Kam kráčaš, norik muránsky?

Rozhovor s dlhoročným vedúcim strediska chovu chladnokrvných koní v Dobšinej, dnes už dôchodcom Ing. Vladimírom Šmelkom.

Norik muránsky je na Slovensku známy pojem. Čo znamená pre vás?

Pojem "norik muránsky" sa často vyskytuje nielen v odbornej literatúre, ale aj v bežnej hovorovej reči pri rôznych podujatiach, týkajúcich sa chovu koní. Bohužiaľ, ako aj v iných oblastiach nášho života, téma norika muránskeho býva tiež často predmetom vyjadrení ľudí s povrchnými znalosťami tohto odvetvia, ktorých tvrdenia sú v odborných kruhoch síce považované za (mierne povedané) "nesprávne informácie", ale medzi neinformovaným obyvateľstvom vyvolávajú dojem objektívnosti a odbornosti.

Typickým príkladom je oblasť športu, najmä vrcholového, kde počas veľkých športových podujatí, najmä pri neúspechu našich športovcov, sme všetci, ktorí tieto podujatia sledujeme, často kompetentnejší ako zodpovední tréneri a realizačný tím. Každý z nás by vedel lepšie zostaviť mužstvo a určiť taktiku.

V chove koní sa s výrazom "norik muránsky" alebo "norik muránskeho typu" stretávame väčšinou pri opise alebo charakteristike chladnokrvných koní chovaných v Dobšinej a na Veľkej lúke. Problémom je, že niektorí tvrdia, že začiatok chovu norika muránskeho sa datuje do roku 1950. Nad touto formuláciou by sme sa mali zamyslieť.

Povedzte nám viac o jeho histórii.

Norik muránskeho typu je chladnokrvným plemenom, ale chovatelia a pracovníci, ktorí sa zaslúžili o založenie chovu koní v oblasti Muráňa a Dobšinej, nemali ani potuchy, že sa tu niekedy budú chovať chladnokrvné kone. Základom chovu koní, ktorý sa začal v roku 1950 na Veľkej lúke pri Muráni, bolo stádo huculských kobýl, resp. kobýl v huculskom type, ktoré boli nakúpené zo zemského chovu na východnom Slovensku.

Pri postupnom rozširovaní chovu stredisko na Veľkej lúke kapacitne nepostačovalo na odchov zvýšeného počtu koní, preto sa po roku 1956 chov rozšíril na ďalšie strediská: Paseky, Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Dobšinú a Betlanovce. V súčasnosti je chov sústredený na dvoch strediskách – v Dobšinej a na Veľkej lúke. V Dobšinej sú ustajnené plemenné žrebce, chovné kobyly so žriebätami do odstavu a mladé kobyly od jedného roka až do predaja alebo zaradenia do chovného stáda matiek. Na Veľkej lúke sú ustajnené žriebätá od odstavu do jedného roka bez rozdielu pohlavia a valachy a žrebce od jedného roka až do predaja, resp. do zaradenia medzi plemenníkov.

Počas existencie tohto chovu rozlišujeme tri základné etapy, ktoré nie sú časovo ohraničené a navzájom sa prelínajú:

1. chov hucula
2. zmohutňovací proces hucula krížením s plemenami fjord, hafling a norik
3. chov norika

Tu sa dostávame k jadru problému. Aj keď sa chladnokrvné žrebce začali používať v plemenitbe už od roku 1959, nebolo to cieľavedomé využívanie chladnokrvných žrebcov. Bola to súčasť zmohutňovacieho procesu huculského plemena.

Cieľavedomé využívanie chladnokrvných norických žrebcov začalo až začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia, keď bola vypracovaná koncepcia „Rozvoj chovu koní na Muráni pre roky 1984–1990“. Podľa tejto koncepcie sa mal chov zamerať na norika v čistokrvnej forme, ktorý plne vyhovuje požiadavkám lesného hospodárstva. Koncepcia bola vypracovaná v spolupráci s Výskumnou stanicou pre chov koní v Slatiňanoch, ktorá poverila jej vypracovaním Ing. Jozefa Volenca. Ten sa takto stal aj akýmsi odborným garantom realizovania záverov z tejto koncepcie.

Osemdesiate roky sú začiatkom uskutočňovania schváleného koncepčného a konsolidačného zámeru chovu koní s cieľom realizovať prevodné kríženie v heterogénnom stáde matiek. K schváleniu koncepcie prevodného kríženia s použitím norických žrebcov, nad ktorým od druhej polovice osemdesiatych rokov prevzal zodpovednosť autor tohto príspevku, viedol rad aspektov.

Jedným z nich bola aj skutočnosť, že realizácia trojplemenného kríženia nepriniesla požadovaný efekt, pretože výsledný materiál nedosahoval požadované parametre odberateľmi. Práve začiatok osemdesiatych rokov a vznik koncepcie môžeme považovať za začiatok procesu, ktorý viedol k vzniku a uznaniu chovu norika muránskeho.

Kedy bol norik muránskeho typu uznaný ako plemeno?

Celý proces dosiahnutia genotypovej uniformity norického koňa v tomto chove trval niekoľko rokov. Počas tohto obdobia chov čelil viacerým nástrahám, keď nebezpečenstvo jeho likvidácie prichádzalo z mnohých strán – či už išlo o snahy privatizovať tento chov, alebo snahy rôznych organizácií o jeho likvidáciu kladením rôznych prekážok (ekonomických či organizačných). Samozrejme, nešlo o priame snahy, ale o dokonale sofistikované kroky, niekedy dokonca pod názvom „transformácia chovu“. V tejto súvislosti si treba pripomenúť, ako skončila transformácia chovu koní na Slovensku v deväťdesiatych rokoch – likvidáciou žrebčincov v Šamoríne a vo Veľkom Šariši a likvidáciou chovov v Novom Tekove a Motešiciach.

Slúži ku cti ľuďom, ktorí niesli hlavné bremeno tohto chovu koní na pleciach, že všetkým týmto tlakom odolali. Bohužiaľ, len do chvíle, keď v rokoch 2022–2024 prišli k politickej moci ľudia, ktorí svojím konaním prekročili hranice v chove koní takmer nemožného. Napriek rozdielom v politickom smerovaní sa obidvom garnitúram úspešne darí v postupnej odbornej a ekonomickej likvidácii kultúrneho dedičstva v chove koní, ktoré sa tu budovalo dlhé desaťročia. Zvlášť smutné je, že všetky kroky tzv. „odborného vedenia“ chovu norika muránskeho nie sú napriek absencii odbornej fundovanosti konzultované s dlhoročnými pracovníkmi v oblasti chovu koní. A na Slovensku takých odborníkov máme viacero...

Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom čísle časopisu LES & Letokruhy.