Pohár vody začína v koreňoch stromov. Prečo zaň lesníkom dlhujeme?
Keď otočíte kohútikom a napustíte si pohár čistej vody, pravdepodobne nemyslíte na lesníkov v Málinci, Starine alebo Turčeku. Kvalita a cena našej vody však začína hlboko v koreňoch stromov. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že lesy nám šetria nemalé finančné prostriedky na čistení a úprave pitnej vody, no systém, ktorý by túto prácu férovo odmeňoval, u nás stále chýba.
Slovensko má to šťastie, že má vysoké zásoby a zároveň kvalitnú pitnú vodu. Využívame dva hlavné typy zdrojov. V prvom rade sú to podzemné vody, ktoré pokrývajú zásobovanie cca 82 % obyvateľstva. Nie všetky oblasti Slovenska však majú podzemné zásoby vôd. V týchto regiónoch slúži na zásobovanie najmä sedem vodárenských nádrží (VN): Starina, Bukovec, Nová Bystrica, Turček, Málinec, Klenovec a Hriňová. V menšej miere sa povrchovo voda odoberá aj priamo z vodných tokov. Všetky vodárenské nádrže sú lokalizované v zalesnených územiach (lesnatosť povodí v intervale od 57 % do 97 %) a využívajú pozitívny vplyv lesov na kvalitu a kvantitu vody. Les v okolí nádrže funguje ako ochranná bariéra: zachytáva prach, sedimenty a nečistoty ešte predtým, než sa dostanú do prítokov. Voda v lesných potokoch je vďaka tomu čistejšia než tá, ktorá preteká poľnohospodárskou krajinou. V lesnatých oblastiach, konkrétne v pásmach hygienickej ochrany je zakázané používať priemyselné hnojivá a pesticídy. To znamená, že do nádrže sa nevyplavujú dusičnany, ktoré by napr. spôsobovali „kvitnutie vody“. Lesná pôda funguje ako špongia, v čase zrážok vodu zadržiava a v období sucha ju pomaly uvoľňuje do prítokov, čím bráni k dramatickému výkyvu hladiny v nádržiach. Zároveň les zabraňuje erózii pôdy a zanášaniu VN. Tieň stromov udržuje vodu v povodiach VN chladnú a bráni jej nadmernému vyparovaniu z pôdy.
Všetky tieto vplyvy sú v čase klimatickej zmeny kriticky dôležitými službami. Les by síce filtroval vodu a zadržiaval zrážky aj v pralese bez prítomnosti človeka, no v momente, keď ako spoločnosť vytvoríme dopyt po čistej vode či ochrane pred povodňami, začíname tieto prirodzené funkcie označovať ako ekosystémové služby.
Najnovšia analýza vodárenských nádrží preukázala priamu úmeru medzi lesnatosťou povodia a nákladmi na úpravu vody. V povodiach s vysokým podielom lesa sú náklady na chemickú úpravu vody nižšie. Hodnota tejto „vodoochrannej služby“ lesa bola vyčíslená pri jednotlivých VN v intervale od cca 10 do 40 eur na každý hektár lesa ročne. Z iného pohľadu: každé potenciálne zvýšenie lesnatosti povodia o 10 % znižuje priemerne náklady na úpravu pitnej vody o cca 5 %. Pri tisícoch hektárov ide o sumy, ktoré v konečnom dôsledku vďaka „práci lesa“ nemusíme platiť v cene vodného. Výskum potvrdil aj to, že kým veľké nádrže ako Starina vykazujú vysokú stabilitu, menšie nádrže ako Hriňová či Turček sú oveľa citlivejšie na výkyvy počasia a ekologické hrozby.
Hoci dáta jasne ukazujú prínos lesa, slovenská legislatíva je k jeho obhospodarovateľom nespravodlivá. V pásmach hygienickej ochrany (PHO) vodných zdrojov ukladá legislatíva prísne povinnosti, kde je ochrana vodných zdrojov nadradená produkcii dreva. Je zakázané hospodáriť inak než podľa špecifického režimu, čo vylučuje intenzívne formy ťažby. Na obnovu sa musí prednostne využívať prirodzené zmladenie a druhová skladba je limitovaná (prevažne smrek a jedľa s maximálne 20 % prímesou listnáčov). Odumieranie smrečín zasiahlo aj niektoré povodia nádrží, pričom udržanie týchto porastov v okolí VN je finančne aj technicky náročné. Pri ťažbe sa musia používať technológie, ktoré nepoškodzujú pôdu, práce sa musia vykonávať prevažne v zime na snehu a vyťažená biomasa sa musí v I. stupni ochrany kompletne transportovať mimo pásma. Mechanizmy nesmú prechádzať cez toky mimo premostení a na ich mazanie sa môžu používať výhradne rastlinné ekologické oleje. Obmedzené a limitované je budovanie skladov dreva, ako aj výstavba odvozných a približovacích ciest. Existujúce cesty musia byť spevnené a zabezpečené proti erózii a povrchovému odtoku do tokov. Chemická ochrana a používanie chemických prostriedkov a hnojív je zakázaná.
