Pri práci v lese sa nesmiete báť, ale musíte mať rešpekt
Rodinná partia Paľovcov v ťažbe a približovaní dreva
S rodinou Paľovcov – partiou v ťažbe a približovaní dreva, sa stretávam v lesných porastoch, ktoré sú na výmere necelých 860 hektárov majetkom rodu Bornemisza pri obci Terňa, vzdialenej 20 kilometrov od Prešova. Pilčík Juraj Paľa st. má 55 rokov a pracuje v lese už takmer štvrťstoročie. Má nasledovníkov – staršieho syna 28 ročného Juraja Paľu ml., absolventa lesníckeho učilišťa, ktorý sa venuje tejto profesii osem rokov a mladšieho syna Maximiliána Jozefa, ktorý má 20 rokov. Obaja sú operátormi univerzálnych kolesových traktorov.
Výpočet členov rodinnej partie tým ešte nie je úplný. Jej súčasťou je druhý pilčík a zať Juraja Paľu st. Radoslav Šinglár, manželka Juraja Paľu st. Marta a pracovala v nej aj jeho dcéra Klaudia. V lete ženy merali drevo na odvoznom mieste, nosili úväzky a varili chlapom niečo dobré pod zub, aby im išla robota lepšie od ruky. Juraj Paľa st. o svojej polovičke dodáva, že „mamka všetko vybavuje“, takže je akousi nepísanou, ale plne rešpektovanou manažérkou pracovnej skupiny.
V partii Paľovcov to takto ide veľmi dobre, pretože pracovali už v porastoch obhospodarovaných Lesnou správou Malcov v štátnych lesoch, v Mestských lesoch Prešov, ťažili drevo v horách pri Bardejove, v urbároch v okolí Svidníka a počas nášho stretnutia prioritne spracovávajú najmä vetrovú kalamitu, realizujú obnovnú ťažbu clonnými rubmi a začínajú s prebierkou v spomenutých súkromných lesoch neďaleko Čergova. Vlastníci a užívatelia lesov v regióne o nich vedia. Paľovci sa im nemusia núkať, sami dostávajú ponuky na prácu. Je ich toľko, že všetky ani nemôžu stihnúť.
Holoruby žiadne, jedli sa darí
„Holoruby tu už neexistujú. Keď je prirodzené zmladenie 6 až 8 metrové, vyberáme stromy z materského porastu čo najskôr, aby sme ho nepoškodili. Snažíme sa pracovať s navijakom a pri výbere miest tak, aby sme škody na prirodzenom zmladení minimalizovali. Jedli sa tu fantasticky darí, semenáčiky tu rastú tak husto, že tvoria doslova pokrovce. V týchto porastoch prevažuje buk, javor horský, i jaseňom sa tu celkom darí, no a potom jedli a smreku,“ hovorí na úvod nášho stretnutia Juraj Paľa st.
Juraj Paľa st. hovorí, že jeho 93-ročný otec Ján Paľa, pochádzajúci z Kručova spomína na to, ako on býval vybavený pri práci v lese. Mal len pilový list, z liesky si spravil rám a topánky nosil také, že keď mu namokli onuce na chodidlách, tak v zime aj zamrzli a robil i tak. Svoje deti naučil mnoho užitočného pri práci v lese, ako sa majú k čomu postaviť, čoho sa vyvarovať v robote s drevom. Juraj Paľa st. teraz prenáša otcove i svoje vlastné skúsenosti na svojich synov a zaťa. A je rád, že ich robota v lese baví. Chváli aj zaťa, ktorý si dá poradiť, ako čo urobiť.
Rodák z Nemcoviec pri Veľkých Kapušanoch z veľkej rodiny so siedmimi deťmi, absolvoval stredné odborné učilište strojárske. Nadobudnuté vedomosti sa mu pri opravách a údržbe strojov zídu. Keď sa dá, maximálne ich využíva, pretože podľa jeho slov sú už len náhradné diely veľmi drahé. Paľovcom zatiaľ chýba vlastná dielňa, ale dozvedám sa, že sa na tom pracuje, aby ju čoskoro mali. Stavajú totiž domček v Pavlovciach a rátajú s tým, že si postavia aj dielňu.
„Máme tri traktory, teraz využívame dva a jeden ostal doma. Oddychuje, pretože je ťažko k nemu zohnať ďašiu partiu do lesa, ktorá by nebola zbrklá v práci. Pozrite sa, aké sú dookola náročné terény, chyby sa v nich neodpúšťajú. Viem, o čom hovorím, pretože som mal aj nohu zlomenú a v lese som za tých 25 rokov zažil už kadečo,“ dodáva na mieste stretnutia Juraj Paľa st.
