Vedia lesníci včas, správne a pre širokú verejnosť zrozumiteľne obhajovať svoju prácu?

Vedia lesníci včas, správne a pre širokú verejnosť zrozumiteľne obhajovať svoju prácu?

Dovolím si hneď a jednoznačne odpovedať – NIE. A prečo je to tak? Tu už odpoveď taká jednoznačná nie je. Tých dôvodov je totiž viacero. Ku niektorým sa dostanem neskôr, ale asi to najpodstatnejšie - včasná, rýchla a argumentami podložená reakcia, na tom už niekoľko mesiacov intenzívne pracuje Slovenská lesnícka komora. Už koncom minulého roka oslovila mladého, komunikatívneho a hlavne ochotného kolegu, ktorého ustanovila hovorcom komory. Jeho snaha o vydanie niekoľkých tlačových správ ako reakcia na útoky voči lesníkom, však bola málo efektívna. Jedno médium, ktoré prevzalo tlačovú správu je slabý výsledok snaženia. Napriek tomu sa však SLsK nevzdáva a svoju komunikačnú stratégiu riešila na posledných dvoch zasadnutiach predstavenstva pomerne rozsiahlo, čo sa týka času aj obsahu. Verím, že ďalšie aktivity prinesú svoje ovocie, aj keď úloha je to neľahká a žiaľ, nie celkom závisí na našej vôli. To ma priviedlo k úvahe, že treba, aby sme boli trpezliví, naše argumenty vysvetľovať postupne, rozvážne, hoc aj na malých fórach, v užšom kruhu diskutujúcich.

No na to treba zas mať pripravené dobré argumenty, ktoré dokážeme naozaj primeraným jazykom nelesníkom vysvetliť. Tu však narazí mnoho našich kolegov. Preto Oblastná lesnícka komora Banská Bystrica zorganizovala pre svojich členov odborný seminár s názvom Ochrana lesa verzus ochrana prírody na príkladoch Belianskych Tatier. Na otázku, či tam bude aj nejaký ochranca prírody, bola odpoveď jednoznačná – nie. Na prvý pohľad by sa mohlo teda zdať, že budeme presviedčať presvedčených, ale zmysel bol hlbší. Nie je potrebný ďalší stret názorov, keď si my pripravujeme argumentačnú stratégiu a aj tak nie som stotožnený s tým, že by bola ochota naše argumenty teraz počúvať. Pre nás bolo podstatnejšie raz vidieť ako stokrát počuť, lebo rozdiel je podstatný. Vďaka ústretovosti ŠL TANAPu a najmä vedúceho Ochranného obvodu Javorina Ing. Slivinského mali účastníci seminára možnosť vidieť to, ako lesné porasty reagujú na ochranu prírody tzv. bezzásahovým režimom. Postupné odumieranie samotných smrečín, ktoré sa formovali v Javorovej doline a Zadných meďodoloch a ich okolí až na exponovaných stanovištiach, ešte totiž nie je to najhoršie. Postupne tu naozaj môže vzniknúť ďalší živý zelený les, ktorý ale najprv prejde fázou iniciálnou, kde budú hlavne dreviny, ktoré pripravia podmienky pre novú generáciu smrekov – ak ešte bude mať z čoho vzniknúť. Jarabiny, javory, brezy a vŕby splnia svoju úlohu a pokiaľ bude v okolí ešte rodiaci smrek, môžeme veriť, že obnova smrečín nastane. Bude to síce trvať niekoľko desaťročí, ale šanca za normálnych okolností tu naozaj je. Horšie je to však na spomínaných exponovaných stanovištiach, na strmých svahoch, takmer na hornej hranici lesa. Tu sa totiž situácia dramaticky mení a splavovanie vývratmi narušenej tenkej vrstvy pôdy až na materskú horninu nedáva svetlé vyhliadky pre najbližšie storočia, že by tam mohli rásť nejaké dreviny vôbec, nie to ešte pôvodné smreky a limby. Práve to je jeden z hrozivých úkazov bezzásahovej ochrany prírody, pričom naše dobré príklady nikto nechce brať na zreteľ. Do doby platnosti zákona o ochrane prírody a krajiny č.543/2002 Z.z. totiž lesníci uplatňovali aktívnu ochranu lesa proti podkôrnemu hmyzu aj v týchto lokalitách. Na prezentovaných grafoch a obrázkoch bolo vidieť, ako po kalamite, ktorá sa spracovala, nastal úbytok podkôrnikovej kalamity až tak, že bol priestor aj na výchovu porastov a príprava na ich obnovu. Žiaľ, ďalšiu kalamitu už lesníci nemali možnosť spracovávať a dôsledok sa dostavil.

Premnoženie lykožrútov a postupné odumieranie už aj tých najpôvodnejších smrečín aj s borovicou limbou, rozrastajúca sa erózia pôdy a v prípade prívalových dažďov splachovanie pôdy v úžľabinách a odkrývanie materskej horniny nedáva predpoklad na teoretické vízie o obnove lesa samovývojom. Teda aspoň nie pre najbližšie generácie našich potomkov a budeme veľmi radi, ak si týmto spôsobom „nevybudujeme“ chorvátske holé pohoria. A ešte jeden dôležitý argument. Mladé smreky, ktoré dnes môžeme vidieť na okrajoch rozsiahlych plôch suchých smrekov, pochádzajú z obdobia, kedy sa aktívne vyhľadávali chrobačiare, tieto sa z porastu včas vyberali, následne sa odkôrňovali. V preriedenom lese vznikali podmienky na prirodzenú obnovu smreka, ktorá sa aj dostavila. Preto ak dnes niekto trasie smriečkom, že však predsa prirodzené zmladenie na kalamitiskách je, nech si len spočíta prasleny. Jednoduchou matematikou zistí, že smreky sú staršie. Naopak, tam kde došlo k rýchlemu odumretiu rozsiahlych plôch smrečín, tam prirodzené zmladenie chýba a neviem si predstaviť, odkiaľ by tam nalietlo. Aj dolet smrekového semena má totiž svoje limity.

Názorná ukážka na sérii časových snímok toho istého územia, ukážky priamo v okolí Javorovej doliny a skutočnosti vysvetlené na konkrétnych lokalitách snáď dajú kolegom dostatočne silné argumenty, aby vedeli v diskusiách s rôznymi nárokovými skupinami, ktoré o lese radi a „fundovane“ rozprávajú, obhájiť naše rokmi overené postupy. A že sa drevo z kalamity predáva? No, má to svoju logiku. Už Mária Terézia si uvedomila, že drevo je obnoviteľná surovina, ktorá pri vhodnej starostlivosti môže prinášať úžitok nepretržite. Na obnovu však treba prácu ľudí, ktorú treba zaplatiť. Veď ešte aj dnes je množstvo výrobkov dennej potreby z dreva. Preto skúste si hneď teraz predstaviť miestnosť, v ktorej si čítate tieto riadky, bez všetkého, čo má niečo spoločné s drevom. Pridajme k tomu ešte všetko, čo je na báze ropy, ktorá je voči prírode ďaleko nepriateľskejšia ako lesné hospodárenie. A čo nám zostane?

Ing. Igor Viszlai

Predseda Oblastnej lesníckej komory Banská Bystrica