Hlucháň – záľuba na celý život – Michal Štefančík
Ing. Michal Štefančík, CSc. – lesník, poľovník, spisovateľ a amatérsky fotograf
Prezraď, odkiaľ pochádzaš. Aké sú Tvoje spomienky na detstvo?
Narodil som sa v roku 1946 v obci Hradište. To je dedinka v okrese Poltár. Otec sa vrátil z nemeckého zajatia, kam ho odvliekli ako povstaleckého vojaka. Zažil tam hrozné veci. Ale prišiel mier, otec začal znova gazdovať – rodičia boli roľníci - a do toho som sa narodil ja a o deväť rokov neskôr môj mladší brat. Rodina žila veľmi skromne, ale detstvo som mal veselé a plné zážitkov. Od raného detstva bol mojim vzorom strýko, mamin brat Jozef Podsklan, lesník z Hnúšte. Obdivoval som jeho uniformu, pušku, klobúk, so zatajeným dychom som počúval jeho rozprávanie a keď so mnou na kolenách listoval v nemeckej encyklopédii o lesných zvieratách a pútavo mi o nich rozprával, bol som pevne rozhodnutý, že aj ja raz budem horárom. Každé leto som chodil k nemu do Hnúšte, brával ma so sebou do lesa a ja som spoznával prácu lesníka. A keď ma ako dvanásťročného zaviedol na hluchánie tokánisko a ja som prvýkrát uvidel ten úžasný rituál tokania hluchánieho kohúta, vedel som, že toto je moja láska na celý život.
Takže tvoja ďalšia cesta viedla na strednú lesnícku...
...ale kdeže. Veci sa skomplikovali. Podmienkou prijatia na SLTŠ bolo absolvovanie ročnej praxe. To som pokladal za stratu času a dal som si prihlášku na Strednú priemyselnú školu strojársku vo Zvolene. Patril som k výborným žiakom, ale strojárina ma „nechytila za srdce“, stále ma to ťahalo k lesníctvu. A tak som po maturite v roku 1965 skúsil šťastie na Lesníckej fakulte vo Zvolene. Na prijímačky som sa pripravoval veľmi svedomito. Pamätám sa, že botaniku ma skúšal docent Réh. Pozeral na mňa trochu s dešpektom, že „čo tu chce nejaký strojár?“, ale ja som ho svojou odpoveďou prekvapil a on sám uznal, že moje vedomosti v ničom nezaostávajú za maturantmi z lesníckych škôl, ba ich aj predčia. Bol som prijatý.
Takže sa Ti splnil sen z detstva.
No pravdaže! Bol som šťastný. Štúdium ma bavilo, mali sme skvelých pedagógov, napríklad profesori Svoboda, Stolina, Višňovský, Bezačinský, Korpeľ ... samé kapacity v odbore.
Aká bola téma Tvojej diplomovej práce?
Diplomovku som písal o medveďovi hnedom, vedúci práce bol profesor Sládek.
Kedy si promoval?
V roku 1970.
To znamená, že si na fakulte zažil aj august 68. Aký bol?
Na to spomínam nerád, boli to pre nás ťažké chvíle. Boli sme totiž na praxi v severnej časti Nemecka, v bývalej NDR. Ráno prišiel do jedálne vedúci praxe a oznámil nám, že Československo bolo obsadené vojskami Varšavskej zmluvy, že u nás je kontrarevolúcia a hranice sú zavreté. Bol to pre nás šok. Hrôza! Čo je s našimi doma, budeme sa môcť vrátiť, zavrú školy? Stovky otáznikov vírili v našich hlavách. Zo strany našich hostiteľov sme pocítili odstup až nepriateľstvo. Hneď nám urobili politické školenie, vymývali nám mozgy tvrdeniami o kontrarevolúcii a zrade Dubčekovho vedenia. My sme vedeli, že to tak nie je, dovtedy sme prežívali nádherný pocit slobody a demokratizácie a zrazu bol všetkému koniec. Aj praxe. Naložili nás do autobusov a s vojenskou eskortou nás dopravili na hranice Československa. Desivý zážitok.
Kam si nastúpil po promóciách?
