Majetková ujma – mýty a skutočnosť

Okolo témy majetkovej ujmy, presnejšie oficiálne finančnej náhrady je viacero rôznych, často nepresných a nepravdivých informácií. Nie vždy sa poctivo vychádza z overených podkladov, aj keď štatisticky možno údaje sedia... A často sú informácie účelovo interpretované.

Skúsim na získaných faktoch ozrejmiť, ako to s niektorými otázkami okolo „majetkovej ujmy“ je a pokúsim sa vyvrátiť niektoré mýty.

V akej výške vypláca štát vlastníkom pozemkov v chránených územiach finančnú náhradu? Je to dostatočné, primerané?

 

Možnosť vyplácania „majetkovej ujmy“ bola daná zákonom o ochrane prírody a krajiny už od roku 1995, ale chýbajúci vykonávací predpis a nejasnosti v zákone umožnili reálne žiadať o oprávnené náhrady za obmedzenie obhospodarovania z dôvodov ochrany prírody až približne od roku 2002. Toto oneskorenie možno hodnotiť ako zlyhanie štátu, ktoré sa podarilo spätne vyriešiť len čiastočne. Bez problémov to síce nebolo ani v ďalšom období, ale postupne sa začali oprávnené nároky vlastníkov pozemkov uspokojovať.

Za sedem a pol roka bolo teda vyplatených vo forme náhrady cca 8,6 mil. €. Ďalších cca 1,4 mil. € bolo vyplatených na štátnych pozemkoch v správe Lesov SR, š.p., LPM Ulič, š.p. na základe žiadostí správcov štátnych lesných pozemkov v krátkom období, keď to zákon umožňoval.

Treba tiež uviesť, že v prvých rokoch platnosti zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny bolo približne 50 konaní o vyplatení náhrady zastavených, resp. boli vydané rozhodnutia o nepriznaní náhrady. Dôvodom bolo najmä nedoloženie všetkých administratívnych náležitostí, ktoré vyžadoval zákon a nariadenie vlády. Nepriznávali sa náhrady v ochranných lesoch, čo bol nezmysel a viacero žiadostí skončilo na súde. Tie rozhodli v prospech vlastníkov lesov v chránených územiach.

Toto obdobie by sa dalo stručne zhrnúť ako obdobie s nejasnosťami v zákone a vykonávacom predpise, chybami vo vzorcoch s výpočtom ujmy a byrokratickými problémami v konaniach o náhradách.

Od 1.1.2014 došlo k novelizácii zákona o ochrane prírody a krajiny aj v časti týkajúcej sa finančnej náhrady (§ 61e zákona). Oproti predchádzajúcemu obdobiu už bolo jasne uvedené, že žiadosť sa môže podávať aj v ochranných lesoch. Oprávneným žiadateľom sa stal nielen vlastník, ale aj nájomca pozemkov (ak mu to umožňuje nájomná zmluva). Zmenili sa lehoty na podanie žiadosti o náhradu pri obmedzení úmyselných zásahov v zmysle platných PSoL. Žiadosť už nemusí byť jedna po skončení platnosti plánu, ale vypláca sa tzv. pomerná čiastka (ročná, prípadne viacročná) v priebehu platnosti PSoL, vždy po skončení príslušného roka, alebo rokov.

Oproti rokom 2004 až 2011 je badateľný posun vo výške vyplatených náhrad. Na základe prechodných ustanovení došlo v rokoch 2014 – 2016 k zvýšeniu oprávnených žiadateľov a počtu žiadostí. Počas týchto rokov mohli žiadať vlastníci a nájomcovia pozemkov nielen po skončení platnosti PSoL, ale aj počas platnosti plánu (za uplynulú dobu platnosti PSL). Ak pripočítame „ujmy“ za „kalamitu Žofia“, je jasné, prečo v rokoch 2015 až 2017 bolo vyplatených viac peňazí, ako bol priemer.

