Vznik prvých lesných rezervácií na území dnešného Slovenska
V 19. storočí začali na území dnešného Slovenska (vtedy Horného Uhorska – Felső Magyarország) vznikať prvé chránené územia. Historicky prvým známym chráneným územím bola botanická lokalita Kvetnicavo Vysokých Tatrách. Nezriadil ju však ústredný orgán vtedajšej štátnej správy, ale Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpát Egyesület – MKE) v roku 1876 po prenajatí príslušných pozemkov od občanov Veľkého Slavkova. Dnes je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie (NPR) Velická dolina v Tatranskom národnom parku (TANAP).
Prvé lesné rezervácie na území dnešného Slovenska vznikli na základe nariadenia uhorského ministra orby (pôdohospodárstva) č. 28487/1883 o určovaní a zriaďovaní chránených lesov. Z roku 1890 sa spomínajú prvé chránené územia vo Vysokých Tatrách a z roku 1891, Jubilejný les kráľovnej Alžbety (Erzsébet erdő) v Kysihýbli pri Banskej Štiavnici, ktorý sa dodnes nezachoval, prípadne tiež z roku 1893 Štátom chránený pás lesa okolo dnešnej Cesty Slobody v Tatrách. Do súčasnosti sa zachovali v roku 1895 zriadené lesné rezervácie Slovenská Ľupča – Ponická Huta (dnes NPR Ponická dúbrava) a Slovenská Ľupča – Polesie Šalková (dnes NPR Príboj), ktoré vznikli taktiež podľa spomenutého nariadenia z roku 1883. K ďalšiemu zriaďovaniu chránených území prispela vyhláška uhorského kráľovského ministerstva (orby) pôdohospodárstva (M. k. Fӧldművelésügyi Minisztérium) v Budapešti č. 21525/1900 o súpise pamätných stromov a povinnej ochrane prírodných pamiatok (namiesto neskoršej kategorizácie chránených území sa vtedy používal jednotný pojem „prírodná pamiatka“ pre všetky objekty či územia zasluhujúce si ich zachovanie a ochranu). V roku 1907 vznikla prírodná pamiatka Szabóova skala (Szabó szikla) na začiatku Sklenoteplickej doliny (dnes PR Szabóova skala s rozlohou 11,89 ha). Pomenovaná bola na počesť významného uhorského geológa a mineralóga Jozefa Szabóoa (1822 – 1894), ktorý študoval na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici a neskôr sa stal členom uhorskej akadémie vied ako aj rektorom zjednotenej univerzity v Budapešti. Na ryolitové bralo umiestnili v roku 1908 pamätný nápis s jeho menom „Szabó szikla“. Bolo to prvé chránené územie v Hornom Uhorsku so zameraním na ochranu neživej zložky prírody. Podľa zmieneného predpisu boli zrejme vyhlásené aj Súľovské skaly v roku 1907, ďalej Jasan pod Raukou na území Podkarpatskej Rusi (dnes na Slovensku NPR Stužica) v roku 1908 a ochranné pásmo „cenných minerálnych prameňov“ pri Vyhniach v roku 1909, ktoré zahŕňalo aj dnešnú PR Kamenné more.
