Keď niečo robíš, tak to rob dôkladne - Dušan Brutovský

Rozprávame sa s Ing. Dušanom Brutovským, CSc. laureátom ceny Osobnosť ochrany lesa za rok 2019

Môžete mi prezradiť odkiaľ pochádzate a kde ste navštevovali základnú školu?

Narodil som sa ako štvrté dieťa v robotníckej rodine v dedinke Slovinky pri Krompachoch v júli 1943. Krátko nato sa rodičia presťahovali najprv do Krompách, kde som vychodil 1. triedu základnej školy. A potom do Košíc, kde som chodil od 2. až po 8. triedu, vtedy bola povinná osemročná základná školská dochádzka. 

Čo Vás inšpirovalo, stať sa lesníkom?

Dajako sa mi zaľúbilo lesníctvo. Rád som čítal knihu Lesné noviny od Vitalija Biankyho, lesnícke a poľovnícke príhody, ktoré ma veľmi zaujali. Tak som sa rozhodol pre lesníctvo a išiel som na strednú školu do Lipoviec pri Prešove, teraz je tá LTŠ-ka v Prešove. Predtým, keď som začínal ja, bola škola v Lipovciach akurát založená. Tam som strávil 4 roky od roku 1957 do roku 1961. 

Ako si spomínate na dobu strávenú na strednej škole? Utkveli Vám v pamäti nejaké nezabudnuteľné zážitky?

V Lipovciach bola veľká turistická chata, tam nám urobili internát. Neďaleko, nejakých 200 m bola ďalšia sústava chát, z ktorých sa vytvorila škola, jedáleň a byty učiteľov. Tesne pred tým vyhorela lesnícka škola v Remetských Hámroch a študentov bolo treba rozdeliť do iných škôl. Niektorí išli do Liptovského Hrádku na LTŠ, niektorí do Banskej Štiavnice a niektorí do tejto novej školy v Lipovciach. Vlastne my sme tam boli prváci a druhý, tretí, štvrtý ročník tvorili práve tí, čo prišli z Remetských Hámrov.

Keďže to bola čisto chlapčenská škola, tak sa chodievalo na tanečné zábavy na Hospodársku školu (my sme ju volali „Buchtotechna“) autobusom do 29 km vzdialeného Prešova. Tam bola zase prevaha dievčat. Takže boli ony rady a naši chlapci tiež. Nepamätám sa, či som sa niektorej tejto akcie zúčastnil, lebo ja som radšej chodil na potulky lesmi, keďže v okolí boli zaujímavé prírodné atrakcie (napr. Mojžišov stĺp, Kamenná baba). 

Ešte nejaká zábava sa robila cez tzv. kultúrnu úderku, kde som robil konferenciéra, akosi mi to prischlo. Robili sme také krátke skeče a nejaká tá muzička sa popri tom na trúbke, na husličkách, na ťahacej harmonike hrala a chodilo sa aj po blízkych obciach.

Nad Lipovcami, pri Lačnove je Lačnovská jaskyňa, vtedy bola ešte nesprístupnená, tam sme robili s jedným spolužiakom, s ktorým som mal extra kamarátsky vzťah, všelijaké expedície. Ja mám doteraz husiu kožu, keď si pomyslím, že sme tam išli s obyčajnými baterkami, ktoré mohli hocikedy vypovedať.

Raz sa nám podarilo s týmto kamarátom „jaskyniarom“ odhaliť lesný požiar. Keď sme išli cez les, videli sme zrazu dym a prízemný oheň. Myslím, že sme vtedy dosť zachránili, lebo to bol podzemný koreňový požiar a ten nie je vidno. Horelo pod zemou a len kde-tu plamene vyskakovali na povrch. Tak sme to nahlásili vedúcemu polesia a ten už likvidáciu ohňa zabezpečil. 

Kam ste sa rozhodli ísť študovať na vysokú školu a aké boli vaše profesijné začiatky?

Štúdium na strednej škole mi išlo dobre, tak som sa prihlásil na Lesnícku fakultu do Zvolena, kde som v rokoch 1961 až 1966 absolvoval vysokoškolské štúdium. Následne, na umiestenku som sa dostal na vtedajší Lesoprojekt, kde som ako taxátor odkrútil dva roky 1966 - 67.