Pre utvorenie si celkového obrazu je potrebné spomenúť aj podporu v územiach NATURA 2000 na lesných pozemkoch v piatom stupni ochrany. Táto podpora je vyplácaná prostredníctvom Pôdohospodárskej platobnej agentúry od roku 2008. Počet poberateľov dotácie sa postupne zvyšoval a v roku 2018 bolo evidovaných 117 žiadateľov (súkromných vlastníkov lesov v 5.stupni ochrany) na výmere cca 17 tis. ha. Od roku 2015 je platba paušálna vo výške 52,75 €/ha/rok. Za roky 2015 až 2018 tak bolo vyplatených cca 700 000 - 900 000 € ročne.Ak vlastník pozemku požiadal aj o platbu z PPA, aj o finančnú náhradu, tak sa podpora vyplatená z prostriedkov PPA odpočítava od vyplácanej náhrady. V posledných piatich rokoch sa tak výška vyplatených finančných náhrad + platieb v 5.stupni ochrany prostredníctvom PPA pohyboval od cca 3,5 po cca 5 mil. € ročne.

Väčšinou sa žiadosti o finančnú náhradu vzťahujú na obmedzenia v 5.stupni ochrany (či už úmyselných alebo náhodných ťažieb). Ale boli vyplatené aj náhrady za obmedzenia, ktoré vznikli na základe rozhodnutí orgánov ochrany prírody z dôvodu ochrany biotopov, alebo chránených živočíchov (napr. hlucháňa).

Samozrejme pohľad na to, či je to veľa alebo málo peňazí je silne subjektívny. Ale povedať, že štát neplatí za obmedzenie obhospodarovania sa povedať určite nedá.

1. Zákonný nárok žiadateľov je uspokojovaný len z časti.

Táto informácia sa objavila viackrát. Napr. v príspevku Juraja Vanka: Na okraj jednej nekoncepčnej koncepcie: „....ročne napríklad je uhradených štátom z titulu ochrany prírody iba približne 75 % požadovanej majetkovej ujmy, pričom treba zdôrazniť, že toto percento je v skutočnosti významne nižšie, pretože v celkovej bilancii nie sú zahrnuté nároky, ktoré reálne existujú, ale vlastníci vplyvom komplikovaného a byrokratického spôsobu ich nárokovania sa k nim vôbec nedostanú.“ Prípadne Jozefa Marka: Neujaté ujmy: „....Ministerstvo vnútra SR vyplatilo z celkovej sumy 6,6 mil. eur uplatňovaných nárokov na vyplatenie majetkovej ujmy vlastníkom lesov v roku 2019 iba presnú polovicu, teda 3,3 mil. eur.“

To vyvoláva dojem, akoby štát zvyšné žiadosti zamietol, nevyplatil z rôznych dôvodov (napr. nedostatku financií) celú náhradu. Pravda je ale niekde inde. I keď paradoxne i vyššie uvedené informácie p. Vanka a Marka môžu byť pravdivé. Jednoduchý dôvod je ten, že konania začaté v jednom roku môžu byť ukončené a vyplatené v nasledujúcom roku (v horšom prípade nasledujúcich rokoch). Napr. v roku 2019 boli niektoré rozhodnutia o finančnej náhrade vo výške spolu cca 2 mil. € vydané koncom decembra a vyplatené v 60 dňovej zákonnej lehote začiatkom roka 2020. Tak by sa z proklamovaných nevyplatených 3,3 mil., stalo „len“ 1,3 mil. (a tie budú z najväčšou pravdepodobnosťou vo veľkej miere doriešené v tomto roku). To je krása použitia štatistických údajov vytrhnutých z kontextu...

Na overenie, ako je to v skutočnosti s vyplácaním, resp. nevyplácaním žiadostí o finančnú náhradu som oslovil okresné úrady v sídle kraja, ktoré vydávajú rozhodnutia o vyplatení finančnej náhrady. Nižšie sú uvedené informácie zo všetkých okresných úradov v sídle kraja, okrem Nitry. Tu sa mi podklady získať nepodarilo, ale v tomto kraji nie sú počty žiadostí o náhradu ani požadovaná suma vysoké.

