Výskumník a šľachtiteľ - Ladislav Varga

Rozhovor s Ing. Ladislavom Vargom, CSc., lesníkom, výskumníkom a uznávaným odborníkom na šľachtenie a pestovanie rýchlorastúcich drevín.

Výskumník a šľachtiteľ

V jedno septembrové predpoludnie som sa po mnohých rokoch stretol s bývalým kolegom, dnes už dôchodcom. Poloprázdna kaviareň hotela v centre Levíc nám poskytla azyl a príležitosť na príjemný, dlhý rozhovor, ktorého prepis prinášam. 

Prezraď, odkiaľ pochádzaš, z akých rodinných pomerov?

Narodil som sa v roku 1947 v obci Dolná Seč neďaleko Levíc. Mal som dvoch bratov a mladšiu sestru. Môj otec bol roľník, maminka bola v domácnosti. Detstvo som prežíval v povojnových časoch, žili sme skromne. Moja maminka však bola skvelá organizátorka, dnes by sme povedali manažérsky typ, vedela sa postarať o domácnosť, pestovala a chovala všetko, čo rodina potrebovala, popri tom venovala veľkú pozornosť našej výchove a vzdelaniu. Napríklad sme všetci štyria súrodenci chodili na klavír.

Ako si sa dostal k lesníctvu?

Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa na Slovensku uskutočnila takzvaná „topoľová akcia“, kedy bolo vysadených 10 miliónov sadeníc topoľa, prevažne na nelesných pôdach. Cieľom bolo zabezpečiť dostatok suroviny pre výrobu celulózy. Ja som ako chlapec chodil s mojim starkým vysádzať topole a videl som ako rastú a vyvíjajú sa a veľmi ma to zaujímalo. Prirodzený záujem o prírodu ma po maturite na strednej všeobecnovzdelávacej škole v roku 1965 viedol k rozhodnutiu pre štúdium na Lesníckej fakulte vo Zvolene.

Na koho z pedagógov si spomínaš po toľkých rokoch?

Mnohí naši pedagógovia boli výnimočné osobnosti. S úctou spomínam na profesora Šályho. Veľmi veľa nás naučil docent Klein, ten nás učil matematiku. Potom si spomínam na dendrológiu, tam nás učili páni Pagan a Šmelko. Mali sme veľmi dobrých pedagógov.

A zo spolužiakov?

Mišo Štefančík, Tóno Žihlavník, Beňo Nemec, Domino Klubica... Mnohí sa uplatnili v lesníctve a dosiahli významné posty. Dobrí kamaráti, s niektorými dodnes udržiavam kontakty.

Kam smerovali Tvoje kroky po ukončení štúdia?

Zamestnal som sa v Lesoprojekte Piešťany. Pracoval som tam tri mesiace, kým mi prišiel povolávací rozkaz.

Kde si bol na vojenčine?

Základnú vojenskú službu som ako absolvent vojenskej katedry odslúžil v Hradci Králové u veliteľstva vzdušných síl a protivzdušnej obrany.

Kam si nastúpil po vojenčine?

Štyri mesiace som pracoval na Lesnom závode Dunajská Streda. Odtiaľ som prešiel do Lesníckeho výskumného ústavu, konkrétne na Výskumnú stanicu do Gabčíkova.

Ako dlho si pracoval v Gabčíkove?

Pôsobil som tam od roku 1972 do roku 2003, od roku 1980 ako vedúci. Intenzívne som sa venoval výskumu a šľachteniu topoľov, vŕb a agáta. Pracoval som na troch desiatkach pôvodných prác, vypracoval som 27 projektov, podieľal sa na vyšľachtení 7 vyselektovaných klonov topoľov a 4 klonov vŕb. Obhájil som titul kandidáta poľnohospodárskych a lesníckych vied. Pracoval som ako člen komisie vedeckej rady pri LVÚ a tajomník komisie pre uznávanie poľnohospodárskych plodín a klonov lesníckych drevín, zároveň aj ako člen poradnej skupiny pre manipuláciu s vodou na Dunaji. Podieľal som sa na mnohých projektoch zameraných na problematiku rýchlorastúcich drevín, biologickú rekultiváciu zdevastovaných území, pestovanie energetických porastov, zvyšovanie genetickej hodnoty zveri vo zverniciach. Na medzinárodných projektoch som spolupracoval s kolegami z Česka, Talianska, Srbska, Maďarska a Chorvátska.

