Otec zakladateľ - Jozef Ulianko

S plk. Ing. Jozefom ULIANKOM o jeho pôsobení vo Vojenských lesoch a majetkoch š. p. Pliešovce

V štátnom podniku Vojenské lesy a majetky Pliešovce (VLM) mu dodnes nepovedia inak ako otec – zakladateľ. A nielen vďaka tomu, že po rozdelení Československa v roku 1993 zakladal súčasný podnik. Vo vojenských lesoch prežil prakticky celý pracovný život a zanechal v ňom po sebe významnú stopu. Získal si úctu a rešpekt svojich spolupracovníkov, ktorí oceňujú jeho prínos pre rozvoj podniku. Plk. Ing. Jozef Ulianko bude mať onedlho 75 rokov. Je hrdým otcom dvoch úspešných synov a starým otcom dvoch krásnych vnúčat. S nami si zaspomínal na svoje pôsobenie vo VLM.

K vojenským lesníkom ste nastúpili v roku 1969 po absolvovaní lesníckej fakulty vo Zvolene dva roky predtým, po krátkej praktikantskej stáži vo Schwarzvalde vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike a prvých mesiacoch pôsobenia v Lesostave. Ešte predtým ste v roku 1962 zmaturovali na Strednej lesníckej technickej škole v Banskej Štiavnici. Ako si spomínate na začiatky v lesníckej prevádzke?

Začínal som na stavbe lesnej cesty ako stavbyvedúci. Potom som bol preložený na stavbu lesnej cesty pre Strednú lesnícku technickú školu v Banskej Štiavnici a na tej som pracoval až do základnej vojenskej služby. Hneď po nej som 11. augusta 1969 nastúpil k Vojenským lesom a majetkom v Pliešovciach, na Lesnú správu Lešť ako zástupca vedúceho lesnej správy. Necelých 50 metrov od objektu lesnej správy bola rampa, strážená sovietskymi vojakmi, ktorí boli väčšinou smädní a nebola to voda, ktorej mali nedostatok. Takmer každú noc, nie skôr ako pred jedenástou hodinou, mi búchali na dvere v podnikovej bytovke, kde som býval a pýtali niečo od smädu. Za takýchto podmienok som nechcel na tejto lesnej správe ďalej pracovať.

Chcel odísť, ale ostal. A postupoval

Takže ste plánovali odísť, ale z vojenských lesov ste nakoniec neodišli, prečo?

Pretože od marca 1970 som nastúpil na podnikové riaditeľstvo Vojenských lesov a majetkov v Pliešovciach. Vtedajší riaditeľ plk. Ing. Švec mi ponúkol miesto referenta odbytu, na ktorom som pôsobil tri roky. Ďalšie tri roky som bol vedúcim útvaru odbytu, čiže som mal na podnikovom riaditeľstve na starosti obchod. V roku 1977 riaditeľ vytvoril  funkciu technického námestníka, do ktorej ma obsadil s úmyslom vyskúšať moje schopnosti.

Tie ste museli osvedčiť nielen v lesníckej, ale aj poľnohospodárskej výrobe, pretože VLM boli a sú lesopoľnohospodárskym podnikom.

Je to tak, poľnohospodárska výroba, a zvlášť v Pliešovciach, predstavovala vždy významnú časť hospodárenia podniku. Okrem toho bola jeho ekonomika tvorená aj v piliarskej výrobe. Ako technický námestník som bol zodpovedný tiež za investície. Moje kompetencie sa ešte rozšírili od 1. januára 1979, kedy som bol vymenovaný za výrobno-obchodného námestníka. Takúto funkciu ostatné podniky Vojenských lesov a majetkov v Československu vytvorenú nemali. Výrobným námestníkom pre celý rozsah výroby, teda lesníckej, poľnohospodárskej aj piliarskej, som sa stal po ďalšej reorganizácii nášho podniku v roku 1985. Bol som zodpovedný aj za Správu sadbových a asanačných úprav, ktorá bola v rámci podniku vytvorená iba v Pliešovciach na zriaďovanie a údržbu mestských parkov, lesoparkov a asanáciu plôch vo vojenských výcvikových priestoroch.

Ako lesný inžinier ste riadili a podľa vývoja vášho pracovného zaradenia je zrejmé, že úspešne, aj poľnohospodárske aktivity. Ako to ide dohromady? Čo bolo pre dosiahnutie úspechu najpodstatnejšie?

