Majitelia psov vs. poľovníci

Medzi majiteľmi psov a poľovníkmi vznikajú vždy trecie body. Pes bez vôdzky často vedie k hádkam medzi obidvomi stranami. Sú však názory skutočne také odlišné? Nemôže ísť jednoducho o nedorozumenia, o komunikáciu, ktorá sa pokazila?

Samozrejme, že oba postoje sú v zásade pochopiteľné. Majiteľ psa chce dopriať svojmu milovanému štvornohému priateľovi voľný pohyb. Chce, aby sa tento cítil dobre a zostal zdravý. Majitelia psov, aby to svojmu psovi umožnili, vyhľadávajú lesy a polia a v kultivovanej krajine polí a lúk sa cítia obzvlášť pohodlne a bezpečne. 

Koniec-koncov, oblasti sú viditeľné už z diaľky a pes tak zostáva vždy v pozornom oku svojho majiteľa. Majitelia psov prirodzene chcú svojim zverencom ponúknuť vzrušujúcu, pestrú a druhovo primeranú prechádzku. Ktorý pes by chcel chodiť nonstop na vôdzke? Chce skôr uvoľnene vyňuchať okolie a nechať vypustiť paru v kroví.

Zodpovedný poľovník sa potom často stretáva so spokojnými chodcami, ktorí sa na potulkách po poliach hrdo starajú o svojich psov. Ak potom poľovník požiada majiteľa psa, aby dal svojho psa na vôdzku - zatiahnu sa mraky. Poľovník však len chce, aby zver v revíri nebola rušená a neplašili ju voľne pobehujúce psy.

Konflikty medzi majiteľmi psov a nájomcami poľovačiek sú preto často vopred naprogramované: vystresovaná zver, podráždení poľovníci, nervózni majitelia psov Aj keď prevažná väčšina stretnutí oboch strán prebieha pokojne, stále sa znova a znova stáva, že majitelia psov sú potom zo strany poľovníkov tvrdo napádaní a dokonca im hrozí, že im psa zastrelia. Vzájomné obviňovanie a tiež paragrafová jazda potom nie sú také zriedkavé.

Môže poľovník zastreliť voľne pusteného psa?

Konkrétne áno, ak je to potrebné na takzvanú prevenciu nebezpečenstiev. Toto odvrátenie nebezpečenstva má chrániť zver pred vyrušovaním. Za vyrušovanie sa považuje, keď pes zver skutočne prenasleduje, ale vyrušovaním je tiež pes, ktorý hrabe, alebo keď napríklad odplaší vtáky alebo mláďatá divej zveri. Aby bola bezpečnosť opodstatnená, musia byť však splnené podmienky uvedené v platnej legislatíve.

Väčšina majiteľov psov však dnes presne nevie (alebo, žeby nechceli vedieť? Pozor na to, ako sa hovorí, neznalosť zákona neospravedlňuje), čo sa smie a čo nie, keď sú so svojím miláčikom vonku v prírode. Väčšinou si tiež neuvedomujú, aké právomoci v skutočnosti zodpovední poľovníci vo svojom revíri majú.

Majitelia psov by si mali uvedomiť, že zákony sa veľmi hlásia k ochrane zveri a že poľovník má z právneho hľadiska jasnú ochrannú funkciu. Akékoľvek pochybenie zo strany poľovníka sa bude dokazovať len veľmi ťažko, dôkazné bremeno je na majiteľovi psa, a nie poľovníkovi – psa to však majiteľovi už nevráti.

Vo všeobecnosti je pre zodpovedného poľovníka zastrelenie psa tou poslednou možnosťou, ktorú môže zo zákona využiť. Väčšina poľovníkov jednak má svojich psov a tiež si musia byť úplne istí, že to nie je poľovnícky, vodiaci, pastiersky, policajný alebo záchranársky pes, na ktorého sa zameriavajú. Zodpovedný poľovník musí po zastrelení psa rátať s tlakom nielen z vlastných radov, ale tiež zo strany nepoľovníckej verejnosti a mohol by čeliť aj sťažnosti – väčšina si preto osudnú strelu na psa dobre rozmyslí. 