Aby sa v čo najväčšej miere eliminovali skreslenia o konaniach, ktoré prebiehali vo viacerých rokoch, ale aby som nezaťažoval úrady vo väčšej miere, zobral som ako hodnotené obdobie roky 2017 až 2019. Požiadal som o podklady koľko žiadostí bolo od 1.1.2017 do 31.12.2019 podaných, v akej výške, koľko konaní bolo ukončených právoplatným rozhodnutím, v akej výške, koľko konaní ešte prebieha a koľko konaní bolo zastavených. V tabuľke č. 3 sú uvedené sumárne výsledky.

Je zrejmé, že väčšina žiadostí uplatnených v sledovanom období bolo ukončených právoplatným rozhodnutím o priznaní majetkovej ujmy a následným vyplatením finančnej náhrady. Čo sa týka zastavených konaní, tak boli zastavené štyri žiadosti z 338. Dôvodom bola skutočnosť, že žiadosť stiahol sám žiadateľ (vlastník pozemku) napr. z dôvodu, že po odpočítaní podpory z PPA, finančná náhrada nevyšla v plusovej hodnote alebo nevedel preukázať oprávnenosť žiadať o náhradu, prípadne nedoložil všetky potrebné doklady.

Z 338 žiadostí začatých v rokoch 2017 až 2019 bolo teda ukončených právoplatným rozhodnutím (k 20.3.2020) viac ako 93 % žiadostí. Pri cca 5 % žiadostí ešte konanie prebieha, pričom sa rozhoduje o 1,23 mil. € (cca 10 % z celkovej požadovanej sumy). Z doterajších skúseností si dovolím tvrdiť, že k ukončeniu konaní a vyplateniu náhrady pri väčšine žiadostí dôjde v priebehu v roku 2020.

Už len z porovnania týchto podkladov je zrejmé, že v žiadnom prípade nejde o vyplácanie len 75 % (prípadne len polovice) z požadovanej sumy, ako to uvádzajú vyššie spomenuté články. Okresné úrady vo veci finančných náhrad konajú a vydávajú rozhodnutia, niekedy to možno trvá dlhšie, ako by sme si všetci predstavovali, ale to je už iná téma.

2. Štát úmyselne znižuje požadovanú výšku náhrady

Na úvod by som znova zacitoval z príspevku Jozefa Marka: Neujaté ujmy: „Aj v prípadoch, že štát uspokojí zákonný nárok jednotlivých žiadateľov, tak často iba z menšej časti. Vraj nemá na tento účel dostatok finančných prostriedkov...“

Toto konštatovanie však nie je pravdivé. Ak porovnáme doručené a vyplatené žiadosti (bez prebiehajúcich konaní) došlo v prípade 317 ukončených žiadostí k zníženiu požadovanej náhrady o cca 260 000 €, čiže ani nie o 2,50 % z vlastníkmi požadovanej výšky náhrady. Nejde teda o žiadnu zásadnú sumu.

Dôvody prečo úrady znižovali požadovanú finančnú náhradu boli nasledovné:

- odpočítanie podielu "neznámych" vlastníkov. Bolo to citeľné, najmä ak pozemkové spoločenstva mali a majú vyšší podiel neznámych vlastníkov. Táto nejasnosť v zákone bola príčinou znižovania požadovanej náhrady najmä v konaniach OÚ Žilina. Od 1.1.2020 po novele zákona o ochrane prírody a krajiny už bola táto problematika vyriešená a vyplácané sú náhrady v plnej výške a k odpočítavaniu podielu neznámych vlastníkov nedochádza,

- nezrovnalosti v znaleckom posudku, v ktorom sa realizuje výpočet výšky náhrady (napr. neúmyselné matematické chyby a pod.), ktoré znalec opravil a upravila sa tak aj požadovaná suma,

- nutnosť vypracovania kontrolného znaleckého posudku, ak v predloženom znaleckom posudku boli zjavné chyby.

