Emeritný lesník: Reorganizácie lesníctvu nepomohli

„Prežil som až päť rôznych reorganizácií. Zažil som časy, keď lesné hospodárstvo bolo rozdelené na ťažobné a pestovné závody. Podľa môjho názoru lesníctvu nepomohla ani jedna z tých reorganizácií, po každej z nich lesy zaplakali. Pretože v živote je to tak, že ak niečo začína, vždy sa treba boriť s problémami. Kým sa nový systém podarilo rozbehnúť, niekto si vymyslel iný systém, ktorý bolo treba znova rozbiehať. Tak to bolo aj s veľkoškôlkami. Prišlo obdobie ich boomu, ktorý o niekoľko rokov opadol. Čermošná v súčasnosti len prežíva. Za tých viac ako 20 rokov, čo som na dôchodku, som tam bol len raz a ľutujem to. Neviním z toho ľudí, viním systém.

Pritom pestovanie sadeníc vo veľkoškôlkach bolo veľmi efektívne. My sme dokázali vypestovať výsadby schopnú sadenicu za 90 halierov, u listnatých drevín aj za 40 halierov. Boli roky, počas ktorých tvorili listnáče 99 percent obsiatej výmery 21 hektárov. Už po dvoch rokoch od ich vysiatia sme dosiahli ekonomickú návratnosť. U ihličnanov sme predávali staršie sadenice – trojročné až štvorročné. Veľkoškôlka nebola len lesnícko-pestovateľský subjekt, ale aj subjekt komerčný, od ktorej sa vyžadovala návratnosť celej investície.

Napríklad náklady na výstavbu veľkoškôlky Čermošná dosiahli 30 miliónov korún. Takže sa investovali obrovské peniaze do výstavby a po čase si niekto zmyslel, že veľkoškôlky sú prežitok.  Nezamýšľal sa nad tým, že investované peniaze treba zhodnotiť a dosiahnuť ich návratnosť. Pritom bola snaha nepestovať iba sadenice lesných drevín, mohli sa pestovať okrasné dreviny a náhradné plodiny. Napríklad veľkoškôlka Čermošná bola rozdelená na šesť tabúľ po 2,5 hektára. Prečo by na jednej z týchto tabúľ nemohla byť počas jedného roka pestovaná napríklad kapusta? Bolo treba hľadať odberateľov a uzavrieť s nimi zmluvy. Ale prečo by to niekto robil, keď to systém od nikoho nevyžadoval...?“

Jozef Marko