Krivák
Prvýkrát som ho stretol vlani, zjari. Dolina mala vtedy sviatočný ráz. Na belavo naraz zakvitli poohýbané prúty šípovej ruže, bazy aj agát. Vraciam sa dolinou z ranného piršu a, reku, prezriem si ešte jednu bočnú dolinku. Dobre som spravil. Pod Vitkami narážam na srnca. Ale akého. Naľavo slušný šesták, ale na druhom kmeni všetko pozatáčané dozadu. Akoby ľavý parôžok aj s výsadami zafúkalo ta, ku ušiam. Aj akýsi štupeľ tu sponad ružice čnie do boku. Nevedel som oči odtrhnúť. V tom roku som naň sprevádzal nášho čestného člena Paľka Kráľa. Odsúhlasili sme mu srnca k šesťdesiatke, no ako sa hovorí v tej slovenskej reklame, furt dačo, furt dačo. Srnec sa nám nedaril.
Za zmienku stojí aspoň jeden náš ranný stret. Srnca sme mali už vymakaného. Obaja bok po boku ležíme na pokosenej lúčke. Paľo mieri a ja cez kuker monitorujem malú terénnu priehlbeň pred nami, vzdialenú niečo na sto krokov. Krivému, ako som si ho pre seba pomenoval, trčali z nej len parôžky. Tvárime sa tak trochu už víťazoslávne a čakáme len nato, kedy sa srnčok povytiahne z jamy. Má pri sebe srnu. Napätie sa stupňuje. Palimu naznačím, nech sa nachystá. Vytiahnem z vrecka vábec a vypustím do dolinky dva krátke tenké písknutia. Pár reaguje a povytiahne sa k nám, no stále ešte nie na ranu. Po chvíli zvuk zopakujem. V tejto napätím stupňujúcej sa atmosfére nám zrazu od chrbta zaznie ohlušujúce ťahavé bäääääuuu! Vôbec sme nezachytili pohyb tejto srnčej matere, ktorá nám zastala skoro na päty. Ona zase prišla za hláskom volania srnčaťa. A ja som ním ťahal srnu spredu aj s krivákom v závese. Lenže teraz sa všetko na vôkol poplašilo a razom je bok prázdny. Neveriacky krútime hlavami. Aj pre takéto chvíle je však poľovanie krásne.
Pali pre pracovnú vyťaženosť už nevedel doraziť do našich dolín, kde kedysi žil a pôsobil ako lesný inžinier i poľovník. Tak mal krivý v tej sezóne už relatívne pokoj. Samozrejme, že som si ho držal v merku. Rok sa s rokom stretol a po slabej zime je tu opäť jar. Moje prvé kroky smerovali pod Vitky. Bol som zvedavý, čo s parožím spravil krivý. Srnca nachádzam doma, bezstarostne zapaseného v boku. Zďaleka vidím, že s pravým kmeňom nie je čosi v poriadku. Využijem bubon pred sebou a po chvíli stojím pred ním. Je tu aj srna. Zrejme relaxovala zaľahnutá v bujnejúcej lúčke. Teraz však už stojí a papuľkou jemne selektuje terminálne výhonky bylín. Musí sa udržiavať v kondícii, keďže nosí v sebe nový život a už nepapá len pre svoj žalúdok. Srnec dvihne hlavu. Fuuu. Tak teraz si ten pravý kmeň zdeformoval úplne. Má ho zliaty v akejsi mase ku oku. Nahor od ruže trčia len dve, možno tri výsady. Ťažko sa to číta. Hneď po príchode domov si ho skicujem na papier. Popri tom vychlípem šálku kávy.
Príbeh tohoto nevšedného sarňačika naberá na sile. Dobre. V tejto sezóne čakáme viacerých hostí na lov srnca. Dôvod je prostý. Chceme vylepšiť aktuálny stav kasy PZ. Vlani nám v nej spravilo prievan pár akože poľnohospodárov. Ale to by bolo na ďalší príbeh. A teraz opäť k veci. Štyroch srncov z plánu lovu sme uvoľnili hosťom. Ako prvý prišiel na lov náš už kamarát Gusty. Bolo to koncom mája. Nachystal som preňho dvoch srncov. Ako prvého skúšame krivého. Večer nič. Ráno naše kroky smerujú opäť pod Vitky. Máme však len holú a jedného lončáka. Podávame sa dolinou teda vyššie. Sem chodí dobrý šesták, šepkám Gustymu. Prednedávnom som ho mal v peknej večernej scénke aj s krivým, ktorý ho vytlačil zo svojho boku. Tancovali predo mnou zhruba desať minút. Chvíľu šliapeme a pred nami sa otvorí krajina pod Belásovym vrchom. Pristavuje nás takmer gýčový obraz zapaseného srnčieho páru. Po krátkom posúdení dávam povel. Je to on, môžeš strieľať. Gusty opatrne zaprie guľovnicu do palice a rana žuchne dolinkou. Srnca namieste rana zmetie, ostáva v ohni.
Cestou k nemu lámem z rozkvitnutého klena tri halúzky. Úspešného lovca nechávam pristúpiť k úlovku. Vidím, že chlap si túto chvíľu nesmierne váži a s pokorou preberá odo mňa vetvičku v bielom kvete, pri prevolaní lovu zdar, kamarát. Srnca vyvrhnem a ešte si trochu pošliapeme Gočovami. Potom nechám jágra pri úlovku a idem po voz. Pri Vitkoch zo zvedavosti nakuknem pod bok. Krivý je tu a kuká aj on, ale na mňa. Ty beťár, aj som trochu rád, že sa dneškom jeho príbeh ešte neskončil. Nasledujúci víkend prichádza pätica chlapov na zvyšné tri srnce. Dva lovíme. Náš hospodár avizuje, že na júnovej slávnostnej schôdzi vypisuje povolenky domorodcom. Mal som ciťáka a Peter mi ho potvrdil. Volá mi ešte pred schôdzou. „Jožko, vychádza ti srnec, a ty máš aj jubileum tohoto roku, však, píšem ti trojku srnca.“ Týchto pár krátkych prajných viet z úst kamaráta razom rozjasnili v práci a povinnostiach skrútené myšlienky. Hneď idem mojej žienke povedať, akého daru sa mi dostalo. Veronka pozrie na mňa a po chvíľke ticha povie: „Ty chceš zastreliť toho, toho čudného, či ako ho voláš?“ V jej hlase zaznela akási zmes výčitky, ľútosti a sklamania zároveň. Poznala ho už z môjho rozprávania a kresieb a tak jej tak typicky žensky asi prišlo trošku ľúto. „Áno,“ odvetím po chvíľke zamyslenia a rozhovor už ďalej nerozvíjam.
Celú poviedku si môžete prečítať v júlovom čísle časopisu LES & Letokruhy.
