Inšpirácia pre Slovensko: Agrolesnícke systémy v Taliansku

Taliansko má štvrtú najväčšiu výmeru pôdy využívanú na agrolesníctvo v Európe s rozlohou 1,4 milióna ha, druhú najväčšiu výmeru lesov a agrolesníckych pozemkov s lesmi s vysokou hodnotou stromov a štvrtú najväčšiu výmeru poľnohospodárskych systémov chovu hospodárskych zvierat.

Taliansko je charakteristické širokým rozsahom agroklimatického prostredia od chladných alpských oblastí po teplé Stredozemné more, čo sa prejavuje širokou škálou agrolesníckych systémov, ktoré sú často bohaté na biodiverzitu.

V Taliansku je agrolesníctvo tradične kľúčovou súčasťou manažmentu krajiny. Komplexné systémy založené na integrácii medzi plodinami, hospodárskymi zvieratami, ovocnými stromami, resp. lesnými drevinami poskytujú širokú škálu produktov (napr. potraviny, krmivá, vlákna, palivové a priemyselné drevo) a ďalších ekosystémových služieb (napr. protierózna ochrana pôdy a ochrana biodiverzity).

Silvopastorálne systémy sa používajú po stáročia a dodnes sa využívajú v marginálnych oblastiach. Integrácia ovocných stromov (primárne olivovníkov) s plodinami a pasením sa široko praktizovala a je stále zisková. Coltura promiscua bola historicky vyvinutá integráciou ovocných stromov a lesných drevín a najmä multifunkčných stromov (napr. Juglans regia a Prunus avium) na podporu viniča a dočasných plodín.

V období do 50. rokov 20. storočia boli lesy a stromy neoddeliteľnou súčasťou mnohých talianskych systémov využívania pôdy ako zdroj dreva a potravy (ovocie a zver) a predstavovali zásadný prostriedok na udržanie úrodnosti pôdy. Mechanizácia, využívanie agrochemikálií a rastúce náklady na poľnohospodársku prácu však prerušili tesné väzby medzi talianskymi lesmi a poľnohospodárstvom, čo viedlo k postupnému zjednodušovaniu agroekosystémov, čo je kľúčovou slabinou súčasného talianskeho poľnohospodárstva.

Na základe najnovšieho výskumu sa nedávne projekty zamerali na inovácie v agrolesníctve. V silvopastorálnych a olivových systémoch sa skúmalo zavedenie a využívanie druhov a plodín tolerantných voči tieňu. Silvopastorálne systémy môžu významne vykompenzovať emisie CO₂ spôsobené „tepelnými vlnami“, ktoré sú vyprodukované hospodárskymi zvieratami a v tieni pasúcim sa dobytkom. Integrácia rýchlo rastúcich drevín (napríklad topoľov) do orných systémov môže pomôcť zvrátiť pokles výmery lesných plantáži v Taliansku.

Existujú príležitosti na implementáciu tradičných aj moderných foriem agrolesníctva, ktoré poskytujú výhody z výroby aj z hľadiska životného prostredia. Naviac, široké zameranie talianskeho agrolesníctva môže tiež vytvárať a udržiavať diverzifikovanú krajinu, ktorá je hodnotná pre rekreáciu a cestovný ruch.

Na druhej strane, obmedzenia zavedené poľnohospodárskou politikou EÚ, najmä prevládajúce nariadenia pre monokultúry, však výrazne obmedzujú zavádzanie inovatívnych prístupov v agrolesníctve. Budúcnosť je otvorená, pretože ako poľnohospodári, tak aj občianska spoločnosť dôrazne vyžadujú opatrenia, ktorými sa zabezpečí rastlinná výroba v súlade s environmentálnymi požiadavkami, zameranými na zmierňovanie zmeny klímy.

Certifikácia trvalo udržateľného hospodárenia v poľnohospodárstve

V Taliansku rastie záujem o rozšírenie rozsahu certifikácie trvalo udržateľného obhospodarovania lesov o certifikáciu „drevín mimo lesa“. V rámci tohto konceptu sú takéto dreviny štandardne definované, pretože z certifikácie lesov sú všetky stromy rastúce na iných zalesnených pozemkoch vylúčené z dôvodu, že nespĺňajú definíciu lesa. Tvoria ich dreviny, ktoré sa nachádzajú väčšinou na poľnohospodárskej pôde a v zastavaných oblastiach vo vidieckych aj mestských oblastiach, alebo ktoré sú súčasťou poľnohospodársko-lesníckych systémov a mestských lesných systémov.

Preto veľký počet drevín rastúcich na nelesných pozemkoch pozostáva z vysadených alebo domestikovaných stromov vrátane stromov v agrolesníckych systémoch, ovocných sadoch, prípadne drobných drevín. Môžu rásť na lúkach, pastvinách a na farmách alebo pozdĺž riek, kanálov a ciest, alebo v mestách, záhradách a parkoch.

Takáto certifikácia si bude vyžadovať zavedenie kritérií a usmernení trvalo udržateľného hospodárenia pre agrolesníctvo a mestské lesníctvo v Európe podobným spôsobom ako je to zavedené v prípade poľnohospodárstva a lesníctva. Mohlo by tiež tvoriť základ budúcej certifikácie výrobkov z trvalo udržateľne obhospodarovaných agrolesníckych systémov, čo by mohlo zvýšiť povedomie európskych spotrebiteľov o sociálnych a environmentálnych výhodách agrolesníctva.

V Taliansku vypracoval národný riadiaci orgán Programu pre vzájomné uznávanie certifikačných schém (PEFC) v roku 2016 národný štandard zameraný na plantáže stromov, ktorý zahŕňa niektoré systémy obhospodarovania drevín na nelesných pôdach blízke agrolesníctvu. Certifikácia v oblasti agrolesníctva je teraz umožnená po tom, ako bol v roku 2019 schválený medzinárodný štandard PEFC pre trvalo udržateľné obhospodarovanie lesov, ktorého súčasťou je i nový dodatok k interpretácii požiadaviek na certifikáciu drevín na nelesných pôdach.

V súčasnosti sa v Taliansku pripravuje nový národný štandard pre certifikáciu drevín na nelesných pôdach, ktorý umožní implementáciu pilotnej certifikácie agrolesníctva s cieľom preskúmať kritické problémy zistené počas fázy tvorby štandardu a jasne zdieľať praktickú spätnú väzbu z realizácie projektu s PEFC komunitou.

Antonio Brunori, generálny tajomník PEFC Taliansko

(publikované v časopise LES & Letokruhy 3/2020)