Prezraď viac o klonovaní, to znie veľmi zaujímavo.

Pozrime sa napríklad na topoľ. Náš pôvodný druh, topoľ čierny trpí mnohými hubovými chorobami a je atakovaný rôznymi škodcami. Jeho drevo má krátke vlákna a nízky obsah celulózy. Nie je vhodné ani na lúpanie. Jeho hlavný význam je ako krajinotvorný prvok. Aby vyklíčil v prírodných podmienkach, potrebuje jedinečné prostredie – klíči výlučne na jemných piesočnato-hlinitých naplavených nánosoch na brehoch riek. Tie sú však až na výnimky regulované a preto sa málokedy vybrežujú. Aj to je dôvod, prečo je výskyt topoľa čierneho domácej proveniencie dosť zriedkavý. Nevytvára súvislé porasty.

Zadanie pre výskumnú stanicu bolo nasledovné: potrebovali sme topoľ, ktorý rýchlo rastie, je rezistentný voči chorobám a škodcom a vlastnosti jeho dreva budú vhodné na chemické alebo mechanické spracovanie.

Doviezli sme z Ameriky druh, ktorý sme chceli krížiť s našim topoľom – americký čierny topoľ. Z domáceho čierneho topoľa prebral širokú adaptabilitu vo vzťahu k hydropedologickým podmienkam. Z amerického prebral výbornú schopnosť vegetatívneho rozmnožovania, intenzívny rast, odolnosť voči chorobám a škodcom, veľmi dobré úžitkové vlastnosti dreva.

Jednoročné prúty vypestované vo veľkom množstve sme vysádzali a vyberali tie najlepšie, ktoré rástli najrýchlejšie. Tento proces sa opakoval. Na trvalých výskumných plochách sme pravidelne vykonávali biometrické meranie výšok a hrúbok, hodnotili sme tvar kmeňa a koruny a sledovali zdravotný stav. Z biotických činiteľov sme sledovali najmä odolnosť voči hubovým a bakteriálnym chorobám,  škodcom asimilačných orgánov a technickým škodcom dreva. Klony, ktoré dosahovali lepšie rastové parametre ako štandardný topoľ a mali znaky rezistencie sme označili ako takzvané nádejné.

U nádejných klonov sme vykonávali rozbor mechanických (dĺžka vlákien, špecifická hmotnosť) a chemických vlastností dreva (obsah celulózy a lignínu). Klony, ktoré spĺňali kritériá výberu (rast, zdravotný stav a mali vyhovujúce vlastnosti dreva) sme označili ako rajonizované (uznané) a boli v zmysle vtedy platnej legislatívy povolené na pestovanie v prírodných podmienkach Slovenska.

V súčasnosti sa výsadba topoľa šľachteného nevykonáva. V ochranárskych kruhoch je zásadný odpor voči pestovaniu topoľa šľachteného, vznášajú proti tomu rôzne argumenty.

Áno, ale všetky vieme vyvrátiť. Napríklad riziko nekontrolovateľného rozmnožovania je nulové, pretože semeno z klonovaných topoľov je sterilné. Každý klon je geneticky homogénny. Okrem toho ochranári operujú s výsledkami štúdie z Belgicka, ktoré však u nás nie sú relevantné.

Ale je tu jedna podstatná vec: ak sa chceme posunúť v tvorbe krajiny do popredia, tak bez šľachtených topoľov to nedokážeme. Ak chceme na nelesných pozemkoch vytvárať vetrolamy, líniové výsadby, zasakovacie pásy, na vytváranie takýchto objektov v intenzívne obhospodarovanej krajine potrebujeme rýchlorastúce dreviny. Poďme sa pozrieť, čo máme k dispozícii a čo nám z toho vychádza ako perspektívne. Z listnáčov do kategórie relatívne rýchlo rastúcich drevín môžeme zaradiť jaseň. Jaseň je posledných osem rokov chorý. Nikto ho nevysádza, ustupuje. Brest nám vymizol v tridsiatych rokoch. Z mäkkých listnáčov je tu topoľ čierny. Ten je atakovaný chorobami a škodcami. Čo použijeme? Javor? Lipu? Hrab? Vyzerá to tak, že najperspektívnejší je topoľ šľachtený. Do polotieňa, ktorý vytvorí, môžeme vysádzať tvrdé listnáče. Po tridsiatich rokoch topoľ vyberieme a už máme funkčný porast. Výška porastu už zostane zachovaná a vetrolam bude plniť svoju funkciu.

