Tretia šanca zmarená?
V odborných kruhoch sa už roky diskutuje o potrebe celostného, integrovaného prístupu ku krajine. Ten by mal – obrazne povedané – posadiť za jeden okrúhly stôl všetkých hospodárov tejto krajiny: farmárov, chovateľov koní, dobytka a oviec, včelárov, ovocinárov, vinohradníkov, rybárov, lesníkov, poľovníkov, ochranárov, vlastníkov pozemkov, predstaviteľov samospráv... teda všetky nárokové skupiny. Zosúladenie ich záujmov a prekonanie rezortného prístupu by boli nepochybne na prospech krajiny. Nástrojom by mohlo byť ministerstvo (prírodných zdrojov alebo krajiny, neviem ktorý názov sa Vám viac pozdáva), vytvorené zlúčením ministerstva pôdohospodárstva a ochrany životného prostredia.
Že to na Slovensku presadiť nie je také jednoduché, to je všetkým jasné. Hlavný dôvod? Politika! V koaličnej vláde, v ktorej agrorezort a envirorezort patria dvom rôznym politickým stranám, je to nerozlúsknuteľný oriešok, pretože nemá kto cúvnuť. Ktorá strana sa vzdá kresla pre svojho ministra? Avšak v novodobej histórii Slovenska už boli pri moci tri vlády, v ktorej spomínané dva rezorty mala v rukách jedna strana. Prvýkrát to bolo za druhej Dzurindovej vlády, kedy mala žolíka v ruke Strana maďarskej koalície. Druhýkrát to bolo za druhej Ficovej vlády, kedy vlastne celá vláda bola jednofarebná, a teda najbližšie k takýmto citlivým politickým rozhodnutiam. Tretíkrát sme svedkami takejto situácie v súčasnosti, kedy oba rezorty vedú nominanti OĽaNO. Na začiatku volebného obdobia to aj vyzeralo, že by k zbližovaniu záujmov ochranárov a pôdohospodárov mohlo dôjsť. Sľubná, tzv. Veľkonočná dohoda ministrov Budaja a Mičovského o konštituovaní spoločnej medzirezortnej komisie mala ambíciu zdokonaliť legislatívu, aby sa zvýraznil význam lesov a odstránili rozpory pri ich správe. Obaja ministri boli údajne presvedčení, že sa dá nájsť zhoda v pohľade lesníkov, ochranárov a drevárov, ktorej základom bude rešpekt k prírode a zdravej krajine. To dávalo nádej, že rezortizmus bude prekonaný. O to väčšie sklamanie nastalo po ďalších a ďalších krokoch ministra Budaja, voči ktorému bol Ján Mičovský spočiatku ústretový (kauza Muránska planina), až kým pochopil, že kompromisy sa nerobia ustavičným cúvaním. Vytriezvenie priniesla vyhláška, ktorá vyhlásila vlka za celoročne chráneného živočícha. Envirorezort si z pripomienkovacieho konania nerobil ťažkú hlavu – pripomienky jednoducho ignoroval (a bolo ich 301, z toho až 189 zásadných). Potom prišiel Plán obnovy s nulou pre pôdohospodárov. A čerešničkou na torte je programové vyhlásenie recyklovanej vlády. Cez kopír opísané od predchádzajúcej vlády aj s lapsusmi v kapitole životné prostredie ako napríklad deklarovanie povinnej certifikácie štátnych lesov podľa jedinej schémy, čo je flagrantné porušenie zásad hospodárskej súťaže a v príkrom rozpore s politikou Európskej únie v oblasti zeleného obstarávania. Ani náznak ústretovosti voči pôdohospodárom, ktorí nesú na svojich pleciach zodpovednosť za 80 percent územia, na ktorom žijú dve tretiny populácie.
Asi nám neostáva iné, len držať palce ministrovi Mičovskému, aby ustál tento súboj. O zbližovaní stanovísk, hľadaní prienikov spoločných záujmov a smerovaní k vytvoreniu jedného ministerstva (prírodných zdrojov alebo krajiny) za týchto okolností nemôže byť ani reči. Zdá sa, že tretia šanca je zmarená...
Peter Gogola
