Z medzivojnových dejín lesného hospodárstva v Hriňovej
Po prvej svetovej vojne bol v rámci prvej fázy prvej pozemkovej reformy zoštátnený Vígľašský veľkostatok, ktorý patril bývalému panovníckemu rodu Habsburgovcov. Lesy v roku 1924 prevzal štát a sídlo lesnej správy sa v roku 1925 presunulo z Hriňovej do Detvy, resp. do jej časti Kriváň. Od tohto roku sa píšu dejiny tunajších štátnych lesov, ktoré pôsobili pod názvom Riaditeľstvo štátnych lesov a statkov a boli reprezentované Štátnou lesnou správou Kriváň-Detva. V samotnej Hriňovej sídlili tri lesné okresy tejto správy: Hriňová, Snoha a Bystrô. Pracovné príležitosti miestnym obyvateľom poskytovala aj parná píla v Hriňovej, ktorá tiež patrila správe. Bol to najvýznamnejší a jediný priemyselný podnik v obci. Okrem neho bola občas v prevádzke aj malá vodná píla naproti Nemcovke. Lesná správa Kriváň-Detva sa starala o zalesnenú pôdu s celkovým rozsahom vyše 8 tisíc ha, ktorá sa nachádzala v katastroch obcí Detva, Hriňová a Detvianska Huta.
Podľa údajov zo zápisnice obecného zastupiteľstva sa 90 % obyvateľstva zaoberalo drevorubačstvom v lesoch veľkostatku, prípadne odchádzalo na sezónne poľnohospodárske práce. Táto výsostne laznícka obec mala rozlohu asi 22 tisíc katastrálnych jutár* z ktorých približne 17 tisíc patrilo veľkostatku.
Od roku 1913 viedla cez Hriňovú lesná úzkokoľajná železničná trať Kriváň – Detva – Hriňová-Periská s odbočkou do Studenej jamy. Mala základnú dĺžku 20,1239 km a stala sa dopravnou tepnou tejto časti Podpoľania. Viedla hlavnou dolinou smerujúcou od severu k juhu popri potoku Slatinka. V tomto toku sa nachádzali pstruhy odchované pstruhovou liahňou na Báťkovej pri sklade lesnej železničnej dráhy, ktorú obhospodarovali lesníci. Do údolia Slatinky ústi mnoho dolín s lesným porastom. Úzkokoľajka bola napriek úradným zákazom využívaná aj ako dopravný prostriedok pre miestnych obyvateľov. Zákaz sa vzťahoval na obe železničky, ktoré v tom čase fungovali na Podpoľaní. Jedna „spájala revíry Hrochoť a Očová so stanicou Vigľaš-Slatina a druhá spájala lesné parcely revíru Bystrô, Lom a Detvianska Huta so stanicou Kriváň-Detva“. Štátne lesy nariadili svojim pracovníkom, aby nedovolili používať lesnú železnicu súkromným osobám. Ľudia sa toho až násilne dožadovali. Išlo o bezpečnostné opatrenie, ktoré bolo neustále porušované. Železničku si dodnes Hriňovčania pamätajú nielen ako prostriedok na transport dreva a iných surovín, ale aj na osobnú dopravu.
Vedenie obce bolo v úzkom kontakte s vedením Štátnej lesnej správy v Kriváni-Detve. Obracalo sa na ňu s požiadavkami o prídel dreva pre chudobných, prídel pozemkov pre obec na stavbu potrebných hospodárskych budov či o náhradu za zabraté pozemky pod lesnú železnicu. Okrem toho obec prenajímala lesnej správe právo poľovať v hriňovských lesoch. Správa sa oň musela uchádzať v súťaži s inými záujemcami. Hriňová svoje rozhodnutie poskytnúť právo lesnej správe odôvodňovala o. i. aj profesionalitou lesníkov v starostlivosti o revír. V lesoch Hriňovej sa preto neraz ako vášnivý poľovník objavil aj riaditeľ československých štátnych lesov a majetkov Karel Šiman.
Historický exkurz do lesníctva Hriňovej ukončíme spomienkou na veľký konflikt medzi obcou a štátnymi lesmi v roku 1929. V časoch pred vznikom republiky dostala obec od Vígľašského veľkostatku, ktorý bol vtedy v súkromných rukách, časť lesnej pôdy na zväčšenie cintorína. V medzivojnovom období však vznikla potreba jeho opätovného rozšírenia, obec teda požiadala riaditeľstvo štátnych lesov o pridelenie ďalšej pôdy. Vtedy sa zistilo, že niektoré 35 až 40-ročné hroby ležia na lesnej pôde za hranicou cintorína a že Hriňovčania časť v minulosti darovanej pôdy nevyužívajú na pochovávanie mŕtvych, ale na poľnohospodárske účely. Keďže sa Štátna lesná správa Kriváň-Detva nevedela domôcť nápravy, oddelila svoj lesný pozemok od cintorína dreveným plotom, takže „manžel v lese leží, žena v hrobitove. Zahataná je aj cesta vedúca na cintorín, takže truhlu budú musieť ponad ohradu dvíhať a trúchliace obecenstvo bude musieť cez ohradu preliezať do hrobitova.“ Po obci sa začali šíriť zvesti, že mŕtvych budú exhumovať. Okresný náčelník Parassin napísal, že bigotne nábožensky založený ľud hriňovský bol roztrpčený a hrozilo, že prepukne násilie. Štátne lesy plot odstránili a boli ochotné poskytnúť obci túto pôdu zadarmo, tá sa však zdráhala napísať žiadosť a trvala na jej vydržaní. Bola rozhodnutá žiadať o ďalšiu pôdu v susedstve cintorína. Spor sa skončil v roku 1933, keď bola požiadavka obce na pridelenie pôdy splnená.
Tatiana Figurová, Lesnícke a drevárske múzeum
Z pripravovanej publikácie Hriňová, monografia obce. Skrátená verzia kapitoly Hospodárstvo v medzivojnovom období.
* katastrálne jutro = 5 756 m² alebo 0,57 ha. Katastrálne jutro predstavovalo plochu, ktorú oráč stihne zorať za jeden deň.
