Podnikový časopis VÝCHODOSLOVENSKÉ LESY
V zákutiach spomienok mojej lesníckej a novinárskej duše nie je nič vzácnejšie a krajšie ako podnikový časopis Východoslovenské lesy, ktorý sa zrodil na pôde Východoslovenských štátnych lesov Košice, v hlave a v srdci referenta oddelenia práce a miezd, rodáka z Oravy Štefana Sahuľa. Prvé číslo časopisu – mesačníka – vyšlo v apríli 1962. Nákladom 5 200 kusov mal tento na Slovensku ojedinelý podnikový časopis dosah aj do toho najzapadlejšieho lesníckeho miesta – do Novej Sedlice, v cípe slovensko – poľsko - ukrajinskej hranice, kde našiel ľudí hodných uverejnenia na svojich stránkach. „Tak vy ste nás až tu, v tom zapadákove, našli?“, reagovali priam detsky radostne tamojší drevorubači.
V jednom z prvých čísel časopisu si našli miesto aj moje prvé básnické pokusy ako študenta na SLTŠ Lipovce. Ako inak, ak nie ľúbostné! Najzaľúbenejšiu báseň „Panychída za briezkami“ viem dodnes naspamäť. Len neskôr, už v lesníckej praxi, sa moja láska k písaniu prehupla k lesu a k ľuďom v ňom. Správy, riporty, reportáže – menšie i väčšie, vážnejšie prejavy úcty k ľuďom s lesom v srdci.
Pár rokov som bol časopisu Východoslovenské lesy, vtedy ešte ako ich dopisovateľ, neverný – zlákal ma veľký svet profesionálneho novinárstva do Bratislavy. Až som sa v rýchliku Košice – Bratislava náhodne stretol s pánom Štefanom Sahuľom. „Tak mocne som na teba myslel, že si sa mi tu zjavil,“ reagoval radostne šéfredaktor, „lebo práve tebe by som najradšej zveril náš časopis. Poď na moje miesto, ja mám už takmer sedemdesiat a síl mi ubúda...“ Hoci sa mi ako reportérovi v celoslovenskom denníku darilo, rád, ba s nadšením som sa na rodný Východ vrátil. Až do ukončenia vychádzania časopisu v roku 1996 som s neutíchajúcim entuziazmom v teritóriu vtedy najväčšieho štátneho lesného podniku v celej bývalej ČSSR so 16 500 zamestnancami zhľadúval a nachádzal na obelisk pracovnej cti a slávy nové mená. Od spomínanej Novej Sedlice po Vikartovce pod Kráľovou hoľou a od Vyšného Komárnika na Dukle po Silickú planinu na juhu Gemera. Všetko mám schodené, spísané, nafotené. Ako šéfredaktor podnikového časopisu Východoslovenské lesy skrz-naskrz presiaknutý človekom, ľuďmi, vyňatými novinárskym perom z anonymity, vyzdvihnutými na piedestál nespočítateľných veľkých i malých pracovných hrdinstiev v úlohách drevorubačov, kočišov réžijných záprahov, traktoristov, žien v pestovnej činnosti, lesníkov, vedúcich lesných správ, riaditeľov lesných závodov... Armáda krásnych ľudí lesnej práce.
Pochopiteľne, časopis mohol po celých vyše 30 rokov vychádzať aj preto, že jeho zakladateľ pán Sahuľ už od začiatku prezieravo budoval dopisovateľskú základňu. A ja som ju po ňom udržiaval, ba neustále rozširoval a omladzoval. Lebo po celý čas bola zárukou bohatosti a pestrosti obsahu a tak aj čítanosti časopisu. Niekedy sa mi stalo, že keď som pri tvorbe tzv. zrkadiel nového čísla – grafického stvárnenia strán časopisu zistil, že nebudem mať dosť materiálu, hneď som telefonoval tým najochotnejším a najaktívnejším dopisovateľom – Lacovi Maximovi, Ľudovi Barančokovi, Emilovi Duránikovi, Jánovi Mičovskému, Dušanovi Sekerkovi, Števovi Lobodášovi či Soni Mrázikovej, ktorí už na druhý deň ráno článok do redakcie doniesli, alebo poslali. S mnohými dopisovateľmi som mal rokmi pekné kamarátske vzťahy, boli sme doslova tvorivá rodina. No najviac sa tešili vždy na koniec roka – dostali honoráre. Keď som výkaz honorárov vypracoval a odniesol ho na podpis riaditeľovi podniku Ing. Andrejovi Žigovi, ten mal po každý raz rovnakú otázku: „A dal si každému dosť? Neskrblil si?“ To mi dávalo opakovane krídla a veru, neskrblil som... Milý príbeh sa vždy v čase honorárov, pár dni pred vianočnými sviatkami, odohral s jedným napospol príjemným človekom – dlhoročným dopisovateľom, kočišom réžijného konského záprahu Viliamom Fabricim z Lesnej správy Malá Lodina, Lesného závodu Margecany. On si prichádzal do Košíc na podnik, rovno do pokladne, pre honorár osobne. A vždy zaklopal aj na redakčné dvere. „Dzekujem vam šumňe, pan redachtor, že še trapice zos tima mojima basničkami, bo ja pravopis ňeznam a že mi ich dace do novinkoch...“ Nuž, pravopis nevedel, ale myšlienky jeho básničiek boli úžasné. Ospevoval v nich svoje koníky, dolinu Sopotnica, kde celý život zvážal drevo, kukučku na buku a srnky na stráni. Bol aj vynikajúci pracovník.
A ešte niečo, čo je tiež v histórii Východoslovenských lesov veľmi vzácne: že tí ľudia vďaka časopisu žijú ďalej. A možno na jedinom mieste na Slovensku žijú všetci – v osobnom archíve lesného inžiniera, Sobrančana Laca Maxima. Ako mnohoročný dopisovateľ Východoslovenských lesov má všetky kompletné ročníky časopisu.
Ladislav Malák
