Po zničení lesa nastupuje proces ničenia pôdy
S Ing. Jánom Slivinským o hazarde s horskými a vysokohorskými lesmi
Lesník na Lesníckom úseku Podmuráň v Tatranskom národnom parku, skúsený lesnícky praktik Ing. Ján SLIVINSKÝ už roky bije na poplach. Dlhodobo upozorňuje širokú odbornú aj laickú verejnosť na dôsledky bezzásahového režimu na ekosystémy v horských a vysokohorských lesoch. V rozhovore pre LES & Letokruhy hovoril o príkladoch, argumentoch a skúsenostiach, ktoré by mala naša spoločnosť začať brať vážne.
Vráťme sa ešte raz k udalostiam v Monkovej doline v Belianskych Tatrách spred dvoch rokov. Názorne dokumentujú problém, na ktorý dlhodobo poukazujete. Podľa meteorológov došlo vtedy na území Slovenska k niektorým intenzívnym zrážkovým epizódam, najmä pri búrkových lejakoch. Niektoré z nich vykazovali znaky prietrže mračien, ktoré vyvolali prívalové povodne a to najmä v oblasti Monkovej doliny a v oblasti Veľkého Choča.Prívaly vody s bahnom zapríčinili zrútenie turistického prístrešku, s obeťami na životoch. K čomu dochádza v horských a vysokohorských lesoch v dôsledku bezzásahového režimu a aké sú riziká pasívnej ochrahy týchto lesných ekosystémov?
Hneď na druhý deň po tragédii som si dôkladne prešiel lesné porasty v Monkovej doline so vzniknutými svahovými deformáciami. Išiel som trasou bahnotoku od zničeného turistického prístrešku takmer až na hornú hranicu lesa, kde bola iniciačná zóna týchto hlinito-kamenitých prúdov. Prišiel som ku štyrom miestam s obnaženou materskou horninou - všetky boli pod odumretým vysokohorským lesom, kde koreňový systém stromov prestal plniť svoju úlohu.
Časť porastov v danej lokalite patrí Lesom mesta Spišská Belá a časť Pozemkovému spoločenstvu Urbariát Ždiar. Ide o vysokohorské smrečiny s limbou a ich spoločným menovateľom je nadmorská výška cca 1000 až 1450 m, vek 140 až 180 rokov, extrémny sklon 60 až 70% s pôdou kamenitou, skalnatou, miestami s bralami, funkčný typ – vodohospodársky, Národná prírodná rezervácia Belianske Tatry. Čiže už z existujúcich popisov porastov uvedených v programoch starostlivosti o lesy vidieť predispozíciu na možné riziká, ak necháme nezodpovedne odumrieť tieto cenné vysokohorské lesy.
Tikanie časovanej bomby v odumierajúch lesoch
Deje sa to samozrejme aj na ostatných lokalitách. O dve doliny ďalej, smerom na západ ku Tristárskej doline sa s odumierajúcim vysokohorským lesom priamo úmerne zvyšuje početnosť hlinito-kamenitých prúdov. Pôda sa stráca pod očami a obnažuje sa skalné podložie. Okrem toho na určitých miestach vidieť zakrivené stromy, indikujúce pohyb „plazenie“ svahového delúvia medzi aktívnymi, hlinito-kamennými prúdmi. Aj tu tiká časovaná bomba... Obdobné prípady sú aj v Národnej prírodnej rezervácii Javorová dolina, v Národnej prírodnej rezervácii Bielovodská dolina a tiež aj v iných častiach TANAP-u, keď tam odumrel vysokohorský les.
Na názorných príkladoch verejne prezentujete, že k tomu, čoho sme tam svedkami, nemuselo dôjsť až v takom rozsahu,ak by boli dodržiavané lesnícke zásady starostlivosti o les.
Lesníci stále márne zdôrazňujú, že vysokohorské lesné ekosystémy patria k najzraniteľnejším biologickým systémom vôbec a ich regenerácia v prípade poškodenia je vzhľadom na extrémne klimatické podmienky zložitá a dlhodobá.
Už v roku 1994 v knihe Tatranský národný park prof. Ing. Ivan Vološčuk DrSc., ktorý bol považovaný za skutočného znalca karpatskej prírody a odborníka na chránené územia napísal, že tri štvrtiny územia TANAP-u sú ohrozené veľmi silnou intenzitou potencionálnej erózie s možným odnosom pôdy 5 – 15 mm ročne.
Ďalej uviedol, že vodohospodársky funkčný potenciál lesa v TANAP-e je na viac ako troch štvrtinách výmery vysoký a na viac ako dvoch tretinách dokonca veľmi vysoký. A do tretice upozornil na to, že protilavínový funkčný potenciál ochranného lesa je pozdĺž línie hornej hranice lesa, dlhej 363 kilometrov, na troch pätinách vysoký a na viac ako jednej pätine veľmi vysoký.
Aké argumenty v prospech bezzásahu využívajú ochranári?