Po tom, ako sa presunieme k odvoznému miestu, na ktorom sa dvojice chystajú rozdeliť a odobrať sa každá na svoje pracovisko, pokračuje v rozprávaní o tom, aké je finančne náročné vybaviť sa na prácu v lese. „Monterky stoja dvesto eur, prilba tiež, lepšia motorová píla aspoň tisíc eur. A za preukaz odbornej spôsobilosti zaplatil syn po skončení školy päťsto eur. No skadiaľ má taký chlapec zobrať toľko peňazí?
Aj s traktorom sme mu s manželkou pomohli, na ojazdený sme mu dali 20 000 eur, ale do centa nám už tieto peniažky splatil. Ja som kúpil nový traktor a ten stál 40 000 eur. Keď sme chceli získať na jeho nákup nejaké dotácie, tak sme zistili, že by s tým bolo strašne veľa papierovačiek.
Pozrite sa na moje pracovné topánky, stáli 270 eur, ale keby som nemal obutú kvalitnú obuv na nohách, tak ich už mám dávno v kýbli. Spomínam si napríklad, že bolo po daždi, nohu som mal na konári, šmykla sa mi, píla sa do topánky zarezala a keby som mal nejakú obyčajnú, tak už chodím asi na drevenej nohe.“
Na odvoznom mieste mi ukazuje, ako triedia drevo. Kedysi sa podľa jeho slov robilo tak, že sa naťahalo vyťažené drevo a potom sa meralo a manipulovalo. Teraz sortimentujú Paľovci drevo na odvoznom mieste hneď, ako ho naň priblížia a lesník má tak lepší prehľad o uloženej drevnej hmote.
Nebezpečné situácie sú celkom bežné
Juraj Paľa ml. spomína, že keď chodieval s otcom do hory, zaúčal ho do tajov tejto roboty. Keď sa pýtam, čo je na nej najťažšie, odpovedá, že asi nič, pretože keď človeka táto práca baví, tak mu na nej nič nepripadá ťažké. „Nebezpečné situácie sú celkom bežné, ale najhoršie to majú podľa mňa pilčíci a v našej partii sú to otec a švagor,“ mieni Juraj Paľa ml.
Keď narážam na to, že profesiu lesného robotníka nemôže robiť každý, pretože je to adrenalínová práca, ktorá si vyžaduje veľkú dávku odvahy, tak Juraj Paľa st. súhlasne prikyvuje a pridáva svoje zamyslenie: „My, lesní robotníci sme chladnokrvní ľudia, pretože musíme zachovať pokoj aj vo vypätých situáciách. Nesmieme sa báť, ale musíme mať rešpekt. Stále, pretože každý strom je iný, každý deň v lese je iný, každá fúra dreva a každá situácia, ktorú v hore pri ťažbe a približovaní dreva zažijete, je iná.
Keď prídete do obchodu, viete v ktorom regále je cukor, múka, ale v lese môžete dodržiavať všetky bezpečnostné postupy, môžete mať všetky ochranné prostriedky, môžete byť maximálne opatrný, ibaže nikdy neviete, čo môžete od lesa čakať.
A práve táto pestrosť nás spoločne s prírodným prostredím, v ktorom pracujeme, priťahuje k tejto robote najviac. V hore vás nečaká žiadny stereotyp. Hlava tu musí pracovať nie na sto, ale na oveľa viac percent. Ani na okamih nesmiete stratiť pozornosť, vopred si musíte premyslieť každý krok. Už trikrát som sa prevrátil v LKT-éčku. Nebol som vtedy v robote. Teda telo bolo, len hlava nebola.
Skrátka, musíte mať aj kusisko šťastia. Raz sme počas prestávky v práci popíjali čaj. V korune stromu nad nami sa držala obnoha, ktorá z ničoho nič spadla tesne vedľa miesta, kde sme sedeli. Ani prilba na hlave by nepomohla, keby dopadla na niektorého z nás.“
Rozhorčuje sa nad tým, akému veľkému tlaku verejnosti sú vystavení tí, ktorí sa starajú o naše lesy a hovorí, že keď sú ľudia drzí, vie im to oplatiť rovnakou mincou. A tak sa jednej ukričanej pani raz opýtal, že keď ide na toaletu, tak určite chce použiť kvalitný papier. „A dnes, čo ste spravili pre prírodu? Pozrite na nás, koľko sme v lese vyzbierali plastových fliaš? Očervenela a bez slova odišla. Keď sme robili v prešovských mestských lesoch, každý deň sme v hore nazbierali za vrece odpadu po ľuďoch – najmä plechovky, sklenené a plastové fľaše.“
Jozef Marko
