Marian Číž – Dobrý človek
Každý, kto pozná emeritného riaditeľa Múzea vo Svätom Antone Mariana Číža, dobre pozná jeho tradičné oslovenie, ktorým častuje svojich priateľov, známych a kolegov: „Dobrý človek!“ V tomto oslovení sa odráža jeho pozitívne nazeranie na svet a ľudí okolo seba. Hoci sa poznáme už dávno, nikdy sme sa nerozprávali o jeho životných peripetiách. Jedného dňa prišlo aj na túto tému. Začiatok rozhovoru vznikol v roku 2018, na sklonku jeho pôsobenia v múzeu a dokončený bol len prednedávnom.
Vráťme sa do čias Tvojho detstva. Mimochodom, odkiaľ pochádzaš?
Ja som Štiavničan, tuto spod Červenej studne.
Tvoj blízky vzťah k prírode je známy, komu vďačíš za to, že ovplyvnil Tvoj vzťah k prírode, k lesu?
Moja starká. To bola úžasná žena. Od raného detstva ma brávala so sebou do hory, ráno o štvrtej sme už išli. Vyznala sa v lese a učila ma ho poznávať. Bola skúsená bylinkárka - učila ma ako vyhrabať korienok zo sladiča, brávala ma na hluchavku bielu na Gedeonku, alebo pozorovať srnky na Vtáčnik. Zaujímavé je, že môj starký bol úplne opačnej povahy – bol to spoločensky mimoriadne angažovaný človek, čestný predseda hasičov, záhradkárov, poslanecmestského národného výboru. Starká sa starala o domácnosť a chodila do lesa.
Kde si študoval?
Najprv na gymnáziu v Banskej Štiavnici, maturoval som v sedemdesiatom siedmom. Pokračoval som na „hnojarine“, na poľnohospodárskej vysokej škole v Nitre.
Tam si sa dostal k poľovníctvu?
Áno. Robil som výskum k diplomovej práci na tému Biometria rastu diviakov v podmienkach stredného Slovenska u docenta Hella. Metodika výskumu bola náročná, meral som 14 telesných mier na diviakoch bezprostredne po love a potom na vyvarených lebkách 22 lebečných mier. Mal som odmeraných vyše 400 diviakov. Vďaka tejto práci som sa spoznal a spriatelil s mnohými poľovníkmi. Promoval som v roku 1982.
Kam smerovali Tvoje kroky po absolvovaní školy?
Po ročnej základnej vojenskej službe v Domažliciach som pracoval na Jednotnom roľníckom družstve v Počúvadle ako zootechnik, neskôr ako vedúci úseku živočíšnej výroby.
Kedy a prečo sa Tvoj osud zvrtol k múzejníctvu?
V roku 1988 som nastúpil do vtedajšieho Múzea Antol ako samostatný odborný pracovník. S ponukou prišiel priateľ môjho ocka – lesník Justín Fojtík, ktorý v múzeu pracoval a keďže ma od malička zaujímali viac voľne žijúce zvieratá, ako tie hospodárske, tak som ponuku prijal. Riaditeľom som sa stal v roku 1996.
Vďaka Tvojej neúnavnej aktivite sa múzeum vo Svätom Antone stalo významným centrom poľovníckeho diania na Slovensku s nespochybniteľným presahom do zahraničia.
Začínalo to pomaličky, nič sa nerodí ľahko. Prvotný problém bol v tom, že sme ako múzeum mali mnoho zriaďovateľov – patrili sme pod Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom, pod Ústrednú správu múzeí a galérií, pod Slovenské národné múzeum, Podsitnianske kultúrne centrum, KÚ v Banskej Bystrici. Stabilitu a perspektívu rozvoja prinieslo až presunutie pod Ministerstvo pôdohospodárstva.