Majitelia psov sa môžu právom spýtať: Prečo by niektorí ľudia mali mať viac práv v prírode?

Pretože aj oni pre to niečo urobili, pretože sú ochotní pre to niečo urobiť každý deň. Ak neviete rozlišovať, nemôžete získať pomoc. Malo by sa tu vysvetliť pozadie, napríklad, že pre mnohých ľudí (rybárov, zodpovedných poľovníkov, členov združení ochrany prírody atď.) ide užívanie prírody ruka v ruke s niekedy veľkými predchádzajúcimi úspechmi. Sú ochotní podstúpiť skúšky a potom znášať nie zanedbateľnú časť nákladov na užívanie si prírody.

Poľovníkom vznikajú každoročne náklady na prenájom územia, poistenie, poplatky za správu, osvedčenia o kontrole, poistenie atď. Nejde o to, že by sme si boli povahovo všetci rovní, niektorí sú ale ochotní pre to urobiť/investovať veľa, iní buď len prešľapujú na jednom mieste alebo kempujú po našich krásnych lesoch. Tak sa to u nás na Slovensku deje.

Takto to však nemôže fungovať. V dnešnej dobe („škole psov“) majiteľov psov bohužiaľ len učia aké potreby a priania psy majú a ako im ich čo najlepšie naplniť.

Ako byť ohľaduplní k ľuďom, prírode či voľne žijúcej zveri

jednoznačne zaostáva alebo vôbec nie je v osnovách „psej školy“

 

Ľudia, ktorí oprávnene kritizujú majiteľov psov, sú zobrazovaní ako tí, ktorí nenávidia psy. Postoj, o ktorom sa často hovorí: „Psy sú lepší ľudia“, urob zvyšok a nalož zlé svedomie, ktoré vzniká, keď sa ako majiteľ psa hádaš s ľudskými kritikmi. Je zvláštne, že naše zákony vždy podporujú psiu lobby a úrady v skutočnosti nikdy dostatočne a s plnou vážnosťou nezasiahnu, keď majitelia psov porušujú zákon.

Človek by si ľahko mohol myslieť, že znečisťovanie prírody a poškodzovanie prírody psami a narastajúca nevraživosť psíčkarov voči iným ľuďom je niekým želaná. Ak napríklad už desaťročia sa „nevie nič robiť“ s tým, že psičkári pravidelne zneužívajú detské ihriská, jasle a školské chodníky ako psie záchody (míny), tak bohužiaľ musíme vychádzať z toho, že ten niekto nechce s tým urobiť nič.

Tento nešvár (míny) sa už preniesol aj do lesov. Ak upozorníte na to nejakého majiteľa psa, tak ten jednoducho povie, že nie sú od jeho psa, ale napr. od vlka (z dôvodu vizuálnej podobnosti kôp neexistujú dôkazy o opaku). Nemyslím si, že by sa od väčšiny majiteľov psov malo očakávať, že budú dobrovoľne akceptovať obmedzenia svojich psov a budú ohľaduplní k ostatným. Mali by byť prísnejšie zákony a predovšetkým ich implementácia a vymáhanie, keď ide napr. o psie míny. 

V náročnom poľovníckom výcviku sa zodpovedný poľovník naučí všetko o flóre a faune, čo smie loviť a čo nie, naučí sa veľa o svojich povinnostiach a obľúbi si celý lesný biotop. Väčšina užívateľov lesa reaguje celkom sympaticky, keď ich lesníci či poľovníci oslovia ohľadom nekalých praktík v lese. 

U mnohých majiteľov psov treba jednoducho povedať, že je to ale iné. Ale treba aj trochu chrániť psíčkarov a obviňovať tých, ktorí zostavujú osnovy pre „psie školy“, pretože zodpovední sa dnes vo svojich osnovách príliš zameriavajú na to, že „pes to zvládne“ a málo pripomínajú majiteľovi povinnosti a ohľaduplnosť k iným.

