Migrácia vtákov – fascinujúci prírodný fenomén
Prírodovedci považujú sťahovanie vtákov za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej Zemi.
Aj keď našich operených spolupútnikov nikdy nikto neučil zemepis, vedia potrafiť na jar do svojich rodísk a potom zase na jeseň na svoje zimoviská. Pri migrácii sa vtáky orientujú jednak podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ako aj podľa magnetického poľa Zeme. Tvoria ho siločiary, ktorých sila a sklon k povrchu Zeme sa menia – na póloch sú takmer kolmé, zatiaľ čo na rovníku sú rovnobežné s povrchom. Operence cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým magnetické siločiary pretínajú na danom mieste zemský povrch. Za jasných dní sa vtáky na migrácii orientujú podľa polohy Slnka na oblohe. Keďže sa poloha Slnka na oblohe v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť korigovať tento jav. Takúto „matematickú operáciu“ dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín. Vtáky sú však schopné určiť svoju polohu aj vtedy, keď je Slnko skryté za mrakmi. Operence sú totiž schopné vnímať aj vzor tzv. polarizovaného svetla. Svetlo vstupujúce do zemskej atmosféry kmitá vo všetkých smeroch, avšak pri prechode atmosférou sa polarizuje, takže lúče kmitajú len v jednom smere. Rozsah a uhol polarizácie závisia od polohy Slnka na oblohe. Vtáky sú teda za pomoci vnímania polarizovaného svetla schopné lokalizovať presnú polohu Slnka na oblohe zatiahnutej mrakmi, ak vidia aspoň kúsok čistého „neba“, a podľa toho sa aj zorientovať v teréne vo vzťahu k svetovým stranám. Primárne sa vtáky zorientúvajú pri migrácii podľa Slnka a magnetického poľa Zeme, ostatné „pomôcky“ sú záložné pre prípad, že by hlavné zlyhali. Schopnosť orientácie v teréne podľa Slnka majú operence vrodenú. Vnímanie magnetickej inklinácie nadobúdajú vtáky vpečatením individuálne počas senzitívnej fázy ontogentického vývoja.
Migrácia operencov fascinovala našich predkov už v dávnej minulosti a pokusy o vedecké zdôvodnenie tohto prírodného javu boli rozličné a z hľadiska poznatkov súčasnej vedy aj úsmevné. Už Aristoteles (384-322 pr. n. l.) vyslovil domnienku o akejsi „transmutácii“ – premene jedného vtáka na druhého, aby tak vysvetlil sezónnu absenciu niektorých operencov. Podľa tohto filozofa a prírodovedca sa napríklad červienka a žltochvost na jeseň premieňajú jeden v druhého…
V roku 1555 zase arcibiskup Magnus tvrdil, že všeobecne známe lastovičky obyčajné prežívajú zimu v stojatých vodách. K podobnej myšlienke dospel Samuel Pepys (1633-1703), ktorý dokonca hovoril, že takéto „zimujúce“ lastovičky vytiahnuté z vody a usušené pri ohni opäť ožívajú. Aj veľký biológ Carl Linné (1707-1778) vo svojom svetoznámom diele „Systém prírody“ uvádza, že lastovičky a belorítky sa na jeseň ponárajú do vody a na jar z nej vyletujú.
Cestovná rýchlosť
Cestovná rýchlosť sťahovavých vtákov závisí od poveternostných podmienok, ktorým sú operence vystavené počas migrácie, dĺžke odpočinkových prestávok a na letových schopnostiach vtákov. Jesenný ťah vtákov na zimoviská je pomalší než jarný, keď sa operence vracajú do svojich hniezdisk. Vtáky sa na jar ponáhľajú, aby dorazili čo najskôr do svojich hniezdisk a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá. Ak by sa omeškali, mohlo by sa ľahko stať, že spoludruhovia ich predstihnú a obsadia všetky vhodné lokality a na nich už nezvýšia nijaké vhodné teritóriá. Oneskorencom sa ujde už len také územie, o ktoré nemal záujem nijaký pár, ktorý stihol priletieť „pred termínom“. Preto sa na jar operence ponáhľajú pri migrácii a cestu do svojich rodísk si skracujú, aby boli „doma“ čo najskôr a nezostali bez životného priestoru.
Vtáky migrujú obyčajne pomerne nízko nad zemským povrchom (50-200 metrov). Výška, v ktorej operence putujú migračnou trasou, závisí jednak od viditeľnosti, ako aj od orografických pomerov daného miesta. Počas jasného počasia, keď je viditeľnosť veľmi dobrá, migrujú operence vo vyšších výškach. Keď je viditeľnosť zhoršená, napríklad hmlisté počasie alebo nízka oblačnosť, ktorá zahalí pohoria, lietajú vtáky nízko nad zemou. Pri prekonávaní vysokých pohorí musia operence vystúpať do výšok až okolo 10 000 metrov nad morom.
Denná doba, kedy sa vtáky presúvajú do svojich zimovísk resp. hniezdisk, je u jednotlivých vtáčích druhov rôzna. Dravé vtáky sa sťahujú výlučne počas dňa. Drvivá väčšina vrabcotvarých (spevavcov), okrem havranov, kaviek a peníc, migruje v nočných hodinách. Mnoho operencov sa sťahuje medzi hniezdiskom a zimoviskom cez deň aj v noci. Nočná migrácia trvá 6 až 8 hodín, denná je o niečo kratšia, pretože býva často prerušovaná zastávkami, pri ktorých sa vtáky kŕmia. Operence neletia do zimoviska resp. do lokalít hniezdenia „na dúšok“, ale túto trasu absolvujú v etapách. Niekedy uletia za deň len 100 km, iný deň majú dlhšiu etapu a urazia aj 500 km.
Sťahovavé formácie
Jednotlivé druhy vtákov sa presúvajú medzi zimoviskom a hniezdiskom v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré sa sťahujú v nepravidelných kŕdľoch – škorce, havrany, škovránky, lastovičky, belorítky. V pravidelnom geometrickom tvare klina lietajú husi, žeriavy, bociany. Do šikmého radu sa na migrácii sformujú kormorány, kačice a labute. Samostatne sa sťahujú napríklad trsteniariky, sláviky, strakoše, dudky, kukučky, lelky.
Pohľad na kŕdeľ husí divých, zoradených v úžasnom geometrickom tvare „V“ na sklonku októbrového dňa, zalietajúci za južný horizont hôr, ktorý sa začína farbiť do ružovkasta, evokuje tak u prírodovedca, ako aj u človeka nezainteresovaného tak špecificky do tajomstiev prírody, úžasný pocit pokory pred majestátnosťou prírody...
Celý článok si môžete prečítať v aprílovom čísle časopisu LES & Letokruhy.