Treba povedať že existujú aj prípady, keď po oprave znaleckého posudku došlo k zvýšeniu požadovanej finančnej náhrady. A úrad s vydaním rozhodnutia a vyplatením zvýšenej sumy nemal žiadny problém.

Pár námetov do diskusie na túto tému na záver:

Často sa uvádza, že veľa vlastníkov pozemkov v chránených územiach z dôvodu byrokratickej náročnosti ani žiadosť nepodalo. Keďže viac ako 300 žiadostí bolo za tri roky riešených je zrejmé, že s tým spojená agenda nie je až taká neprekonateľná. V prípade potreby poradenstva je tu priestor pre orgány a organizácie ochrany prírody, ale určite aj združenia neštátnych vlastníkov lesa.

Úplne by bolo potrebné otočiť povinnosti. Povinnosť zabezpečiť výpočet a zdokumentovanie náhrady by mala byť na strane toho kto obmedzuje, teda štátu, nie vlastníkov lesa.

Niekedy je dĺžka konania neprimerane dlhá. Nie je to však z dôvodu, žeby štát nútil úradníkov nekonať. Zväčša ide o personálnu otázku niektorých úradov, ale aj štátnej ochrany prírody. Okresný úrad v Žiline, odbor starostlivosti o ŽP mal napríklad viac konaní o finančnej náhrade za sledované obdobie (2017 – 2019) ako ostatných sedem okresných úradov v sídle krajov dokopy. Ale na personálnom obsadení úradu sa to neprejavilo.

Od 1.1.2020 je umožnené požiadať o finančnú náhradu aj správcom lesných pozemkov vo vlastníctve štátu. Domnievam sa, že je nelogické, keď štát, ktorý obmedzil sám seba, platí správcovi svojich pozemkov za nevykonávanie ťažby. Tým nie je povedané, že by štát nemal finančne podporiť štátnych správcov lesných pozemkov, napr. v prípade požiadaviek na účelové obhospodarovanie lesov v chránených územiach. Ale inštitút „majetkovej ujmy“ by mal byť určený len pre neštátnych vlastníkov pozemkov.

K obmedzeniu obhospodarovania na lesných pozemkov dochádza nielen z titulu ochrany prírody. Bez nároku na úplnosť spomeniem napr. obmedzenia z dôvodov ochrany vôd, úplné obmedzenie hospodárenie pod elektrovodmi, ochranné pásma ciest, železníc a pod. Zaujímavé je, že voči iným „obmedzeniam“ žiadnu veľkú vlnu kritiky zo strany zástupcov obhospodarovateľov lesov nebadať. „Zlizne“ si to len ochrana prírody, ktorá možno jediná ako tak platí... Napr. za plnenie mimoprodukčných funkcií lesov pre celé Slovensko dáva štát ročne (aj to len od roku 2017) len približne 2 – 2,5 mil. €.

Nejdem tvrdiť, že súčasný spôsob riešenia kompenzácií v ochrane prírody je ideálny. Mali by byť viac využívané iné kompenzačné nástroje – výkup, zámena, nájom pozemkov, zmluvná starostlivosť, prípadne platby formou jednoduchej ročnej renty. V súčasnosti je však náhrada majetkovej ujmy jediný ako-tak fungujúci nástroj v oblasti kompenzácie obmedzení, ktoré štát uplatňuje v záujme ochrany prírody. Aj preto by možno bolo dobré prestať do neho kopať a využívať ho ako nástroj na rozdúchavanie vášní, ale pokúsiť sa ho ďalej kultivovať a vylepšovať. Aspoň do času kým spoločne nesfunkčníme lepšie nástroje.

 

Ing. Pavel Mathé
autor je konateľom poradenskej firmy
v minulosti pôsobil v rezorte ŽP