Lesy v pohoriach na cyklotrase Via Czechia očami lesníka zo Zlatej Idky
Pred rokom sme písali o 48-ročnom lesníkovi Ing. Rolandovi Filčákovi zo Zlatej Idky pri Košiciach, zamestnancovi štátneho podniku LESY SR, organizačnej zložky OZ VÝCHOD, lesnej správy Jasov, ktorý v období od 2. do 19. júna dokázal zvládnuť po vlastných 771 kilometrov dlhú turistickú magistrálu naprieč Slovenskom – od Dukly po Devín, známu Cestu hrdinov SNP, za 17 a pol dňa.
V tomto roku má za sebou ďalší pozoruhodný výkon. Za 16 dní (od 4. do 19. júna) prešiel na bicykli 2 220 kilometrov na cyklotrase Via Czechia, ktorá kopíruje hranice Českej republiky a prechádza všetkými hraničnými pohoriami: Moravsko-sliezskymi Beskydami, Jeseníkmi, Orlickými horami, Krkonošami, Českým Švýcarskom, Krušnými horami, Českým lesom a Šumavou.
Je obdivuhodné, že na klasickom, teda nie na elektrickom bicykli, prešiel denne, často v náročnom hornatom teréne, priemerne až 140 kilometrov. Jeho maximálny denný výkon bol 180 kilometrov. Bol na najvyššom i najnižšom, na najsevernejšom, najjužnejšom, najzápadnejšom aj najvýchodnejšom bode Českej republiky. Tieto fakty nepotrebujú ďalší komentár.
Na stretnutí s Ing. Rolandom Filčákom ma osobitne zaujímalo, ako vďaka skúsenému odbornému lesníckemu pohľadu okomentuje aktuálny stav lesov v spomenutých pohoriach susedného Česka. Z jeho rozprávania vyberám niekoľko postrehov. „Všimol som si veľké rozdiely v tom, ako v jednotlivých častiach krajiny spracovávajú kalamitu a ako tam vyzerajú lesné porasty. V Moravsko-sliezskych Beskydách som prechádzal krásnymi hlbokými a tmavými lesmi.
Následne som bicykloval časťou Jeseníkov s nádhernými smrečinami, v ktorých neboli výnimkou trojkubíkové stromy. Prešiel som ale cez jeden kopec a pred očami sa mi otvorila dolina na desiatkach hektárov, v ktorej bolo všetko suché. Harvestory kalamitu spracovávali, ale zrejme nadobudla taký rozsah preto, že ju začali spracovávať vyberaním aktívnych chrobačiarov neskoro.
V Orlických horách som narazil na ťažké terény s veľkými prevýšeniami a zmiešanými lesmi, ktoré vyzerali veľmi dobre. V Krkonošiach som si povedal, že musím ísť na najvyšší vrch Česka – Sněžku. Spal som v Peci pod Sněžkou vo veľkom horskom hoteli Žižkova bouda. Na Sněžku – do nadmorskej výšky 1 602 m n. m. – som z neho vyšliapal za dve hodiny a päť minút. A to mi v horskom hoteli hovorili, že je to celodenný výstup...
České Švýcarsko som prešiel naprieč cyklotrasou dlhou 25 kilometrov. Videl som zhorené a suché pohorie, až som sa čudoval, že sa hasičom podarilo uhasiť ten obrovský požiar, ktorý ho pred dvoma rokmi zachvátil. Pod suchármi sa miestami vyskytovalo najmä smrekové zmladenie, ale to, čo ma skutočne prekvapilo, na miestach, ktorými som prechádzal, bolo až 90 percent suchých stromov. Jedna veľká katastrofa. A všade, kde tie sucháre vypadávali, sa natlačil prudko jedovatý náprstník (lat. Digitalis). Vyskytovali sa tam doslova celé polia tejto rastliny. Potrvá mnoho rokov, kým tam bude znova rásť les.
Najviac sa mi páčili Krušné hory. Videl som v nich kombináciu karpatskej zmesi, teda jedle, buka a smreka. Teraz si uvedomujem, že všade, kde som prechádzal pohraničnými horami Česka, pracovali harvestory a vývozky. Za celý čas som videl pracovať v lese len jeden lesný kolesový traktor, ktorý vyzeral ako muzeálny typ a ťahal drevo. Ale všetky ostatné boli moderné technológie na ťažbu a približovanie dreva.
V Krušných horách, ale aj Českom lese som videl, ako pri spracovaní kalamity používali harvestorovú hlavicu s odkôrňovačom. Nielen guľatina, ale aj vláknina bola odkôrnená. Všimol som si tiež, že v Krušných horách majú zrejme veľké problémy so zverou, pretože ak odkryli ťažbou napríklad plochu 20 x 20 metrov, okamžite tam bol urobený oplôtok, aby ochránili pred zverou prirodzené zmladenie alebo umelú obnovu. Na tieto lesy bol vďaka lesníckej starostlivosti úplne iný pohľad ako na porasty v Jeseníkoch alebo Českom Švýcarsku. Lesy tam mali priestorovo, výškovo a vekovo diferencovanú štruktúru.
Cez Šumavu som išiel 90 kilometrov po cyklotrasách a po celý čas som sa pohyboval v nadmorskej výške od 1 200 do 1 500 m n. m. Na Šumavu som bol osobitne zvedavý, pretože som mal v pamäti zábery z dronu na toto pohorie spred niekoľkých rokov, na ktorých bolo vidieť, ako je Šumava pokrytá samými suchármi.
Na miestach, ktorými som prechádzal v tomto roku, bolo síce vidieť, že povôdné porasty vyschli, ale všade ich nahradili krásne zmiešané mladiny s prevládajúcim smrekom. Videl som v nich aj buky, jedle, javory, výškovo išlo o 5 – 10 metrov vysoké a rozsiahle mladé lesné porasty.“
Jozef Marko