Vždy som kládol prvoradý dôraz na vytvorenie dobrých podmienok pre ľudí, pretože len spokojní zamestnanci s dobrými pracovnými podmienkami dosahujú dobré hospodárske výsledky. Prispelo k nim aj vyrovnanie významu živočíšnej a rastlinnej výroby. Stali sme sa sebestačnými a nemuseli sme už dokupovať objemové ani jadrové krmivá. A na základe týchto dosiahnutých výsledkov som bol v apríli 1987, kedy odišiel môj predchodca do dôchodku, vymenovaný za podnikového riaditeľa Vojenských lesov a majetkov Pliešovce. A medzitým, od 1. októbra 1982 som vstúpil do armády, pretože riaditeľ Vojenských lesov a majetkov musel byť vojakom. Stal som sa majorom Československej armády. O päť rokov neskôr som získal hodnosť podplukovníka.

Ľudia sú cennejší ako stroje

Myslím, že vďaka vášmu kariérnemu postupu ste prijali funkciu podnikového riaditeľa ako logické pokračovanie vášho pôsobenia, však?

Viete, mňa tá práca veľmi bavila. Môj predchodca, plukovník Švec mi veril natoľko, keď videl, že podnik šliape, že postupne prenášal na mňa všetky úlohy, súvisiace s riadením podniku. On sa mohol venovať viac-menej reprezentačným povinnostiam. Mali sme dobré osobné vzťahy, nezasahovali sme si navzájom do svojej práce, robilo sa nám naozaj dobre.

Otcom – zakladateľom ste sa stali vlastne v roku 1993, keď ste boli pri založení štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Pliešovce po rozdelení republiky.

Pred rozdelením Československa som bol zodpovedný za slovenskú stranu za delenie federálneho podniku Vojenské lesy a statky. Myslím, že sa nám podarilo rozdeliť podnik spravodlivo, o čom svedčí fakt, že dodnes nemal k spôsobu a výsledku jeho delenia nikto žiadne pripomienky. 1. januára 1993 som dostal od ministra obrany dekrét o tom, že som generálnym riaditeľom štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky Pliešovce. Do tohto podniku patrili všetky štyri závody na Slovensku – Malacky, Pliešovce, Kamenica nad Cirochou a Kežmarok. Za zásluhy za rozdelenie federálneho podniku ma v máji 1993 minister obrany povýšil do hodnosti plukovníka.

Takže formálne ste si označenie otca – zakladateľa určite zaslúžili, ale pokiaľ viem, ostalo vám do súčasnosti najmä preto, že ste si vyslúžili u kolegov rešpekt, úctu a uznanie. Ako sa vám to podarilo, na čo ste vo svojej práci kládli najväčší dôraz?

Viete, úlohou VLM je hospodáriť vo vojenských výcvikových priestoroch, ktoré sú prioritne využívané cvičiacimi vojskami. Hospodárska činnosť preto musí byť koordinovaná a vykonávaná v obmedzenom časovom režime. Tieto špecifické výrobné podmienky kladú na pracovníkov VLM zvýšené nároky. Preto musí mať riadiaci personál  nielen odborné vedomosti, ale musí byť disciplinovaný a zodpovedný, aby nedochádzalo ku kolíziám s cvičiacimi vojenskými jednotkami. A to sa darí, pretože v histórii VLM sa nestala z tohto titulu ani jedna mimoriadna udalosť. Byť iniciatívny, tvorivý a disciplinovaný sa vo VLM vždy vyplácalo. Doterajší vývoj v tomto podniku jednoznačne poukázal na to, že najdôležitejšie nie sú stroje, ale ľudia. Sú najvýznamnejším aktívom firmy a každý manažment musí toto aktívum čo najlepšie spravovať.

Navyše taký podnik ako VLM, ktorý pracuje s lesom, je špecifický v tom, že les má dlhý obnovný cyklus. Stabilizácia a kvalita ľudí sú v takomto podniku skutočne oveľa cennejšie ako stroje. Tie sa dajú kúpiť, ale človeka treba vychovať, stabilizovať ho a správne motivovať. Tejto filozofie som sa vždy držal a pracoval som s ľuďmi podľa nej počas celého pôsobenia vo VLM.