Alojz Kaššák pre ŽIVOT: My poľovníci sme medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ani štát sa nás nezastane

„Prírode sa venuje naplno. Alojz Kaššák je viceprezident a hovorca Slovenskej poľovníckej komory, prezident Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore a jeden z tvorcov televíznej relácie Halali. Počas leta sa na rodinnej farme venuje mládeži v rámci lesnej pedagogiky, poľovníctva a sokoliarstva. Bol vicemajster Európy vo vábení jeleňov. Je aj niekoľkonásobný majster Slovenska vo vábení jeleňov a inej zveri. Z času na čas sa na neho sypú ochranárske výčitky, že sa priveľmi zastáva lesníkov a poľovníkov,“ predstavuje ŽIVOT Alojza Kaššáka. Z článku vyberáme niekoľko pasáží a publikujeme odkaz na celý text.

V súčasnosti veľa ľudí rozoberá počty medveďov. Nemalo by nás viac zaujímať, čo sa s nimi deje, či ich ľudia stretnú na vychádzke alebo či trebárs robia škody chovateľom oviec?

Viackrát sme zdôraznili, že nie je rozhodujúci počet, ale problémy. Poľovníci sú presvedčení, že tých je viac, keď medvede nelovíme. Medvede považovali človeka za úhlavného nepriateľa. Stresový hormón rešpektu pred človekom si odovzdávali z generácie na generáciu. Matky učili mladé vyhýbať sa ľuďom.

V súčasnosti sa, naopak, približujú ľuďom, aby sa vyhli veľkým teritoriálnym samcom, lebo by im zabil mláďatá. Celú sezónu sa motajú trebárs po nejakom turistickom rezorte medzi stovkami ľudí. Neboja sa ich, lebo im neubližujú. Mláďatá sa od matky učia, že človek nie je nebezpečný. Tým, že medvede nelovíme, sme si zarobili na problém. Ťažko povedať, aký je presný počet medveďov. Názory odborníkov sa rôznia. Kedysi mala medvedica jedno mláďa, teraz ich má aj štyri a ich areál výskytu sa zväčšil o 40 percent. To hádam hovorí za všetko.

Načo sú nám dnes poľovníci?

Už sme od niektorých aktivistov počuli, že v modernom svete poľovníkov nepotrebujeme. Ako potom budeme regulovať stavy kopytníkov, ktoré sú na Slovensku problémové? Hovorí sa, že poľovníci si ich namnožili a teraz ich tu máme veľa. Ulovenú zver môžu skonzumovať ľudia. V Maďarsku majú štátny spracovateľský závod, do ktorého poľovníci dodávajú divinu, ktorá končí aj v školských jedálňach, a považujú to za lepšiu cestu ako kŕmiť svoje ratolesti nahormónovanými kuratami. Robia to tým najlepším, čo príroda dáva. To je divina.

Na jednej strane vám hovoria, že by ste len zabíjali, a na druhej strane, že málo lovíte, pretože zveri je veľa.

Kým občan nevrazí autom do jeleňa na ceste, sme vrahovia, ktorí zabíjajú zvieratá, a keď na nejakom rozbije auto, sme hlupáci, ktorí nezabíjajú jelene. Sme medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ani štát sa nás nezastane a nevysvetlí, aká je úloha poľovníkov v modernej spoločnosti. Žiaľ, ani diviačí mor nemôžeme nechať na vlkov. Poľovníci za tri roky ulovili viac ako štvrť milióna diviakov a postup nákazy sme výrazne spomalili. Tu nám pre mor štát vyšiel v ústrety a môžeme ich loviť aj spôsobmi, ktoré boli zakázané. Hovorí sa, že medvede naučili chodiť blízko k ľuďom poľovníci, lebo vytvárame vnadiská kvôli lovu.

V minulosti sme zver prikrmovali nielen senom, ale i jadrovým krmivom. Mimochodom, dodnes je to podľa zákona naša povinnosť. Teraz vnadíme v rámci iných opatrení na príkaz štátnej veterinárnej správy a účinne lovíme diviaky na vnadisku. Vnadisko je presne určené a môžeme naň vykladať len stanovené malé množstvo potravy. Samozrejme, dostávajú sa k tomu aj medvede. Ale kilo kukurice je oveľa menšie lákadlo ako kukuričné pole. Dedina predsa vonia množstvom pachov, ktoré ich lákajú akoby do dobrej reštaurácie. Kilo kukurice je na to málo. Vnadenie diviakov nespôsobilo stratu plachosti medveďov. Za tým sú iné dôvody, napríklad ich vysoký počet.

Link na celý článok: Medzi mlynskými kameňmi: Smrtiaca injekcia nie je riešenie (pluska.sk)