Tieto obmedzenia predstavujú pre lesné hospodárstvo v povodiach VN výrazné zvýšenie prevádzkových nákladov, ktoré priamo súvisia s poskytovaním vodoochrannej ekosystémovej služby. Vlastníci lesov sú tak v paradoxnej situácii: legislatíva im ukladá povinnosť chrániť vodu pre tisíce ľudí, čo im zvyšuje náklady a znižuje zisk z predaja dreva, ale za túto „nadprácu“ nedostávajú žiadnu kompenzáciu.
Odborníci navrhujú zavedenie systému PES (Platby za ekosystémové služby). Ide o finančné mechanizmy, kde príjemcovia výhod (občania, priemysel, vodárenské spoločnosti) prispievajú poskytovateľovi (lesníkovi) na udržanie, resp. zvýšenie kvality týchto služieb. V ére klimatickej zmeny by tento model motivoval lesníkov nezameriavať sa len na ťažbu dreva, ale prioritne na budovanie odolných lesov. Takýto les musí byť druhovo pestrý, aby odolal škodcom a abiotickým činiteľom, pretože strata lesa v povodí by pre vodárenské spoločnosti znamenala skokový nárast nákladov. V prípade PES môže ísť o niekoľko foriem:
- Vodný cent: Drobný poplatok v cene vody, ktorý by sa vracal priamo do povodí na podporu vodoochranného hospodárenia.
- Priame zmluvy: Vodárenská spoločnosť by si u vlastníka lesa „objednala“ konkrétne opatrenia – napríklad premenu smrekových monokultúr na stabilnejšie zmiešané lesy, ktoré lepšie zadržiavajú a filtrujú vodu.
- Daňové úľavy: Štát by mohol zvýhodniť vlastníkov, ktorých lesy preukázateľne šetria verejné zdroje na úpravu vody.
Vo svete to funguje, príkladom je mesto New York. Keď sa ich vodné zdroje v 90. rokoch začali znečisťovať, mesto malo dve možnosti: postaviť technologickú čističku za 8 miliárd dolárov alebo investovať do ochrany lesov v okolí. Vybrali si les. V pohorí Catskill investovali do ochrany povodia 1,5 miliardy USD, z čoho bolo financované ekologické hospodárenie farmárov a lesníkov. Aj vo Francúzsku spoločnosť Nestlé Waters uzatvorila dlhodobé zmluvy s farmármi a lesníkmi v povodí svojich prameňov. Platí im za to, že nepoužívajú agrochémiu a chránia lesy, čím udržiavajú vysokú kvalitu vody. V niektorých spolkových krajinách Nemecka existuje tzv. „Wasserpfennig“ (vodný fenig), čo je poplatok za odber vody spotrebiteľmi, z ktorého sa kompenzujú obmedzenia pre poľnohospodárov a lesníkov v ochranných pásmach vodných zdrojov. Príkladom krajiny, kde sa uplatňuje princíp podobný „vodnému centu“, je Kostarika, kde bol zákonom o vode zavedený špeciálny poplatok, ktorý je súčasťou faktúr za vodu pre domácnosti aj priemysel. Tieto prostriedky sú prerozdeľované prostredníctvom národného fondu (FONAFIFO) vlastníkom lesov v povodiach, z ktorých sa voda odoberá. Poplatok slúži na to, aby lesy naďalej plnili svoju retenčnú a filtračnú funkciu, čím sa predchádza erózii a znečisteniu. Zistilo sa, že investícia do „zelenej infraštruktúry“ (lesa) je lacnejšia než budovanie drahých technológií na úpravu vody.
Význam hydrických ekosystémových služieb v najbližších rokoch porastie. Klimatická zmena totiž neprináša len teplo, ale predovšetkým extrémy. Prívalové dažde v oblastiach bez lesa spôsobujú okamžitý splach pôdy a zakalenie vody, ktoré technologických úpravniam zvyšujú náklady. V obdobiach sucha sú to práve zalesnené povodia, ktoré udržujú hladinu v nádržiach stabilnejšiu. Zdravý lesný porast, ktorý tieni prítoky a filtruje živiny (fosfor a dusík), je najlacnejšou prevenciou proti eutrofizácii vody. Investícia do ekosystémových služieb lesa je dnes v podstate poistením proti klimatickým rizikám. Čím extrémnejšie bude počasie, tým vyššia bude trhová hodnota každého hektára lesa, ktorý dokáže vodu stabilizovať. Je najvyšší čas, aby sa les stal oficiálnym partnerom v kolobehu našej vody – aj v tom finančnom.
Ing. Marek Trenčiansky, PhD.
Katedra lesníckej ekonomiky a politiky
Lesnícka fakulta
Technická univerzita vo Zvolene
