Laureátom Ceny J. D. Matejovie sa stal V. Stockmann

Cena Jozefa Dekréta Matejovie je každoročne udeľovaná za významný prínos k zveľadeniu lesov a pozdvihnutie lesníctva. Slovenská lesnícka komora slávnostne udeľuje toto ocenenie každoročne na Dni stromu. Nie inak tomu bolo aj tento rok. Cena bola udelená Ing. Viliamovi Stockmannovi, CSc., lesníkovi, ochranárovi, historikovi a publicistovi za významný prínos k zachovávaniu lesníckej histórie Slovenska, o ktorú sa pričinil bohatou publikačnou činnosťou. Požiadali sme laureáta o rozhovor.

S akými pocitmi ste preberali ocenenie z rúk najvyšších predstaviteľov slovenského lesníctva?

Prirodzene, že s príjemnými pocitmi, veď čo môže byť krajšie, ak človeku v deviatom decéniu jeho života poďakujú za jeho celoživotnú prácu. To znamená, že som ju zrejme robil dobre a to je hrejivý pocit. A premietam si pritom všetky tie „štácie“ na ktorých som v práci zakotvil. A som rád, že mám na všetky príjemné spomienky. Medzi najkrajšie spomienky patrí moje prvé pracovné miesto lesníka na LZ Podolínec, polesie Veľký Lipník (boli tam okrem iného krásne dievčatá). Nasledoval LZ Rimavská Sobota, štátna starostlivosť o lesy na ONV v Dolnom Kubíne - tu ma vyhodili z práce, lebo som v roku 1968 odmietol podpísať povinný súhlas s „bratskou pomocou spriatelených armád“. Napokon som bol rád, že ma vzala do zamestnania ochrana prírody, čím nastala druhá etapa mojej pracovnej kariéry.

 Využívam túto príležitosť aj na poďakovanie Slovenskej lesníckej komore i Lesom Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica, ktorí mi cenu tohto lesníckeho velikána udelili.

Lesnícka verejnosť Vás dobre pozná vďaka Vašej pestrej publikačnej činnosti. Okrem množstva príspevkov s historickou tematikou, ktoré ste uverejnili v našom časopise i v podnikovom časopise Lesník, je to množstvo kníh, ktoré ste vydali vo svojej edícii Patina. Viete takto „z hlavy“ povedať, koľko bolo tých článkov a kníh?

Dostal som otázku na chválenkárstvo, ale patrí sa odpovedať, nuž: moju edíciu Patina som pomenoval podľa synonyma niečoho starého, pretože som písal prevažne historickú lesnícku tematiku. V tejto edícii mi vyšlo doteraz 29 kníh. Z toho tretina s lesníckou tematikou, tretina s ochranárskou a tretina iné. V časopisoch som odborné príspevky publikoval od mladosti, nemám ich spočítané, ale bolo ich asi 600.

Pri preberaní ocenenia ste spomínali na svoj prvý deň v Banskej Štiavnici, kedy ste ako trinásťročný chlapec nedočiahli na kľučku vchodových dverí na budove školy. S akými pocitmi spomínate na svoje školské roky?

Na Banskú Štiavnicu sa nedá spomínať inak, ako na fenomenálne mesto s úžasnou lesníckou históriou. Áno, i dnes keď sa často do Banskej Štiavnice vraciam, tá kľučka na Lesníckom paláci potvrdzuje tú majestátnosť lesníckeho prostredia (ale medzitým som vyrástol). Práve tunajšia lesnícka história ma naštartovala, aby som sa prioritne začal zaoberať lesníckou históriou. Tu to inak ani nešlo. Pomohli mi k tomu dve veci: mal som vo zvyku si všetko zapisovať a všetko fotografovať. A rád som navštevoval pre svoje zámery archívy, hoci boli vždy temné, zaprášené a studené. Je to zaujímavé, ale moje pocity zo školských štiavnických rokov sú podstatne iné ako potom obdobie zvolenského štúdia. Zrejme kvôli tomu prostrediu. V Lesníckom paláci, alebo v meste v Banskej Štiavnici sa k Vám tá lesnícka história prihovára, otvára svoju náruč, stačí len pozitívne odpovedať a stane sa z Vás perspektívne lesnícky historik. Takto to nejako bolo aj so mnou.

Vo vašej pracovnej kariére ste sa z lesníctva dostali do rezortu životného prostredia, dokonca až na pozíciu ministerského radcu. Dá sa povedať, že Slovenská lesnícka komora tým, že udelila významné ocenenie človeku, ktorý pracoval pre ochranu prírody, preukázala veľkorysosť a porozumenie pre význam hľadania spoločných záujmov s ochranármi. Ako Vy vnímate súčasné názorové pnutie medzi lesníkmi a ochranármi?

Dostal som ťažkú, ale zodpovedateľnú otázku.

