Jedno rozhranie, dva prístupy a rôzne výsledky obnovy lesov
Kým ľudia roky diskutovali o tom, ako ďalej, lykožrút kalamitné porasty zlikvidoval
V predchádzajúcom vydaní časopisu LES & Letokruhy sme v tejto rubrike uverejnili článok doc. Jozefa Konôpku o historickom vývoji dvoch rozdielnych prístupov k hospodáreniu v lesoch – exploatačnom a trvalo udržateľnom. V tomto vydaní vám predstavujeme jedno rozhranie, dva prístupy a rôzne výsledky na lesnom majetku vo vlastníctve Pozemkového spoločenstva – Bývalí urbarialisti obce Východná s názorným rozdielom uplatňovania aktívneho lesníckeho a pasívneho ochranárskeho prístupu k obnove lesov.
S predsedom pozemkového spoločenstva Jurajom Halahijom, odborným lesným hospodárom Ľubomírom Chovanom a lesníkom Ing. Petrom Garajom stojíme na mieste s dokonalým výhľadom na celú lokalitu Žerucha. Urbárnici spomínajú, že prvá vetrová kalamita zasiahla toto územie v smere od Liptovskej Mary v roku 1999 a lesníci ju následne bez problémov a obmedzení spracovali. Druhá kalamita v Tichej doline padla v roku 2000 s lokálnymi následkami, spôsobenými prepadavým vetrom z Poľska. Lesníci ju následne do dvoch rokov takisto spracovali a kalamitné plochy zalesnili.
Zákon o ochrane prírody a krajiny z roku 2002 všetko zmenil
Tretia kalamita prišla v roku 2004, ale medzitým vstúpil v roku 2002 do platnosti zákon o ochrane prírody a krajiny, ktorý podľa slov tunajších lesníkov všetko zmenil. Nerešpektoval ani fakt, že podľa hodnoverných historických prameňov tieto lokality vrátane Tichej doliny, v ktorej vlastnia urbárnici z Východnej pôdu na ľavej strane nad riekou Belá, často „navštevoval“ silný vietor, takže lesy v nich boli založené lesníkmi, a nie prírodou. Len veľmi malé percento tvoria v Tichej doline pôvodné porasty.
„Po tom, ako v novembri 2004 padla kalamita, sme sa dva – tri roky rozprávali na rôznych seminároch, poradách a konferenciách o tom, ako ďalej a za ten čas si lykožrút sám zmanažoval zasiahnuté územie. V lokalite Žerucha po spomínanej kalamite veľká časť porastov ostala stáť, iba sem-tam boli povytrhované časti starej hory. Potom v rokoch 2006 – 2007 a v nasledujúcich rokoch až do roku 2011 nám porasty kvôli tomu, že sme nemohli kalamitu včas a kompletne spracovať, lykožrút úplne zlikvidoval.
Pritom časť kalamity sme v tejto lokalite v 5. stupni ochrany spracovávať mohli na základe rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti o životné prostredie. V súčasnosti máme určené činnosti na zabezpečenie starostlivosti o chránene územie príslušným orgánom štatnej správy na úseku ochrany prírody – spracovanie kalamity, prerezávky a zalesňovanie. Preto tu je názorne vidieť rozhranie medzi časťou lokality, do ktorej sme mohli včas aktívne zasiahnuť a časťou, ktorá ostala ponechaná bez zásahu.
Na obnovených plochách je vďaka lesníkom pestrá paleta drevín
V tej prvej časti vidíte pestré drevinové zloženie obnovených kalamitných plôch smrekom, smrekovcom, jedľou, borovicou, javorom horským a jarabinou, ktorá na tieto plochy prirodzene naletela a ktorú teraz redukujeme, aby sme umožnili rásť pestrej palete drevín. V druhej časti ostala kalamita ležať na zemi. Týka sa to nielen horných partií, ale aj tohto skalnatého hrebeňa na začiatku Tichej doliny. Pritom Tichá dolina ostala celá v bezzásahovom režime,“ hovorí Ľ. Chovan.
„Je smutné, že porasty, o ktorých hovoríme, neboli pred kalamitou v roku 2004 včas obnovne rozpracované napriek tomu, že boli v obnovnom veku a niektoré porasty už dávno presiahli vek obnovy. Čiže boli prestarnuté a časti z nich boli na hranici životnosti, vďaka čomu klesala ich odolnosť nielen proti vetru, ale hlavne proti podkôrnemu hmyzu. Tým, že roky bol v nich bezzásah, nemohli byť obnovne rozpracované a následne ani vychovávané. Kalamita z roku 2004 spôsobila, že došlo k ich rozvratu bez toho, aby sa ich podarilo obnoviť. Navyše sme tak stratili genofond smrečín, ktoré tu dosahovali naozaj krásne dimenzie a nebola výnimočná hmotnanosť jedincov až päť a viac kubíkov. Doteraz v horných častiach ostali niektoré smreky s borkou, akú má smrekovec, vďaka čomu dokážu úplne odolávať napadnutiu lykožrútmi,“ povzdychne si Peter Garaj.