Dostal som ponuku na internú ašpirantúru na Lesníckej fakulte, na Katedre lesnej ťažby a dopravníctva. Nevoňalo mi to, ale chcel som už odísť od taxácie, lebo som si založil rodinu a prišlo aj dieťa, tak som sa chytil aj toho. Tam potrebovali obsadiť ergonómiu, takže som viedol cvičenia z Lesníckej ergonómie a pripravoval som dizertačnú prácu z tejto problematiky, avšak ukončil som ju až na mojom ďalšom pôsobisku.

V roku 1975 som dostal ponuku na VÚLH – to bol môj tretí zamestnávateľ. Do ochrany lesa, z ktorej som robil diplomovku a bolo mi to srdcu blízke, najmä boj s podkôrnym hmyzom, ma to lákalo. Najprv som nastúpil na Výskumnú stanicu do Banskej Štiavnice. Robil som terénneho pracovníka v Laboratóriu ochranárskej kontroly a prognózy (teraz LOS), kde som sa venoval ochranárskym problémom priamo v teréne. Po roku som požiadal o preloženie do Zvolena. O dva roky nato sa ukázali prvé feromóny na lykožrúta od firmy Celamerck, zn. Pheroprax a ja som dostal akurát túto problematiku na starosť. Predtým sa problematike lykožrúta smrekového a drevokaza venovali inžinieri Švihra a Jamnický. 

Muselo byť veľmi zaujímavé, ale aj náročné podieľať sa na vývoji a výskume novej metódy?

Roku 1978 prišla nová ponuka zo západného Nemecka na feromóny, tak som objednal 60 kusov a pustili sme sa do toho. Oni to vyvinuli na zvýšenie atrakcie klasických stromových lapákov, ale už vtedy sa dalo v literatúre dočítať o nejakých pasciach z plexiskla a my sme tiež, hneď v roku 1979 o tom uvažovali, lenže boli sme si vedomí, že keď tam dáme plexisklo, na druhý deň ho už nenájdeme. Zo začiatku to boli nárazové terčové lapače, do toho ten lákaný hmyz narazil a padol do záchytného zariadenia. Vyriešili sme to najprv tak, že sme použili korýtka z odkvapových rín, kde sa dala voda. Chrobáky tam spadli a utopili sa. Na drevený dvojmetrový rám sme natiahli igelitové vrece, do stredu sme umiestnili feromónový odparník a slúžilo to dobre. Všetko sme to robili na kolene. Postupne sa vyvíjali rôzne lapače – terčové, trubicové, štrbinové a iné. Skúšali sa aj feromóny z Ústavu ekológie lesa SAV, kde sa venovali vývoju antiagregačných feromónov (odpudivých), lebo tie komerčné sú agregačné (sústreďovacie). Bola to naozaj zaujímavá práca! 

V čom podľa vás tkvie kameň úrazu premnoženia lykožrúta na Slovensku a nezhôd medzi lesníkmi a ochranármi?

Kameň úrazu je v tom, že Tatry sú aké sú. Keď bol môj spolupracovník v Kanade, letel lietadlom nad rozsiahlymi kanadskými smrečinami. Boli tam obrovské plochy lykožrútových suchárov a nič sa s tým nerobilo - nechávalo sa to na prírodu. Lebo boli to ozaj obrovské plochy smrečín, ale my máme „škvarku tatranskú“ a necháme to tam na samovývoj?

Druhá vec, čo dosť rozbehlo premnoženie lykožrúta bolo, keď prišli reštitúcie lesov. Keď tí, čo mali domnelé vlastnícke práva, nepustili do lesov tých, ktorí tam chceli ísť spracovať kalamity – teda štátnych lesníkov – a bránili im v prístupe do porastov. 

Ako by sa to dalo zmeniť?

Myslím, že by bolo treba legislatívne upraviť práva a povinnosti lesníkov a ochrancov prírody, ktoré sú často neúmerne na strane tých druhých (najmä práva). Mohlo by tomu pomôcť napr. „Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č., 2839/2018 – 720 z 28.9.2018“, cieľom ktorého je zabrániť zhoršovaniu zdravotného stavu smrekových a borovicových porastov. Tiež by bolo dôležité, aby sa nenaťahovali doby na vyjadrenia ochrany prírody k prípadnej výnimke na zásah proti podkôrnikom v oblastiach s vyšším stupňom ochrany. Keď sa nestihne odporúčaný termín zásahu, býva už neskoro na jeho pozitívny výsledok. Metóda feromónových lapačov je citlivá na aplikačnú disciplínu a je odkázaná na súčinnosť s inými metódami boja proti podkôrnikovej kalamite.