Agrolesníctvo veľkou európskou témou. Aj na Slovensku?

Podľa vyjadrenia predsedu ÚNIE regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska Ing. Milana Ovseníka agrolesníctvo začína hýbať sektorom. Konštatuje však, že namiesto toho, aby boli aktívnymi aktérmi najmä drobní vlastníci pôdy, ktorým pozarastali lúky a pastvy a do budúcnosti by mohli získať podporu na hospodárenie na tejto pôde, tak sa touto témou začínajú zaoberať farmári. „A pritom agrolesnícke schémy ÚNIA presadzuje od roku 2006. Konečne sa tejto témy chytili aj na Slovensku. Už niekoľko rokov okolo agrolesníctva pracuje jeden maličký tím na Národnom lesníckom centre, s ktorým od začiatku spolupracujem,“ hovorí M. Ovseník.

Vedúcim tímu z Lesníckeho výskumného ústavu Národného lesníckeho centra vo Zvolene, ktorý sa problematikou agrolesníctva, teda vytvárania a udržiavania produkčných agrolesníckych systémov v kultúrnej krajine zaoberá, je Ing. Jaroslav Jankovič, CSc. Podľa jeho slov sa v posledných rokoch stáva agrolesníctvo dôležitou celoeurópskou témou. „Po dlhšom období, kedy administratívy mnohých európskych národných vlád, vrátane slovenskej považovali za legitímne iba poľnohospodárstvo, alebo lesníctvo, nastáva v európskych politických štruktúrach zvýšený záujem o túto problematiku. Výsledky mnohých výskumných prác, ktoré boli prezentované na 4. svetovom agrolesníckom kongrese v máji tohto roka vo francúzskom Montpellier poukázali na to, že agrolesníctvo je schopné udržiavať alebo zvyšovať výnosy a zároveň zmierňovať emisie uhlíka, prispôsobovať sa čoraz častejším suchám a povodniam, ktoré klimatické zmeny prinášajú, obnoviť degradované pôdy a maximalizovať celkovú produktivitu krajiny rovnako pre ľudstvo aj prírodu.“

Celosvetovo ustálená definícia agrolesníctva znie, že  predstavuje také systémy hospodárenia na pôde, pri ktorých sa na jednej ploche zámerne kombinuje poľnohospodárska produkcia (rastlinná a/alebo živočíšna) s pestovaním drevín (lesných a/alebo ovocných stromov a/alebo krovín). Agrolesníctvo ale nie je striedaním lesa a polí, a nepredstavuje ani plošné zalesňovanie poľnohospodárskej pôdy, plantáže rýchlorastúcich drevín na poľnohospodárskej pôde a ani v dôsledku sukcesie drevinami porastené nevyužívané poľnohospodárske pozemky.

Situáciu na Slovensku mapuje a vyhodnocuje tím Národného lesníckeho centra, ktorý považuje za nevyhnutné „definovať modely agrolesníckych systémov pre podmienky Slovenska a začať vytvárať sieť demonštračných objektov ako  príkladov dobrej praxe pre udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi. To sa však nezaobíde bez výskumu a inovácií, pričom v tomto procese je dôležitá úzka spolupráca s farmármi a ich združeniami. Perspektíva tu určite je, pretože rastúci tlak na racionálne využívanie prírodných zdrojov, pri súčasnom zachovaní zdravého životného prostredia, si vyžaduje nové spôsoby myslenia pri manažmente krajiny. Súčasné veľkoplošné monokultúrne systémy hospodárenia sa najmä v pahorkatinných oblastiach Slovenska stanú v krátkej dobe neudržateľnými a pri ich transformácii na maloplošnejšie systémy bude významnú úlohu zohrávať určite aj agrolesníctvo.“

Jozef Marko