Vráťme sa k Tvojmu príbehu. Kedy a prečo si odišiel z výskumnej stanice v Gabčíkove?

V roku 2003 som sa rozhodol uchádzať o pozíciu riaditeľa odštepného závodu v Palárikove.

Ako spomínaš na tie roky?

Štyri roky v riaditeľskej pozícii rozhodne neboli ľahké.

Zúročil si svoje topoliarske skúsenosti v lesníckej prevádzke?

Určite áno. Organizovali sme dni otvorených dverí, prezentovali sme kolovú výsadbu topoľov, v tom čase ešte fungovala celulózka v Štúrove a to bol hnací motor nášho snaženia, zabezpečiť pre ňu surovinu a profitovať z toho.

Ako sa vám darilo po ekonomickej stránke?

Problémom bol nízky podiel štátnych pozemkov, z 27 000 hektárov len zhruba jedna tretina bola štátna. Ostatné bolo v prenájme. Mali sme s vlastníkmi podpísané zmluvy. Bol obrovský tlak zo strany obcí, fyzických a právnických osôb. Veľmi dôležitá bola komunikácia s nimi.  

Palárikovský závod bol silný v poľovníctve, ako si vnímal túto stránku?

Úprimne sa priznám, že poľovníctvo nie je mojou záľubou. Keď som sa stal riaditeľom, naučili ma, ako nosiť brokovnicu, ako sa otvára poľovačka, všetky tie veci okolo toho. Chodil som na poľovačky s poslancami, s významnými politickými činiteľmi, lebo som to pokladal za svoju riaditeľskú povinnosť, ale záľubu som v tom nenašiel. V poľovníctve ma skôr zaujímalo zvyšovanie genetickej hodnoty zveri vo zverniciach.

Po štyroch rokoch si z OZ Palárikovo odišiel. Kam?

Vrátil som sa naspäť do lesníckeho výskumu. A v roku 2011 som odišiel do dôchodku.

Čomu sa venuješ teraz?

Robím ešte odborného lesného hospodára, ale už to plánujem ukončiť. Občas ma požiadajú o odborné poradenstvo. A venujem sa rodine, vnúčatám.

Ako vnímaš aktuálnu situáciu v lesnom hospodárstve?

Zaspali sme komunikáciu s verejnosťou. V deväťdesiatych rokoch sme zanedbali to, že sme mali sústavne dávať na vedomie, že sme tu a sú tu výsledky našej práce. Treba operovať jedným zásadným argumentom, a to je vodozádržná, vodoochranná funkcia lesa. Pretože to zahrňuje všetky ostatné zložky, jemnejšie spôsoby hospodárenia, a tak ďalej. Keď vysvetlíme celej spoločnosti, že našou činnosťou sa zabezpečuje dostatok vody, to by dodalo v očiach verejnosti vážnosť lesníctvu. Teraz sú v tomto „na koni“ vodohospodári a my sme len tí v pozadí.

Veríš, že by sme to mohli prekonať?

Neviem, verejnosť je tak zmanipulovaná rôznymi pseudoochranármi a aktivistami... Vyžaduje si to trvalé úsilie. A je to úloha každého jedného lesníka, každého jedného správcu. Všetkých.

Ďakujem Ti za rozhovor.

P.S. Rozhovor trval ešte veľmi dlho. Hovorili sme o rekultivácii  pozemkov zdevastovaných povrchovou ťažbou, o zalesňovaní kalových polí, o potenciáli, ktorý v sebe ukrýva pestovanie agáta, vŕby, o energetickej kríze, palivovom dreve a mnohých ďalších témach. Dohodli sme sa, že k odborným témam sa určite v blízkej budúcnosti vrátime.

Peter Gogola