Právo na priaznivé životné prostredie nemôže byť nadradené právu vlastníckemu
S predsedom Turčianskeho regionálneho združenia vlastníkov lesov Mgr. Ladislavom ROSIVALOM
Turčianske regionálne združenie vlastníkov lesov vzniklo v roku 2000. V prvých rokoch fungovania bolo podľa slov predsedu Mgr. Ladislava Rosivala ťažisko činnosti združenia v pomoci a podpore pri obnovovaní a reštitúcii urbárov a pozemkových spoločenstiev. Postupne sa hlavná oblasť činnosti preniesla na informovanie a vzájomnú výmenu skúseností v oblasti výziev pre projekty v oblasti lesníctva, zmien v zákonoch a vyhláškach.
„Musím spomenúť môjho predchodcu Ing. Miloša Majera, ktorý dlhé roky stál na čele nášho združenia a organizoval jeho činnosť. Počas pandémie Covidu nás žiaľ opustil, približne dva roky bola činnosť združenia výrazne utlmená. V súvislosti s pripravovaným vyhlásením Národného parku Veľká Fatra, jeho zonáciou a prípravou Programu starostlivosti o Národný park Veľká Fatra nám bolo jasné, že sa ako majitelia a obhospodarovatelia musíme spojiť, začať spolupracovať a jednotným hlasom formulovať naše pripomienky a námietky v tomto procese.
Na jar tohto roku sa nám podarilo zvolať snem združenia, kde boli prijatí noví členovia a bol zvolený nový výbor a následne aj predseda. Osobne považujem za veľmi dôležité, že sa podarilo pritiahnuť k spolupráci nielen ďalšie urbárske spoločnosti, ale napríklad aj Mestské lesy Kremnica a súkromné spoločnosti ako Via Slovakia s.r.o. a RRJ s.r.o. Takže v súčasnosti máme približne 50 členov s celkovou výmerou lesných pozemkov vyše 35 tisíc hektárov,“vysvetľuje v úvode interview L. Rosival.
Ako hodnotíte spoluprácu Turčianskeho regionálneho združenia vlastníkov lesov s Úniou regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska, v čom je pre združenie a vlastníkov lesov v regióne Turca prínosom?
Spolupráca nášho Združenia s Úniou je mimoriadne dôležitá. Únia vytvára platformu, kde sa môžeme navzájom informovať o našich potrebách a možnostiach na celoslovenskej úrovni. Našim členstvom v Únii sme súčasťou silného a najaktívnejšieho hovorcu súkromných vlastníkov. Zabezpečuje prenos informácií tak medzi jednotlivými regiónmi, ale aj z celoštátnej úrovne, je partnerom ministerstiev v rozporových konaniach legislatívneho procesu, poskytuje informácie o možnostiach finančnej podpory v rôznych projektoch, vyhlasovaných v rezortoch životného prostredia, ako aj pôdohospodárstva.
Za čo naozaj môže „zlý“ Brusel a čo je „tvorivé“ rozvinutie legislatívy u nás
Tým, že Únia sa nedávno stala členom celoeurópskej organizácie súkromných vlastníkov lesov Confederation of European Forest Owners (CEPF) sa nám otvára možnosť spolupráce a zdieľania skúseností na celoeurópskej úrovni. Tento krok považujem za veľmi dôležitý, lebo mnohé problémy a potreby, ktoré pociťujeme na Slovensku, sú spoločné s ostatnými krajinami EÚ. Časť legislatívy ohľadom lesov, ich ochrany a hospodárenia je celoeurópska a preto je potrebné, aby sme mali možnosť byť v priamom kontakte so sesterskými organizáciami a mohli prinášať príklady dobrej praxe u iných členských štátov Európskej únie. Toto môže veľmi pomôcť pri rozlišovaní, za čo naozaj môže „zlý“ Brusel a čo je „tvorivé“ rozvinutie legislatívy u nás.
Pripravujete spoločne podnet na Ústavný súd SR k ustanoveniam zákona o ochrane prírody a krajiny a k procesu vyhlasovania národných parkov a ich zonácií po roku 2020. Nariadenie vlády o vyhlásení a zonácii Národného parku Veľká Fatra z októbra 2023 boli podľa vás poslednou kvapkou. Čo si od toho sľubujete?
Dúfame, že rozhodnutie Ústavného súdu SR nám dá jasné odpovede na naše presvedčenie, že právo na priaznivé životné prostredie, ktorého nutnosť a oprávnenosť nikto nespochybňuje, nemôže byť nadradené právu vlastníckemu. Máme rozpracované podanie, kde chceme namietať neústavnosť niektorých ustanovení zákona 543/2002 Z. z. Zákon o ochrane prírody a krajiny. Je veľmi ťažko dopredu odhadovať, ako dopadne naše podanie.
Pri jednom z nedávnych podaní na Ústavnom súde SR bola odpoveď asi v takom zmysle, že síce zákon nie je protiústavný, ale aplikačná prax nie je celkom korektná. Preto okrem celkovej právnej analýzy zbierame prípady aplikačnej praxe, kde sme toho názoru, že právo na užívanie majetku je výrazne obmedzené bez adekvátnej náhrady. Budeme veľmi pozorne sledovať, či a ako sa zmenia tieto postupy pri novom vedení príslušných rezortov.
