Lesný pracant hucul

Podujatie zorganizoval súkromne hospodáriaci roľník Boris Baláž, majiteľ ekofarmy v Sklenom. Hucule sú jeho pýchou a s 22 čistokrvnými krásavcami patrí k ich najväčším chovateľom.

   „V roku 1993 som kúpil kobylu Falco. V tom čase sa však na Slovensku chovalo iba okolo 80 huculov. Ide pritom o naše jediné autochtónne plemeno, preto som sa rozhodol, že prispejem k jeho záchrane, aby sme nemuseli neskôr iba konštatovať, akého krásneho koňa sme tu mali“, hovorí s nadšením Boris Baláž. Za 20 rokov odchoval na farme 40 žriebät.
  
   Huculský kôň bol od nepamäti chovaný polodivoko v tvrdých podmienkach karpatských polonín. Po svojom divokom predkovi tarpanovi zdedil tvrdosť, silu a odolnosť voči nepriaznivým podmienkam. V horskom a podhorskom prostredí sa výborne prispôsobil a stal sa veľmi nenáročným a skromným. Napriek jeho húževnatosti, vytrvalosti i odolnosti sa jeho početné stavy veľmi znížili.
   Koncom 60. rokov už hrozilo jeho úplné vyhynutie. Vo svete sa v tom čase nechovalo viac ako 300 huculov, preto boli v roku 1979 zaradené do zoznamu chráneného genofondu pôvodných a primitívnych plemien hospodárskych zvierat FAO. Ich chov je sústredený najmä v Rumunsku, Poľsku, Česku a na Slovensku,  v menšom rozsahu v Maďarsku a Rakúsku. Za účelom záchrany a rozvoja huculského koňa bola v roku 1994 založená Huculská medzinárodná federácia (HIF), zastrešujúca národné organizácie chovateľov huculských koní.

   Hucul sa pôvodne používal v lesníctve a poľnohospodárstve, neskôr v armáde ako nosič bremien a ťažný kôň.
   „Pri karpatskoduklianskej operácii bola technika prepravená cez priesmyk práve na chrbtoch týchto húževnatých horských koní,“ hovorí Emil Kovalčík, vedúci plemennej knihy Národného žrebčína Topoľčianky, š. p. Žrebčín zabezpečuje génovú rezervu chovu huculského koňa a je uznanou chovateľskou organizáciou, poverenou viesť plemennú knihu tohto plemena na území Slovenska.
  
  Hucule s veľkou istotou prekonávajú v členitom teréne prírodné prekážky a intuitívne sa vyhýbajú nebezpečným úsekom. Môžu chodiť po strmých svahoch. Majú veľmi dobrý charakter, sú psychicky vyrovnané a majú zachované prirodzené inštinkty divokého predka, čo je rozhodujúce pre schopnosť žiť v drsnom horskom prostredí celoročne, bez ustajnenia. Sú na krmivo skromné a nenáročné. Pri dobrom zaobchádzaní sú učenlivé, pracovité a vzhľadom na svoje telesné rozmery (výška 132 až 144 cm), veľmi výkonné pri práci. Keďže majú vyrovnaný charakter, hodia sa aj pre menej zdatných jazdcov.
   Majú silný stádový pud, čo je niekedy nevýhodou pri samostatnom jazdení, no pri spoločných vychádzkach hucule tvoria tzv. vláčik, keď idú jeden za druhým, čo ocenia najmä neskúsení jazdci…
   Pre miernu a priateľskú povahu sa používajú k hiporehabilitácii a hipoterapii

 Pretek „Huculský chodník" tvorí 15 povinných prekážok, medzi ktorými sa nachádza vodná priekopa, blato či konský vozík. Ďalších 10 prekážok je ľubovoľných a tie si organizátor môže vytvoriť sám. „Huculský chodník“ sa na Slovensku jazdí od roku 2009, a to v obci Sklené, Sihla a na salaši Zbojská (okres Brezno), v Ivanke pri Dunaji a v Komárne. Na preteky sa chodí aj do Maďarska a Poľska.

   Obnoviť zašlú slávu muránskych huculov sa pokúšajú od roku 2009 aj na Muránskej planine – projektom „Huculská magistrála“, ktorý ma snahu spojiť históriu chovu so súčasnosťou a návštevníkom tak autenticky „v sedle hucula“ predstaviť výnimočnosť koníka hucula, región Muránskej planiny a chovateľov huculov na Slovensku. Iniciátormi nápadu a aj jeho realizátormi boli Slovenský hucul klub (v obci Sihla) a súkromná spoločnosť Zbojská, s. r. o. Neskôr sa k nim aktívne pripojila Správa Národného parku Muránska planina.
   V lokalite Veľkej lúky pod Muránskym hradom bol už v roku 1950 umiestnený polodivoký chov koní – huculov. V počiatkoch bolo cieľom chovu záchrana hucula, neskôr chov a produkcia koní vhodných na lesnícku činnosť. Za týmto účelom prebehli len s čiastočným úspechom pokusy na krížení hucula, s plánom vytvoriť samostatné plemeno „slovenský horský kôň“. Neskôr tu začali s chovom chladnokrvného norika muránskeho typu, pričom v roku 1995 bol uznaný jeho šľachtiteľský chov.

(Zdroj: Roľnícke noviny, 13.8.2014)