Fejtón: Vystrelíme stromy na Mars?

Končí sa rok 2020 a ľudia nerúbu aleje, naopak vysádzajú nové a nové stromy v lesoch, v intravilánoch miest aj obcí. Tam, kde lesníci môžu, spracovávajú vetrové a podkôrnikové kalamity a zalesňujú kalamitné plochy ihneď novými lesmi. Výmera lesov u nás sa tak z roka na rok zvyšuje a zásoba dreva v nich každoročne stúpa.

A predsa sa táto spoločnosť na niektorých miestach správa tak, akoby lesy a drevo nepotrebovala. Choďte sa pozrieť na výsledok bezzásahového režimu do Javorovej a Bielovodskej doliny vo Vysokých Tatrách, ako tam schnú čoraz väčšie a väčšie plochy smrekového lesa, ponechaného napospas lykožrútom. V rozsiahlych cintorínoch suchárov chce malá skupina ľudí sledovať prírodné procesy. Príroda tam pritom odumieraním lesov, rastúcich na plytkej, iba niekoľko centimetrovej vrstve pôdy na vápencovom podloží degraduje, pretože les sa na holé skaly nevráti.

Už nestačia maloplošné chránené územia na vedecký výskum správania prírody ponechanej na samovývoj. Nestačí na to hustá sieť prírodných a národných prírodných rezervácií, území európskeho významu a chránených vtáčích území. Malá skupina ľudí chce pozorovať, ako sa bude správať príroda, ponechaná napospas klimatickým zmenám a škodlivým činiteľom na obrovských plochách deviatich národných parkov v našej malej a zatiaľ prevažne stále krásnej krajine.

Keby sa dnes prešiel Dalibor Janda Bielovodskou dolinou v Tatranskom národnom parku, pravdepodobne by svoj hit otextoval úplne inak. A na Mars by v ňom možno nenechal vystreliť stromy, ale tých, ktorí ich nechávajú postojačky vo veľkom umierať.

Jozef Marko