Ako som sa nedobrovoľne dostal z rezortu lesníckeho do rezortu životného prostredia som odpovedal hneď v prvej otázke. Ale múdre porekadlo vraví, že všetko zlé je na niečo dobré. Platilo to aj v mojom prípade. Preto naozaj môžem objektívne analyzovať súčasné lesnícko – ochranárske vzťahy, z pohľadu lesnícko – ochranárskeho „hybrida“.

Toto je v dnešnej situácii na Slovensku veľmi dôležitý a aktuálny problém. Otázka má len jednu vadu: na takomto limitovanom priestore nemôžem takú zložitú otázku vtesnať do pár riadkov. V minulosti som už viackrát publikoval pár príspevkov na túto tému. Teraz môžem odpoveď zhrnúť len do týchto hlavných téz:

- Prvým ochrancom prírody bol nepochybne lesník – a vedel to robiť dobre.

- Máme zlú, dokonca protichodnú legislatívu v oboch rezortoch.

- Na Slovensku máme výskum lesnícky i ochranársky, doteraz bez jednoznačnej odpovede na prirodzený vývoj „bez zásahu“.

- Slovensko sa nemôže porovnávať s Brazíliou alebo ruskou Sibírou, kde môže pokojne prebiehať prirodzený vývoj lesných spoločenstiev bez zásahu.

- Chýba mi jasné a podrobné odborné stanovisko Lesníckej fakulty Technickej univerzity i lesníckeho výskumu.

- Nutnosť jedného spoločného rezortu, ktorý by riadil lesné hospodárstvo aj ochranu prírody na lesnom pôdnom fonde, i keď je to dráždivá téma - logicky by tým skončili všetky spory.

- Po svojich cestách po svete som si všimol, že tieto spory sa vedú predovšetkým vo východoeurópskych krajinách. V Kanade, USA, Južnej Amerike som niečo podobné nevidel. V západnej Európe len veľmi obmedzene. Prečo? Odpoveď je veľmi ľahká, poznáme ju.

- Vo viacerých krajinách (Srí Lanka, Nový Zéland) územie národného parku zastrešuje jedna riadiaca organizácia vrátane lesného hospodárstva, ochrany prírody a najmä hotelierstva a cestovného ruchu. Takto sotva môže vzniknúť nejaký obhospodarovaco – ochranársky problém.

- Na Slovensku vznikol tento základný problém: lesomajiteľovi po tzv. Víťaznom Februári komunisti uzurpovali jeho vtedy hospodársky les. Počas štyridsaťročného vývoja tieto lesy prešli z hospodárskeho lesa do lesa osobitného významu (zriadil sa tam národný park, chránená krajinná oblasť, prírodná rezervácia či iná forma ochrany). V rámci reštitúcií sa síce majiteľovi vrátil tento les – ale už nie hospodársky, ale zaťažený nejakou formou ochrany. Takže sa vlastník stal škodným, bez možnosti ho hospodársky využívať. Čo teraz? Štát sa síce pokúsil o určitú formu náhrady majetkovej ujmy, ale zvyčajne sa tento proces nedotiahol do správneho vlastníckeho konca.

- Napokon nutnosť schladiť horúce hlavy ochranárov i lesníkov.

Problém je ďaleko zložitejší a širší – je to námet na publikáciu, nie na pár riadkov. S nevôľou sledujem štvavé články v časopisoch, ktoré namiesto návrhov na riešenie len prilievajú benzín do ohňa. A náš Parlament sa namiesto riešenia takýchto základných problémov, zaoberá žabo – myšacím zákazom nedeľného predaja a podobnými nezmyslami, alebo treťotriednymi problémami. Škoda pokračovať.

Vaša pracovitosť a produktivita práce je lesníckej verejnosti dobre známa, každý rok prezentujete svoju novú publikáciu. Sú za tým bezpochyby stovky hodín strávených v archívoch, pri hľadaní a skúmaní historických prameňov informácií. Na čom pracujete teraz?

V mojom veku (81) by som mal ísť predovšetkým už do dôchodku. Lenže môj návyk písania už môže zastaviť len staroba. Takže to nechávam na Božiu prozreteľnosť, dokedy ma udrží pri živote a najmä pri zdravých mozgových bunkách.

Na čom pracujem? Často dostanem nejaký námet od vydavateľov rôznych slovenských muzeálnych zborníkov alebo odborných časopisov. Pokiaľ ide o publikáciu – to by malo byť tajné, lebo plánov je veľa, ale naznačiť môžem: návrh na spracovanie histórie, sumarizácie jednotlivých scenárov televíznych ročníkov obľúbenej relácie Halali, ďalej myšlienka pokračovania rodinných rodokmeňov (máme 4 starých rodičov, tak pre každého zvlášť), bibliografiu vlastných odborných prác i špecifický titul Záver systému vecí. Je to veľa plánov, takže budem skromný a rád, ak sa podarí ešte jeden – dva tituly. Ale plánovať treba – tak nás v škole učili.

Prajem Vám zdar pri napĺňaní Vašich plánov a ďakujem za rozhovor.

Peter Gogola