Nastúpil som na dva mesiace na Polesie Stará píla na Starých Horách. Vzápätí prišiel povolávací rozkaz a prvého septembra 1970 som narukoval do Prostějova ako meteorológ na vojenskom letisku. Po niekoľkých mesiacoch ma z riadiacej veže preložili na štáb a záver vojenskej služby som strávil vo vtedajšom Gottwaldove (dnešný Zlín, pozn. PG) ako veliteľ stavebnej roty vojakov, ktorí vypomáhali pri výstavbe sídliska. Aj to bola užitočná skúsenosť.
Čo nasledovalo, keď si sa vrátil z vojenčiny?
Riaditeľ Lesného závodu Banská Bystrica Ján Belobradič ma chcel dať na niektorú lesnú správu ako technika, ale ja som sa pýtal za lesníka, chcel som spoznať lesnícku robotu „od piky“. A tak mi bol pridelený úsek na Polesí Badín. Tam som spoznal vynikajúceho človeka a lesníka Juraja Valenta. Veľmi veľa som sa od neho naučil. Po roku som bol ale preložený.
Kam?
Stal som sa vedúcim Polesia Dolný Harmanec. To bolo v roku 1972. V tom čase bola dostavaná bytovka v Dolnom Harmanci a bol mi pridelený služobný byt. Bolo to pre mňa dôležité, v tom čase som už bol ženatý a mali sme už prvé dieťa. V roku 1975 prišla reorganizácia, zanikli polesia a vznikli lesné správy. Novovytvorená Lesná správa Harmanec vznikla zlúčením troch polesí: Dolný Harmanec, Horný Harmanec a Cenovo. Ja som pracoval spočiatku ako ťažbár, po polroku som sa stal správcom.
V tom čase, v sedemdesiatych rokoch, bola početnosť tetrova hlucháňa v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry veľmi dobrá. Povedal by som, bol to akýsi „hluchání raj“. Ja som sa intenzívne zaujímal o kurovité vtáky, v tejto záľube som našiel spoločníka v kolegovi lesníkovi Ondrovi Bírešovi. Veľa sme sa spolu nachodili po starých porastoch a objavovali nové tokaniská. Počuť tokať za jedno ráno 5-6 kohútov nebol problém. To množstvo príležitostí pre pozorovanie a fotografovanie hlucháňov v toku nám dnes môžete už len závidieť.
V tejto súvislosti si dovolím urobiť malú odbočku: výkon práva poľovníctva by mal byť samozrejmou súčasťou práce lesníka. Vďaka tomu spozná svoj úsek oveľa lepšie a dostane sa aj na také miesta, na ktoré by pri výkone lesníckej činnosti nemal dôvod ísť. Ja sám som územie správy poznal ako svoju dlaň a pri posliedkach som prelozil asi všetky bralá, strmé svahy a rokliny.
Okrem lesníckej roboty, poľovníctva a rodiny som sa v tom čase venoval písaniu. Spracovával som svoje poznatky a skúsenosti z lesníctva a poľovníctva do článkov pre rôzne periodiká.
Aké články? A pre ktoré periodiká?
Písal som odborné aj populárno-náučné články. Publikoval som v časopisoch LES, Poľovníctvo a rybárstvo, Myslivost, Hubertlov, Pamiatky a príroda, Príroda a spoločnosť, Smer na nedeľu, Spravodajca - chránené územia Slovenska, Lovec a príroda, Roľnícke noviny a Folia venatoria.
To je teda zoznam hodný obdivu.
Popri tom som sa začal venovať vedeckej činnosti. Oslovili ma ľudia z Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene. Začal som sa venovať skúmaniu príčin úbytku tisa obyčajného. Pod vedením docenta Čapka som vypracoval ašpirantskú prácu a v roku 1988 som získal titul CSc.
Po obhajobe ašpirantúry som dostal dve lukratívne ponuky. Dekan Lesníckej fakulty Prof. Štefan Žihlavník mi ponúkol pedagogickú dráhu. Môj školiteľ Doc. Ing. Miroslav Čapek, DrCs. zas prácu na Výskumnom ústave na Odbore pestovania lesa.
Napriek týmto lukratívnym ponukám som zostal verný lesnej prevádzke a predovšetkým mojim milovaným horám. Veľká Fatra, Nízke Tatry a Kremnické vrchy sú pre mňa všetkým...
(pokračovanie)
Celý rozhovor si môžete prečítať v marcovom čísle časopisu LES & Letokruhy.