Tvrdia, že lesné porasty v piatom stupni ochrany majú vysokú autoregulačnú, autoregeneračnú a autoreprodukčnú schopnosť s vysokým stupňom homeostázy a dobrou ekologickou stabilitou. Všetky tieto ekosystémy je potrebné podľa nich nechať bez ľudského zásahu. Rozhodnutia orgánov ochrany prírody a krajiny opakovane obsahujú túto formuláciu, paušalizujú ju na všetky prípady bez terénneho posúdenia skutočného stavu a možných následkov.
Bezzásah významne oslabuje pôdoochrannú funkciu vysokohorských lesov
Vy naopak zdôrazňujete, že bezzásah významne oslabuje pôdoochrannú funkciu vysokohorských lesov, ktorá je kľúčovým prvkom ekologickej stability horských ekosystémov. Ochrana týchto porastov by preto mala byť prioritou v rámci manažmentu chránených území aj adaptácie na zmenu klímy. Prečo je to tak?
Pôdoochranná funkcia predstavuje súbor ekologických, hydrologických a geomorfologických procesov, ktorými lesné ekosystémy zabraňujú degradácii pôdy, eróznym procesom, porušeniu stability svahov a lavínam. V kontexte klimatickej zmeny, extrémnych zrážkových udalostí a antropogénneho tlaku nadobúda pôdoochranná funkcia vysokohorských lesov zásadný význam pre trvalo udržateľnú starostlivosť o krajinný priestor.
Vysokohorské lesy, typické pre nadmorské výšky nad 1 200 m n. m., sú vystavené extrémnym klimatickým a geomorfologickým podmienkam, v ktorých sa pôdne procesy vyvíjajú pomaly a pôdy sú plytké, často skeletnaté. Z tohto dôvodu je ich ochrana pred eróziou a deštrukciou mimoriadne dôležitá.
Koreňové systémy drevín vytvárajú trojrozmernú štruktúru, ktorá mechanicky spevňuje pôdny profil. Korene stromov (najmä smreka obyčajného – Picea abies a kosodreviny – Pinus mugo) zvyšujú kohéziu pôdy a znižujú riziko povrchových aj hlbinných zosuvov (Schwarz et al., 2010). Výskumy dokazujú, že prítomnosť lesného porastu môže znížiť pravdepodobnosť svahových deformácií až o 60 percent.
Horské a vysokohorské lesy plnia okrem pôdoochrannej aj ďalšie dôležité funkcie, však?
Lesný ekosystém pôsobí ako hydrologický filter. Koruny stromov tlmia kinetickú energiu dažďových kvapiek, čím minimalizujú splash-eróziu. Pôdna vrstva s humusovým horizontom a lesný opad absorbujú a zadržiavajú zrážkovú vodu, čím sa spomaľuje odtok a zvyšuje infiltrácia. V dôsledku toho dochádza k rovnomernejšiemu zásobovaniu podzemných vôd a znižuje sa riziko povrchového splavovania sedimentov (Zemek et al., 2019).
Vo vysokohorských oblastiach, kde sú výrazné teplotné výkyvy a silný vietor, les pôsobí ako vetrolam a tepelný regulátor. Redukuje teplotné extrémy pôdy a tým znižuje mrazové zvetrávanie a drobenie pôdnych agregátov.
Dôležitá je aj retenčná schopnosť lesov. Predstavuje komplexný súbor procesov, prostredníctvom ktorých lesný ekosystém zachytáva, zadržiava a postupne uvoľňuje vodu pochádzajúcu zo zrážok. Ide o jeden zo základných regulačných prvkov malého vodného cyklu a významný faktor hydrologickej bilancie krajiny (Šťastný, 2018). Les ako ekosystém pôsobí v krajine ako prirodzený rezervoár vody. Jeho retenčná funkcia sa uskutočňuje prostredníctvom viacerých čiastkových procesov - intercepcie zrážok, infiltrácie a pôdnej retencie, transpirácie a evapotranspirácie a redukcie povrchového odtoku a erózie.
To sú všetko argumenty, aby sme aktívne chránili horské a vysokohorské lesy a trvale sa usilovali o zachovanie ich odolnosti a stability.
Stačí, ak sa poučíme z histórie. Viktor Schauberger (1885-1958), rakúsky lesník, prírodovedec, výskumník, vynálezca a filozof už v 20. rokoch 20. storočia varoval pred kritickým znižovaním kvality životného prostredia. Vďaka pozorovaniu prírody dokázal predvídať, možno vnímavejšie ako druhí, i nebezpečné zmeny, ktoré prichádzajú, keď človek rušivo zasahuje do harmonických prírodných procesov.
Pripomeniem aspoň niektoré múdre myšlienky Viktora Schaubergera: Proces ničenia pôdy nastúpi ihneď po zničení lesa. Les je kolískou vody, je dôležitým faktorom zásobovania spodnej vody. Spoločne so zničením rozsiahlych lesných plôch zmizne i voda.
A chcem už len dodať, že čím skôr sa poučíme z chýb, tým budú menšie škody na prírode. Neobjavujme hodnotu vecí až po ich strate!
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
