Nedoručená pošta
Vážený súdruh
Alexander Dubček
Západoslovenské lesy, n. p.
Pekná cesta č. 19
Bratislava
Drahý Saša!
Úvodom môjho listu Ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem: Lesu zdar! Viem, že pätnásť rokov prežitých v lesníckej uniforme asi nie sú obdobím, ktoré by si pokladal za vrchol svojej kariéry. Ale aj pokora, s ktorou si prijal svoj osud a odmietnutie emigrácie sú víťazstvom. Morálnym víťazstvom, i keď s trpkou príchuťou.
V duchu sa vraciam do rokov Tvojho detstva. Skutočnosť, že si sa narodil v Uhrovci v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, bola predznamenaním, že raz budeš aj Ty významným predstaviteľom nášho národa. Tvoji rodičia sa spoznali v Amerike, kde boli obaja za robotou. Na svet si prišiel po ich návrate na Slovensko. V polovici dvadsiatych rokov, v čase krízy sa rodina rozhodla presťahovať do sovietskeho Kirgizska v rámci propagandistického projektu Interheplo. Prežili ste tam neľahkých trinásť rokov. Napokon ste sa rozhodli pre návrat do vlasti. To všetko formovalo Tvoje postoje a názory. Vyučil si sa za zámočníka a nastúpil do práce.
Keď vypuklo Povstanie, neváhal si ani okamih - so zbraňou v ruke si spolu so starším bratom Julom bojoval proti okupantom. Utrpel si dve zranenia, Julko dokonca padol v boji. Česť jeho pamiatke.
Po vojne si sa rozhodol angažovať v komunistickej strane. Vystúpal si po rebríčku straníckych pozícií. Zmysel pre spravodlivosť Ťa viedol k boju za potrestanie pôvodcov politických procesov v päťdesiatych rokoch. Presadzoval si rehabilitáciu Vlada Clementisa a Gusta Husáka. Stal si sa predstaviteľom silnejúceho reformného krídla v KSČ. Keď sa v januári 1968 ústredný výbor rozhodol rozdeliť funkcie prezidenta a prvého tajomníka strany, bol to začiatok konca politickej kariéry Antonína Novotného, komunistu stalinskej éry. Stal si sa prvým tajomníkom strany. Tvoja usmiata tvár na titulných stránkach novín dávala nádej, že prichádza nová éra, ktorá dostala prívlastok Pražská jar, alebo socializmus s ľudskou tvárou.
Doba ukázala, že socializmus ako režim jednej strany sa reformovať nedá – stojí na nesprávnych, nedemokratických princípoch. Avšak idealistické revolučné frázy o lepšej, spravodlivejšej spoločnosti mali a možno i dnes majú svojich priaznivcov. Ty si vzbudil v miliónoch Čechov a Slovákov nádej, že takú spoločnosť dokážu vybudovať. Túto nádej rozdrvili pásy tankov „spojeneckých“ armád, ktoré pred päťdesiatimi rokmi, v noci z 20. na 21. augusta 1968 prišli, aby nám poskytli „internacionálnu pomoc“. Ukázalo sa, že Sovieti nekompromisne trvajú na rozdelení Európy, na ktorom sa v Jalte dohodli Stalin, Roosevelt a Churchill. Žiadnu revíziu tohto stavu nepripúšťali. Stalo sa tak až o 21 rokov neskôr, na jeseň 1989.
Ty si sa snažil uhrať aspoň minimum z dosiahnutých výdobytkov demokratizačného procesu. Bez šance. Podpísanie moskovského protokolu bolo vnútením sovietskych predstáv o budúcnosti našej krajiny. Bojoval si statočne, ale márne. Nič zásadné si už zmeniť nedokázal.
Tvoj vynútený ústup z politiky viedol cez stoličku predsedu Federálneho zhromaždenia a čs. ambasádu v Ankare až na pozíciu mechanizátora u Západoslovenských lesov. Prišli dlhé roky izolácie, odpočúvania, prenasledovania. Až november 89 priniesol vytúženú zmenu. Tvoj návrat do politiky bol pre Teba zadosťučinením. Nechcem ho hodnotiť, rovnako ani komentovať okolnosti Tvojej tragickej, zvláštnej smrti. Niektorí konšpirátori hovoria: umrel záhadne ako Štefánik. Ktohovie...
Milý Saša, chcem Ti vyjadriť úctu našej generácie. Zažil si hviezdne chvíle ako štátnik, s odvahou si niesol bremeno zodpovednosti za naše národy v dňoch okupácie, ale s pokorou si prijal miesto u štátnych lesov. Všetci Ťa poznali ako milého, príjemného a skromného človeka, ktorý nikdy nenapáchol „papalášskymi“ maniermi.
Viem, touto rekapituláciou Tvojho života som veľa nového nepovedal. Tak to skúsim. Niektorí Ťa hodnotia aj ako človeka, ktorý zlyhal. Že vraj si sa mal v rozhodujúcej chvíli svojho života zachovať predsa len inak. Rád by som im s Tvojim dovolením odkázal toto: Každý zažijeme v živote okamih, ktorý rozhodne. O druhých, no vždy aj o nás. Býva to okamih medzi mlčaním a slovom. Zbabelosťou a odvahou. Dobrom a zlom. Skúsme si sami vo svojich životoch takéto chvíle statočne vybojovať. Príležitostí je stále dosť. A súďme až potom.
V hlbokej úcte kladiem tento list na Tvoj hrob v Slávičom údolí v Bratislave.
Lesu zdar!
Peter Gogola
šéfredaktor časopisu LES & Letokruhy
V Banskej Bystrici dňa 15. júla 2018