O ďalší rozvoj ochrany prírodných pamiatok sa zaslúžil lesník Károly (Karol) Kaán (1867 – 1940). Tento absolvent Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici pôsobil v rokoch 1889 – 1908 na Uhorskom kráľovskom lesnom riaditeľstve (M. k. Erdőigazgatóság) v Banskej Bystrici a potom na Uhorskom kráľovskom ministerstve orby (pôdohospodárstva) v Budapešti. Uhorský minister orby (pôdohospodárstva) Ignác Darányi (1849 – 1927) ho hneď po príchode na ministerstvo poveril prípravou prvého zákona o ochrane prírody a inventarizáciou prírodných pamiatok v Uhorsku. V roku 1909 sa Karol Kaán stal autorom publikácie „Zachovávanie prírodných pamiatok“ (A természeti emlékek fentartása). Známe sú aj jeho neskoršie práce ako „K otázkam ochrany prírody a zachovávanie prírodných pamiatok“ (Természetvédelem és a természeti emlékek fentartásának kérdéseihez) z roku 1914 alebo „Ochrana prírody a prírodné pamiatky“ (Természetvédelem és természeti emlékek) z roku 1931. V roku 1938 sa stal predsedom Štátnej rady ochrany prírody. Považovaný je za zakladateľa ochrany prírodných pamiatok v Uhorsku. Podľa Kaánovej koncepcie sa na základe súpisu prírodných pamiatok navrhli aj ďalšie územia či objekty, z ktorých sa do prvej svetovej vojny a rozpadu Uhorska podarilo vyhlásiť v roku 1913 len tri. Ministerstvo orby (pôdohospodárstva) výnosom č. 127.663 I. B. I. 1913 vyhlásilo ochranu lokality Gerauka (dnes NPR Dobročský prales), ďalej lokality Kulisovo (dnes NPR Badínsky prales) a tiež lokality „Plachta“ vo Veľkej doline, patriacej do vtedajšej Uhorskej kráľovskej lesnej správy (Erdőgondnokság) Krám, ktorá však upadla do zabudnutia a do súčasnosti sa nezachovala (išlo zrejme o prales, podobne ako na ostatných dvoch lokalitách).
Uhorské kráľovské ministerstvo orby (pôdohospodárstva) najmä pod vedením ministra Ignáca Darányiho vydalo okrem už spomenutých nariadení na ochranu prírodných pamiatok aj ďalšie, ktoré sa týkali ochrany prírody a jej zložiek, ako napríklad v roku 1894 to bola vyhláška o ochrane živočíchov vrátane spevavého a užitočného vtáctva, v roku 1900 nariadenie o súpise pamätných stromov a povinnej ochrane prírodných pamiatok, v roku 1901 nariadenie o ochrane živočíchov, v roku 1904 nariadenie o ochrane ďalších druhov vtákov a živočíchov, v roku 1906 doplnok k predchádzajúcemu nariadeniu vrátane uzákonenia medzinárodnej dohody o ochrane užitočného vtáctva, ako aj iné.
Po rozpade Uhorska (1918) sa kompetencia ochrany pamiatok vrátane prírodných uberala zložitou cestou. Počas 1. ČSR (1918 – 1939) táto kompetencia bola na Ministerstve školstva a národnej osvety v Prahe, pričom na Slovensku problematiku riešil Vládny komisariát (neskôr štátny referát) na ochranu pamiatok v Bratislave. Počas Slovenského štátu (1939 – 1945) kompetencia tohto Štátneho referátu prešla na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave. Po skončení 2. svetovej vojny ústredným orgánom ochrany prírody na Slovensku sa stalo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu, v období rokov 1948 – 1953 to bolo Povereníctvo školstva, vied a umení, od jesene 1953 Povereníctvo kultúry a od roku 1968 Ministerstvo kultúry SSR. Tradičné začlenenie ochrany prírody do rezortu kultúry zaniklo v roku 1991 keď sa ústredným orgánom ochrany životného prostredia stala Slovenská komisia životného prostredia, ktorá bola v roku 1992 zmenená na Ministerstvo životného prostredia SR.
Počas tohto zložitého vývoja už od roku 1923 na odporučenie Ministerstva zemědelství v Prahe riaditeľstvá štátnych lesov a ich podriadené úrady všemožne vychádzali v ústrety Ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe ako aj Štátnemu referátu na ochranu pamiatok v Bratislave pri ochrane prírodných pamiatok. Táto súčinnosť pretrvávala aj v ďalšom období a lesníci sa podieľali nielen na súpise prírodných pamiatok ale iniciovali aj vznik viacerých chránených území.
V cykle „Najstaršie lesné rezervácie na Slovensku“ predstavíme štyri z nich a to: Príboj a Ponickú dúbravu z roku 1895 ako aj Badínsky a Dobročský prales z roku 1913, ktoré vznikli zásluhou lesníkov a dodnes sa zachovali.
Július Burkovský
