Analýza: Vlk dravý verzus človek - bez emócií

Vlk nedokáže rozoznať a “tolerovať“ prechodné ochorenie zveri (napr. horúčka, hnačka, omámenie skvaseným ovocím, poranenie ratice a pod.) ktoré prechodne znižuje jej vitalitu. Ide o najväčší nedostatok vlčej selekcie, lebo poľovník neuloví chovného jedinca len preto, že ho napr. dokázal zadržať poľovný pes! Príklad z prostredia ľudí: aj náš cyklista Sagan svetového formátu môže mať horúčku, či tráviace problémy a vtedy ho iste predstihne aj hociktorý klubový kolega.

Vlk nedokáže omilostiť zdravého dominantného – sebavedomého, silného chovného a teda geneticky cenného jeleňa, diviaka a i. Ak sa napr. takýto jeleň postaví vlkom na odpor má proste smolu, lebo nevyužil šancu zachrániť si život útekom.

Vlk nedokáže omilostiť nášho vzácneho endemického kamzíka, svišťa, bobra či losa, ktorý k nám prišiel z Poľska, ak má šancu ich uloviť, tak ich uloví a tým ohrozuje početnosť a šírenie iných vzácnych druhov. Slušný poľovník, tak nikdy neurobí a tých je väčšina!Pozn.: V ktorej ľudskej profesii sa nenájdu „v stáde bielych oviec aj čierne“? Udalosti poslednej doby sú dôkazom, že je tomu tak aj v profesiách, kde by sme to najmenej čakali: v prokuratúre a súdnictve.

Vlk ako typický mäsožravec, ktorý okrem veľkej zveri si rád „prilepšuje“ lovom hlodavcov nedokáže selektovať (vynechať) napr. vzácny glaciálny relikt - myšovku horskú, plchy, lasice, či napr. veveričku, zajaca a bobra. Vlkom nezáleží na tom, že na Slovensku ubúda lesných kúr a neodpustia si pochutnať na lesnej kuracine, či násade – vajíčkach. Ak sa vlkom nedarí uloviť väčšiu zver a je známe, že „hlad je mrcha“, tak možno očakávať, že vlk nepohrdne jašteričkou, žabou, či hmyzom a pri tom môže znovu ísť o vzácne druhy. Hoci vlk nie je ich hlavným predátorom a teda by nemal byť hlavnou príčinou ich úbytku, jednoznačne k nemu však prispieva!

Vlci lovia samčiu zver aj v dobe, keď táto zhodila parohy a počas ich rastu, čím sa nedá posúdiť ich genetická kvalita. Kvalita parožia spolu s telesnou kondíciou určuje nielen poľovnícku, ale aj genetickú kvalitu samca a dôkazom je fakt, že takéto jedince si vyberajú na reprodukciu aj samice.

Vlkmi lovené posledné jedince vo veľkom stáde (napr. soby) automaticky neznamená, že sú to najslabšie a choré jedince, lebo jednoducho sa nemôže stádo pásť a pohybovať v jednej línii, aj keď na čele sú dominantné – vodiace jedince a slabé, choré a staré majú tendenciu zaostávať.

Vlci ako mimoriadne inteligentné a prevažne kolektívne loviace zvieratá si pripravujú tzv. „zvieracie konzervy“, čo znamená, že svoju obeť iba porania -najčastejšie imobilizujú porušením šliach na pätách zadných nôh a k obeti sa vrátia až po niekoľkých dní, keď sa im medzi tým nepodarilo nič uloviť a vyhladli. Môže sa stať, že na svoju obeť vlci zabudnú, alebo po atmosferických zrážkach a zmytí stôp ju nenájdu, tak ta je potom odsúdená na pomalú smrť hladom.

„V prípade človeka pri chybnej rane a poranení zveri zákon ukladá poľovníkom čím skôr vykonať dohľadávku s poľovným psom, ktorý komisionálnou skúškou preukázal schopnosť dohľadať poranenú, alebo zhasnutú zver. Podobne poľovníci v rôznych krajinách sveta musia pravidelne preukazovať streleckú schopnosť pri kontrolných streľbách s rôznou náročnosťou. Záujmom poľovníka (ešte viac pytliaka) je usmrtiť zver čo najskôr, aby ju nemusel dohľadávať a je to aj v záujme kvality diviny úlovku, ktorá je pri rýchlom skonaní zveri najvyššia.

Samostatnou kapitolou v tejto oblasti, kde človek musí potlačiť svoje emócie a záležitosť vnímať ako prirodzenú prírodnú udalosť, je výuka odrastených vĺčat zabiť korisť. Dospelí vlci smrteľne porania obeť a odrastené vĺčatá sa učia ju usmrtiť. Kto našiel na snehu jamy postriekané krvou, kde vĺčatá sa snažili zadaviť jelenicu, či jeleňa a korisť sa im snažila utiecť po ďalšie miesto – jamu v snehu, jám bolo napr. až päť a posledné miesto bolo napr. v potoku, tak vie o čom píšem. Odborníci tvrdia, že vlčia obeť je v traumatickom šoku a bolesť necíti. Dúfajme, že je to tak, ale v každom prípade je to pre korisť najhoršie, čo sa jej mohlo stať a patrí to do našej prírody a teda nemožno za to vlkov odsudzovať, lebo je to ich spôsob obživy.

Na uvedené etologické zvláštnosti upozorňujem z toho dôvodu, že sa tejto síce prirodzenej téme „ochranári“ a hlavne filmári predmetných dokumentov zásadne vyhýbajú. Obdivujú iba silu a inštinkty predátora a osud obete ich akosi necháva ľahostajnými, akoby to ani nebol živý tvor, túžiaci žiť. Aj keď chápem, že je to zákon prírody, ale hnevá má, že tí istí „ochranári“ následne odsudzujú zabíjanie zveri poľovníkmi, ktorí sú rovnakou súčasťou prírody, ako ostatní predátori a teda v tej istej pozícii, v akej je vlk. Strelné zbrane poľovníkov umožňujú poľovnú zver usmrcovať rýchlejšie a s menším utrpením pre zviera ako vlčie tesáky,“ komentuje túto časť svojej analýzy Ing. Stanislav Bystriansky.