Vymýšľali sme poľovnícke podujatia, ktoré postupne prerástli z regionálnych do celoštátnych a dokonca medzinárodných. V roku 1991 sme začali realizovať Dni svätého Huberta - za tri desaťročia sa vyprofilovali na významné celoslovenské poľovnícke slávnosti. Treba spomenúť, že Majstrovstvá Európy vo vábení jeleňov vznikli vďaka tomu, že nemeckí poľovníci sa inšpirovali na našej, slovenskej súťaži vábičov a v roku 1999 zorganizovali prvé európske majstrovstvá v Dortmunde. Druhý ročník bol tiež tam a tretí ročník sa uskutočnil na Slovensku, u nás, vo Svätom Antone. ME sa u nás uskutočnili ešte dvakrát, deviaty ročník a potom jubilejný dvadsiaty.
V priestoroch múzea sme usporiadali veľké množstvo poľovníckych výstav, chovateľských prehliadok, ale i výstav umeleckých diel, hudobných koncertov, „krstov“ publikácií, divadelných predstavení, „Noci múzeí“, najrôznejších aktivít, hier a súťaží pre deti. Bolo toho neúrekom, ale kolektív pracovníkov múzea je úžasný – dokážu veľa. Často spomínam, že zatiaľ čo iné múzeá dejiny zaznamenávajú, Múzeum vo Svätom Antone dejiny píše.
Aj vďaka týmto mnohorakým aktivitám múzea ste dosiahli úctyhodnú návštevnosť...
Áno, návštevnosť múzea sa približuje k číslu 50 tisíc ročne.
Ako to bolo s medzinárodnou spoluprácou? Kontakty sa nebudujú ľahko...
To je pravda. Začiatky boli nesmelé. Ale poznáš to – nová metla dobre metie. Ako novopečený riaditeľ som sa ujal iniciatívy, mal som totiž veľmi dobrého angličtinára na gymnáziu, angličtina mi išla a tak som začal zvolávať medzinárodné stretnutia múzejníkov. Chceli sme sa ukázať, že sme nie hocijaké múzeum. Nadviazali sme kontakty s múzeami s podobným zameraním vo Varšave, v Mníchove, v Kozlowke, v Budapešti, v holandskom Doorwerthe, švajčiarskom Berne, v Ohrade pri Hlubokej nad Vltavou. Veľkým šťastím pre nás bola príležitosť nadviazať na odkaz dynastie Coburg-Koháry. Bulharský cár Ferdinang Coburg mal vrúcny vzťah k svojmu sídlu vo Svätom Antone, žil tu do roku 1944, zomrel v Coburgu v roku 1948. Vďaka tomu, že bol veľký cestovateľ, vášnivý poľovník, prírodovedec a zberateľ, zachovala sa po ňom mimoriadne bohatá kolekcia zbierkových predmetov. Našťastie pre nás ju nikto nepoškodil ani neukradol a tak môžeme ponúkať verejnosti hodnotnú expozíciu. Tá prilákala aj priateľov z Bulharska – vrátane veľvyslancov. Napríklad J.E. Margarita Ganeva, keď odchádzala zo Slovenska, pozvala svojich kolegov z celého sveta k nám do kaštieľa. Na ich návštevu som sa dôkladne pripravil, každému z nich som ukázal niečo, nejaký exponát, čo spája naše múzeum s krajinou, ktorú v našej vlasti zastupujú. Prišli excelencie z Brazílie, Číny, Egypta, Španielska, Gruzínska, Indonézie... Boli prekvapení šírkou záberu našej expozície, za ktorý vďačíme tomu, že Coburgovci boli ozajstní svetobežníci. Len tak pre zaujímavosť – cár Ferdinand ovládal osemnásť jazykov.
31 rokov si pracoval v múzeu, z toho 23 rokov ako jeho riaditeľ. Aj vďaka Tvojmu úsiliu získalo toto múzeum vysoký kredit. Na čo si Ty osobne najviac hrdý?
