Lesníctvo na rázcestí
Vývoj v globalizovanom svete je rýchly a turbulentný. V posledných desaťročiach sa stalo drevo strategickou surovinou, na čo len niektoré štáty reagovali surovinovými a obchodnými koncepciami. To dokazuje, že lesníctvo je konzervatívna ľudská činnosť, reagujúca na zmeny neúnosne pomaly, pokiaľ reaguje vôbec. Pritom vzhľadom k dĺžke reprodukčnej doby by malo mať lesníctvo dokonalejší prognostický systém i spôsob reakcie, než priemyselná výroba. A tak v situácii, kedy nedostatok dreva klope na dvere a lesníctvo by malo mobilizovať všetky zdroje, oslabuje momentálny dostatok dreva na európskom trhu vnímanie produkčnej funkcie lesov, vyčleňovanie stále ďalších území z produkcie pokračuje a realizuje sa návrat k lesom blízkym prírode, ktoré nestačili potrebám už pred 500 rokmi. Zásahy zvonku znižujú rentabilitu lesného hospodárstva, ale pokiaľ vlastné lesnícke opatrenia spôsobujú to isté, je možné to považovať za profesné zlyhanie. Lesník nie je ochrancom prírody z povolania, ale je lesným hospodárom, ktorý má les hospodársky využívať v súlade s prírodou. Súčasný stav sa však približuje pasívnej ochrane prírody, idúcej proti hospodárskym záujmom vlastníka lesa. Lesníctvo sa tak ocitlo na rázcestí – buď bude finančne nezávislým produkčným lesníctvom zabezpečujúcim z vlastných finančných zdrojov i ochranu prírody, alebo ekonomicky stratovým nástrojom ochrany prírody.
Lesný hospodár by mal hľadať spôsoby, ako lesníckymi opatreniami obmedziť známe negatívne vlastnosti hospodárskych lesov, a nie pod vonkajšími tlakmi bez ohľadu na hospodársky výsledok približovať hospodársky les pralesom. Tento trend v rozvinutých krajinách je ovplyvnený tým, že 40 % svetových lesov leží na území rozvinutých zemí s 20 % svetovej populácie, zatiaľ čo 60 % je na území rozvojových zemí s 80 % populácie. Väčšina občanov rozvinutých krajín žije v mestách a stratila väzby s výrobnou a sociálnou dimenziou vidieka. Preto sa domáha ďalšieho vyčleňovania krajiny z hospodárskeho využívania a vytvára spoločenskú pseudoobjednávku na tlmenie produkčnej funkcie krajiny. Lesníci a poľnohospodári sa stávajú verejnými nepriateľmi, pretože v krajine hospodária, a to sa predsa nemá! Prebieha útlm produkcie obnoviteľných surovín s nutnosťou vynakladať finančné prostriedky na samoúčelnú údržbu krajiny, spočívajúcu v kosení lúk bez využitia sena, pestovanie lesov bez využitia dreva atď. (Spílenie stromov, ich odvetvenie a odkôrnenie a následné ponechanie k zhnitiu na mieste, nie je nič iného než pokrytectvo.) Plíživým spôsobom sa obyvateľom vidieka prestáva vyplácať v krajine hospodáriť, následkom čoho odumiera produkčná funkcia krajiny, na ktorú sú naviazané funkcie ostatné. To je zjavný následok nerešpektovania sociálneho piliera. Nastáva paradoxný stav, kedy vplyvom deformovanej spoločenskej pseudoobjednávky klesá produkcia obnoviteľných zdrojov a bude musieť byť nahradená vyšším využívaním zdrojov neobnoviteľných. Európske predstavy o prísne prírode blízkom hospodárení v lesoch, predpokladajúce návrat k pôvodnej drevinovej skladbe, vylúčenie šľachtenia lesných drevín, zámerné nevyužívanie produkčného potenciálu lesov a vymedzovanie ďalších bezzásadových území, sú vo svetovom meradle nereálne, a je najvyšší čas proti nim postaviť alternatívny manažment lesov sledujúci maximalizáciu produkcie dreva ako všestranne použiteľnej obnoviteľnej suroviny. Bohužiaľ je vzhľadom k blížiacemu sa nedostatku dreva a rubnej dobe drevín skôr 15 minút po dvanástej, než najvyšší čas!
Lesníctvo bolo, je, a musí zostať hospodárskou činnosťou využívajúcu trvale udržateľným spôsobom krajinu. Jeho transformácia na pasívnu ochranu prírody bez rešpektovania základných ekosystémových väzieb, ekonomických pravidiel a sociálnych (demografických) vzťahov bude mať katastrofické následky.
Prof. Ing. Vladimír Simanov, CSc.