Pre väčšinu poľovníkov je ich poľovne upotrebiteľný pes veľmi dobrým priateľom, členom rodiny a parťákom, nie živou plyšovou hračkou, ako je to u mnohých psíčkarov. Prehumanizácia psov prispieva k tomu, že pes je v „hierarchii“ nadradený ostatným, aj keď to vedie k trvalým problémom. Dobrý poľovne upotrebiteľný pes poslúchne každé slovo a naučil sa podriadiť sa v rozhodujúcej chvíli.
Bežci, ktorých vidíte v lese, majú tendenciu zostať na chodníkoch a nikoho neobťažujú a nikdy nepočujete, že by sa bežec sťažoval na poľovníka. 

Žiaľ, medzi nepsíčkarmi je dosť ľudí, ktorí nenavštívia les nie preto, žeby lesy nemali v láske, ale preto, že si tam neoddýchnu a zrelaxujú pre silné znečistenie psími mínami a pre príliš veľa voľne pobehujúcich psov. Je nemysliteľné, aby sa dieťa ešte mohlo bez strachu hrať v lese, kde sme sa my, ako deti hrávali. Najmä v lese mnohí majitelia psov veria, že nikdy nemusia používať psie vaky, hoci mnohí majitelia psov tam berú svojich psov každý deň.

Ciele oboch strán však nie sú také rozdielne, ako si ľudia často myslia. Vo väčšine prípadov sú príčinou skôr predsudky a klišé ako skutočné fakty.

V mesiacoch hájenia zveri, teda v časti roka od mája do júla, v ktorej dochádza k rodeniu potomstva a ich výchove, je vlastne dôležité naučiť majiteľov psov držať ich na vôdzke - a to aj v ich vlastnom záujme.

Majitelia psov totiž ako vyslovení milovníci zvierat nechcú spôsobovať zbytočné utrpenie vlastnému psovi ani inej zveri. O čo vlastne v tomto prípade ide? Ich pes môže pri potulkách lesom, lúkach a poliach naraziť na „odložené“ srnča alebo jelienča. Tieto nemajú ešte vybudovaný žiadny inštinkt na útek. Zostávajú ležať v tráve dovtedy, dokedy sa k nim nevráti srna či laň. Nemajú vlastný telesný pach a to preto, aby ich nenašli predátori.

Argument majiteľa psa: „Ten môj nič nerobí! Je naozaj milý!“ je absolútne dôveryhodný – ale v tejto situácii robí jeho majiteľ veľmi málo, dá sa povedať, že vôbec nič. Ak pes takéto mláďa nájde a nebodaj sa ho dotkne, prenesie svoj pach naň - aj keď je to inak ten najmilší pes na svete - už len toto môže stačiť na to, aby ho srna alebo laň odmietli. Potom by nasledovala jeho dlhá a bolestivá smrť. Verím tomu, že nikto nechce aby k takému niečomu v prírode dochádzalo!

 

Ale ani pre psa nie sú nekontrolované výpady cez polia kukurice alebo obilia bez nebezpečenstva. Ak pes bez vôdzky počas hravého vyvádzania narazí na diviačicu s mladými, v mnohých prípadoch dôjde ku katastrofe. Diviaky sú mimoriadne defenzívne zvieratá a svoje potomstvo bránia mimoriadne agresívne – voľne pobehujúci pes v podstate nemá šancu prežiť takmer nevyhnutný boj s diviačicou. Výsledkom je zvyčajne smrteľný výsledok. 

Odkaz poľovníkov psíčkarom - majte prosím svoje zvieratá vždy na vôdzke - nespochybňuje to mierumilovnú povahu štvornohého kamaráta, neznamená to, že majiteľ psa nemá svoje zviera pod kontrolou. 

Ing. Ján Krnáč

Celý príspevok si môžete prečítať v časopise LES & Letokruhy 9/2024