Je toho iste viac, ale ak mám spomenúť to, čo znamená pre mňa najviac, tak to bolo organizovanie svetovej konferencie Kultúrno-vzdelávacej komisie Medzinárodnej rady múzeí ICOM CECA v roku 2005 v Banskej Štiavnici a Svätom Antone, na ktorú prišli účastníci zo všetkých kontinentov. V roku 2006 sme aj za realizáciu tejto konferencie dostali cenu Múzeum roka 2005. Prirodzene som hrdý nato, že ako prvé múzeum na svete sme získali v roku 2001 Cenu C.I.C. udeľovanú pre poľovnícke múzeá – až o niekoľko rokov neskôr získali túto cenu aj moskovské, či parížske poľovnícke múzeum.
Spomínaš si na významných alebo vzácnych hostí?
Pre nás je každý hosť vzácny a významný. Ale ak mám spomenúť nejaké osobnosti, ktoré navštívili múzeum, tak to bol napríklad J.V.Simeon II. Sasko-cobursko-gothajský s manželkou kráľovnou Margaritou - vnuk Ferdinanda Coburga, ktorému vďačíme za bohatú zbierku i zachovanie kaštieľskeho mobiliáru. Veľmi príjemnou návštevou bol aj nórsky kráľ J.V.Harald V. s manželkou kráľovnou Soňou. Navštívili múzeum vďaka prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi, ktorý naše múzeum dobre pozná a panovníkovi odporučil program pobytu na Slovensku. Ale opakujem, pre nás je a bude vzácny každý návštevník a obzvlášť ten detský.
Komu si odovzdal „žezlo“ pri svojom odchode do dôchodku?
Mnoho rokov som poznal prácu, vysokú odbornosť a úprimný ľudský charakter Ing. Štefana Engela, PhD. Po mojej nemoci som dlhšie zvažoval, že nebudem môcť v tejto náročnej funkcii pracovať stále. Števko, s ktorým som veľa rokov spolupracoval (ostatné 3 roky už vlastne v múzeu), sa mi javil ako najlepší nástupca. Veru to teraz nemá ľahké, veľmi sa snaží a má už veľa dobrých výsledkov. Možno poľovnícka verejnosť ani nevie, že je aj výkonným tajomníkom Zväzu múzeí na Slovensku.
Čomu sa aktuálne venuješ?
Snažím sa pomáhať múzeu i obci Svätý Anton ešte aj v Občianskom združení ODKAZ COBURGOVCOV História v službách budúcnosti, píšem a chodím s kamerou po horách. Niekedy prednášam a deťom premietam svoje filmy o zvieratách. Úprimne ma tešia dve nočné prezentácie na Sitne a kultúrno-spoločenské podujatie „Čo dokážu naši pod Sitnom“, v ktorom účinkovali hlavne domáci Svätoantončania. Prednedávnom som bol oslovený z českého vydavateľstva Lesnická práce na spoluprácu pri preklade publikácie o Karolovi Sovánkovi, najvýznamnejšom slovenskom maliarovi – animalistovi. Knihu napísal v češtine Zdeněk Auerswald a s mojim skromným prispením vyšla v slovenskom jazyku. Je to krásna fotopublikácia s obrazmi poľovnej zveri. Sovánka bol obrovský talent a silná osobnosť – v prvej svetovej vojne utrpel veľmi vážne zranenie pravej ruky a on sa silou vôle naučil maľovať ľavou rukou. Je to silný príbeh.
Máš nejaké životné krédo, nejakú myšlienku, ktorá Ťa sprevádza a udáva Ti správny smer ako kompas?
Často si spomeniem na vetu, ktorú s obľubou citoval zakladateľ ZOO safari v Dvore Králové nad Labem, český prírodovedec a cestovateľ Josef Vágner. Je to myšlienka, ktorej autorom je anglický filozof Francis Bacon: „Ak človek začína istotou, skončí pochybnosťami; ak je však ochotný začať s pochybnosťami, skončí istotou.“
Ďakujem za rozhovor.
Peter Gogola