Moji sprievodcovia hovoria, že v minulosti pásavali miestni ľudia na holiach ovce aj jalovice, bývalo tu niekoľko salašov, takže vtedy mala hora pre obyvateľov Východnej úplne iný význam. Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov v súčasnosti hospodári na viac ako 4 400 hektárov pozemkov, ktoré vlastní vyše 850 podielnikov. Takmer 90 % tejto výmery (3 970 hektárov) sú lesné pozemky, zvyšok tvoria prevažne trvalé trávnaté porasty, ktoré využíva spoločnosť Spolchov s.r.o., založená v roku 1996 pozemkovým spoločenstvom vo Východnej.
Ľudia z Východnej opäť gazdujú, kolobeh života na vidieku pokračuje
„Ľudí z dediny chceme primäť ku gazdovaniu v jej okolí. Tým, že sa vykáša pre naše ovečky, ktorých máme teraz 683, ľudia sa musia o ne cez zimu starať, v lete prihotovia seno, podieľajú sa na krajinotvorbe a deti majú možnosť vidieť u svojich rodičov a starých rodičov, ako sa život na vidieku obnovuje, ako sa rodia jahniatka a pokračuje kolobeh života. Na salaši sme síce pri výrobe syra stratoví, ale hospodárením na vyše 300 hektároch lúk dokážeme túto stratu vykryť a niečo aj zarobiť,“ vysvetľuje Juraj Halahija.
Presúvame sa na začiatok Tichej doliny, v ktorej sa nachádza holina z roku 2014. Kalamitu na nej mohli urbárnici spracovať až o dva roky neskôr. Dokázali to s nasadením harvestora za tri týždne. Spracovali
2 700 kubíkov kalamitnej hmoty, následne bola do troch týždňov uhádzaná haluzina a na jar 2016 plochu zalesnili. „Použili sme 25 200 sadeníc jedle (6 500 ks), smrekovca (6 500 ks) a smreka (12 200 ks). Vidíte koniec zóny, v ktorej sme mohli kalamitu spracovať a kalamitnú plochu zalesniť a začiatok zóny, v ktorej sme nemohli robiť nič.
V skalnatých častiach by sme kalamitu aj tak nespracovávali, ale ponechávať kalamitu dole pri asfaltke, to je proti zdravému rozumu. Je jasné, že časť, ktorú sme mali možnosť zalesniť, bude oveľa skôr plniť všetky mimoprodukčné funkcie lesa ako časť, kde to potrvá prírode neporovnateľne dlhšie.
Prirodzené zmladenie, ktoré sa nachádza v bezzásahu, pochádza z obdobia spred kalamity, kedy sa uchytilo v medzerách materského porastu a dokázalo prežiť. Vyzerá zatiaľ zdravo, ale už je čas, kedy by bolo vhodné do neho aktívne zasiahnuť a včasnými výchovnými zásahmi dosiahnuť vysoký podiel korunovej časti, zabrániť preštíhleniu porastu a zabezpečiť tak jeho vysokú stabilitu a odolnosť,“ zhodne komentujú tunajší vývoj lesníci Ľubomír Chovan a Peter Garaj.
Keď lesníci pracujú s prírodou, hora sa zalesňuje sama
Kráčame popri Belej, ktorá sa pred niekoľkými rokmi po prívalových dažďoch rozvodnila a jej dravý prúd bral so sebou naplaveniny a kalamitné drevo ponechané v bezzásahu až k Liptovskému Hrádku. Rozvodnica Belej sa rozprestiera na obrovskej ploche a lesníci spomínajú, že vtedy sa voda objavila aj v takých bočných žľaboch, ktoré boli dovtedy suché. Lesníci to porovnávajú so zalesnenou Žeruchou, v ktorej už aj mladý les plní vodozádržnú funkciu, takže ku škodám, spôsobeným veľkou vodou, nedochádza.
Spoločne si pozeráme ešte jednu lokalitu s miestnym názvom Trsteník. Názorne vidieť, ako sa cez ňu prevalil silný vietor po prepade cez hrebeň (pod Kotlovou)smerom od Kamenistej doliny, v ktorej vlastnia pôdu takisto urbárnici z Východnej a kde jeho ničivý účinok skončil. Časť smrekovcov náporu vetra zo 14. mája, kedy ešte nemali ihličie, odolala. V súčasnosti sú uznanými porastami, určenými na zber semien z Tatranskej a Padtatranskej oblasti.
Pristavujeme sa na mieste bývalého skladu dreva, ktoré je teraz zazelenené hustým a vitálnym prirodzeným zmladením smreka. „A to je vlastne celé, čo tu stačí robiť – prípravu pôdy. Takto dokážeme efektívne pracovať s prírodou. Do kalamity sme tu na plytkých, kamenistých pôdach morény postupovali jemnými a citlivými obnovnými postupmi – výberkovým a podrastovým hospodárskym spôsobom s využívaním hlúčikov a kotlíkov. Vďaka tomu sa tu hora zalesňovala sama (prirodzená obnova v praxi). Ibaže potom prišiel silný vietor a bolo po všetkom,“ popisujú svoje skúsenosti lesníci Ľubomír Chovan a Peter Garaj.
Na záver nášho stretnutia vyjadrujú obavu z toho, že bude pokračovať doterajší vývoj s rozširovaním bezzásahového územia. Zhodujeme sa na tom, že by to nebolo dobré ani pre les, ani pre jeho vlastníkov.
Jozef Marko