Verejne ste pomenovali hlavné výhrady voči prebiehajúcemu procesu transformácie a vyhlasovania národných parkov, napríklad chýbajúce nárazníkové zóny medzi zónami ochrany prírody A a C, alebo jediný povolený spôsob hospodárenia v lesoch národných parkov a tým je takzvané prírode blízke obhospodarovanie lesov. Je možné prekonať tieto nedostatky vo vzťahu ochrany prírode k súkromnému vlastníctvu lesov?
Pomôžem si dvomi citátmi. Jeden je pripisovaný T. G. Masarykovi „Demokracie, toť diskuse“. Druhý si požičiam z Wikipédie, jedného z najúspešnejších kolaboratívnych projektov. Medzi jej hlavné princípy patrí heslo: „Predpokladajte dobré úmysly“. Myslím, že v minulosti sme sa prestali riadiť týmito dvomi poučkami. Ich aplikácia nám určite pomôže prekonať, často umelé, priekopy, ktoré sa v ostatných rokoch vykopali medzi vlastníkmi, lesníkmi, poľovníkmi a ochranármi.
Musíme si byť vedomí toho, že výsledky nášho konania budú užívať (alebo znášať) naše deti, vnúčatá a pravnúčatá. Takže je potrebné diskutovať. Ale nie len rozprávať, ale aj počúvať. Napríklad prijatá Envirostratégia do roku 2030 hovorí „do roku 2024 sa prehodnotí a zjednoduší systém chránených území a stupňov ochrany. Pri prehodnotení chránených území a ich ochranných pásiem sa zohľadnia medzinárodné kritériá k prideľovaniu manažmentových kategórií chránených území podľa IUCN a rešpektujúc vlastnícke práva s uplatnením kompenzácií.“ O prehodnotení chránených území hovoril aj vládny program Matovičovej a Hegerovej vlády. Aká bola realita sme všetci videli.
Už ste sa vyjadrili, že jednou z možností je premena národných parkov na prírodné parky, alebo výrazné zníženie rozlohy príslušného národného parku a vyhlásenie prírodného parku na zvyšnej výmere. Prečo vidíte riešenie problému súčasného vyhlasovania národných parkov v prírodných parkoch?
Opakovane hovoríme, že ochrana životného prostredia, rôznych biotopov, flóry a fauny je mimoriadne dôležitou súčasťou nášho života. Nesmieme zabúdať, že práve lesníci, spolu s poľovníkmi boli prvými ochrancami prírody. Ako vlastníkov nás mimoriadne teší, že lesy, ktoré vlastníme a ktoré naši predkovia viac storočí obhospodarovali, sú natoľko cenené spoločnosťou, že im chce poskytnúť vyššiu právnu ochranu.
Keď ale pozrieme, ako sú definované kritéria pre národný park, tak je zrejmé, že na Slovensku ich ani jeden zo súčasných „národných parkov“ nespĺňa. Napríklad vo Veľkej Fatre veľká časť lesných porastov je v kategórii hospodárskych lesov, ktoré v priebehu posledných 300-400 rokov boli viackrát vyrúbané a nanovo zalesnené. Hole v najvyšších polohách tiež vznikli a sú udržiavané ľudskou činnosťou. Práve spásanie hospodárskymi zvieratami zvyšuje ich biodiverzitu a chráni pred zarastaním.
Prírodný park s rovnováhou ochrany prírody, turizmu a hospodárskeho využitia lesov
Je ale zrejmé, že vo Veľkej Fatre sa nachádzajú dlhodobo nedotknuté a mimoriadne cenné časti. Väčšina týchto území bola už dávno pred vyhlásením národného parku v najvyššom stupni ochrany. Toto jadro najcennejšej prírody, dlhoročne chránené, by malo byť vyhlásené za skutočný národný park. Okolo neho by sa mohol vyhlásiť prírodný park, čo je podľa súčasnej legislatívy druhý najvyšší stupeň veľkoplošnej ochrany prírody, kde sa omnoho lepšie dokáže dlhodobo udržiavať kultúrna krajina, kde sú v rovnováhe funkcie ochrany prírody, turizmu, ale aj hospodárskeho využitia lesov.
Má podľa vášho názoru aj v súčasnom pretlaku rôznych zákazov, obmedzení a nedostatočných finančných náhrad pre majiteľov pôdy v chránených územiach európskej a národnej siete súkromné vlastníctvo lesov budúcnosť?
Osobne som presvedčený, že súkromné vlastníctvo je vo všeobecnosti lepšie ako štátne. Jednoducho priamy, konkrétny vlastník si dáva väčší pozor na to, aby hodnota majetku neklesala, aby sa zveľaďoval a aby ho mohol odovzdať svojim potomkom. Žiaľ je pravdou, že spoločnosť tieto procesy veľmi nevníma a štát pletie silnú pavučinu obmedzení, ktorá obmedzuje a znechucuje viacerých obhospodarovateľov lesa.
Štyridsať rokov komunizmu, obdobie absolútnej neúcty k súkromnému vlastníctvu, spravilo veľkú jazvu vo vzťahu k pôde, k dedovizni. S potešením sledujem, aj v našom združení, že postupne prichádza mladšia generácia, ktorá si uvedomuje, ako ich rodičia v 90-tych rokoch bojovali za prinavrátenie majetkov, ktoré komunisti ukradli ich starým rodičom. Naša generácia musí ukázať, že sme hodní niesť ich odkaz. A tak, ako sme lesy zdedili my, tak ich budeme môcť hrdo odovzdať nasledujúcim generáciám.
Ďakujem za rozhovor.
Jozef Marko
