Budeme pestovať paradajky? alebo, chceme urobiť zo slovenských lesov divočinu?

Zhovárame sa s Ing. Milanom Ovseníkom predsedom ÚNIE regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska

Aj napriek mnohým rozporom vláda schválila envirostratégiu. V druhej polovici apríla ste absolvovali na Ministerstve životného prostredia „iskrivé“ rozporové konanie k návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny. Čím ohrozujú tieto strategické postupy vlády vlastníkov lesov?

Ak toto chce štát prostredníctvom envirorezortu skutočne zrealizovať bez zníženia súčasnej výmery takzvaných národných parkov, potom sa bude musieť skutočne spravodlivo a slušne dohodnúť s miestnymi ľuďmi – vlastníkmi pôdy a lesov zdedených po predkoch - z ktorej jej chcú zakázať brať plody a úžitky. A musí sa s pravdou von! A seriózne diskutovať o skutočných zámeroch štátu, čo bude s miestnymi ľuďmi, ak na svojej pôde nebudú môcť hospodáriť.

Varovné je to najmä z pohľadu takzvaných národných parkov. Kde podľa eurostratégie jadrovú zónu majú tvoriť územia bez zásahu človeka. Ich rozloha po prehodnotení do roku 2014 dosiahne do roku 2025 až 50 percent celkovej rozlohy každého národného parku manažmentovej kategórie II. chránených území podľa IUCN dokonca až 75 percent tejto rozlohy do roku 2030. 

Môžete uviesť aj konkrétny príklad?

Spomeniem Národný park Poloniny. Ak chce štát splniť  envirostratégiu tak, ako ju má predpísanú, bude musieť územie bez zásahu rozšíriť na takmer 25 tisíc hektárov, čo predstavuje 75 percent územia Národného parku Poloniny!

Pýtame sa, tak čo tam potom budú na východe našinci robiť? Aký je plán „konverzie“ ich života na vidieku? Bude to ako napríklad pri baníkoch, ktorým umožnili pestovať paradajky? A čo v iných takzvaných národných parkoch, Vysokých i Nízkych Tatier, Malej a Veľkej Fatry? 

Vykonali ste analýzu, ktorá len dosvedčila, že využívanie lesov na rekreáciu verejnosťou bezplatne spôsobuje majetkovú a finančnú ujmu vlastníkom lesov, ktorý celý náklad znášajú z vlastného vrecka!

Žiaľ, je to tak. A pripájam k tomu aj širšie ekonomické dopady. A pýtam sa, dokedy bude ekonomicky udržateľné, aby jediný speňažiteľný produkt lesa – drevo, bolo na cenách spred 20 až 30-tych rokov. Veď v roku 1998 sme predávali kubík dreva za 1800 Sk, dnes ho nevieme predať za 50 eur?

Ale platiť pozemkové dane musíme, platiť lesného hospodára musíme, odstraňovať kalamitné drevo musíme, obnovovať musíme, výchovy robiťmusíme... toto všetko námprikazujú zákony. Bezmocnosť drobných vlastníkov narastá. A s nimi kalamitné plochy s už nespracovaným drevom, pretože náklady na spracovanie a obnovu by boli vyššie než príjmy zo speňaženia dreva.

Alebo, uvedomuje si niekto zodpovedný v štáte, že cena práce za posledných 15 rokov narástla o hrozivých 250 percent? A vstupy – tržby nám stagnujú na 20-ročných historických cenách? Alebo je tu eminentný záujem „položiť na kolená“ hospodársku činnosť v slovenských lesoch a robiť zo slovenských lesov divočinu? Úprimne, máme vážne obavy, že sa nachádzame na míľniku hlbokého úpadku až zániku. 

Preto je vašou výzvou práve S-O-S?

Pretože S-O-S volá náš les! A pretože si na envirorezorte stále musíme vydobýjať pozíciu adekvátnu nášmu postaveniu – vlastníka, majiteľa pôdy, na ktorejrastie živá rastlina – strom. Od ktorého verejnosť očakáva environmentálnu službu. No táto v trhovej ekonomike, ku ktorej sme sa po nežnej revolúcii prihlásili, nemôže byť bezplatná a celá uvalená na plecia vlastníka, obhospodarovateľa lesa a musí ju znášať aj verejnosť. Primárne cez štát.

Preto požadujeme pripraviť jasné a vzájomne kompatibilné zákony o pôde, o lesoch a o ochrane životného prostredia zbavené nánosov bývalého režimu, vzájomne kompatibilné s aplikáciou fínskeho modelu pre súkromných vlastníkov v súlade s medzinárodnými štandardmi s účinnými kontrolnými mechanizmami umožňujúcimi spravodlivú selekciu medzi subjektmi dodržiavajúcimi a nedodržiavajúcimi zákony.