Ing. Ladislav Maxim – Ten, čo nikdy nesedí nečinne

Rozprávame sa s laureátom Ceny Jozefa Dekreta Matejovie za rok 2012, lesníkom Ing. Ladislavom Maximom.

Robiť rozhovor s pánom Maximom je zážitok, aký by som doprial každému novinárovi: je to človek, ktorý má fenomenálnu pamäť, bystrý úsudok a pohotovo reaguje na akúkoľvek otázku. A prekvapujúca je jeho aktivita a činorodosť, na jeho vek obdivuhodná. Ak by som mu mal vymyslieť indiánske meno, tak by som ho nazval Ten, čo nikdy nesedí nečinne.

Ako si spomínate na svoje detstvo?

Narodil som sa v roku 1940. Môj otec bol vodič, mamka bola celý život domáca. Boli sme dvaja súrodenci, sestra bola mladšia o tri roky. Otec za prvej republiky jazdil autobusom na trase Košice – Užhorod. Po vojne, kým bolo legálne podnikať, robil taxikára. Neskôr robil šoféra na lesnom závode. Závod vtedy ešte nemal auto, tak presvedčili otca, aby vozil riaditeľa Krajskej správy lesov na svojom súkromnom aute. Mal Tatru 37, krásne auto, pamätám si ho ako keby to bolo dnes. Mal som vtedy 8 alebo 9 rokov, brával ma so sebou a ja som obdivoval lesnícku uniformu pána riaditeľa, uloveného jeleňa a všeličo iné, čo otec vozil v tej svojej Tatre.

Čo vás nasmerovalo na lesníctvo?

Môj otec v  mladosti túžil študovať lesníctvo, ale pochádzal z veľmi chudobnej roľníckej rodiny a rodičia si nemohli dovoliť platiť mu štúdiá. Mal veľmi pekný vzťah k prírode, dobre rozumel štepeniu ovocných stromov a bol zanietený hubár. Prebudil vo mne lásku k prírode a záujem o lesníctvo. Bol veľmi šťastný, keď som si v roku 1954 podal prihlášku na lesnícku školu v Remetských Hámroch.

Na základnej škole sme v triede boli traja spolužiaci, čo sme sa takto rozhodli. Škola v Remetských Hámroch bola pekná, ale v roku 1956 vyhorela. Bolo to cez polročné prázdniny, v noci z 31. januára na 1. februára, takže sa pri požiari nikomu nič nestalo, ale budova ľahla popolom. Po požiari nás presunuli provizórne do Liptovského Hrádku. Po roku a pol nás umiestnili do budovy bývalej Krajskej politickej školy v Lipovciach, kde sme doštudovali. Začínalo nás 34, zmaturovali sme 23. Od maturity v roku 1958 sa každých päť rokov stretávame. Už sme mali jedenásť stretávok. Máme k tomu celkom peknú kroniku.

Čo bolo po maturite?

Rozhodol som sa pokračovať v štúdiu na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Našiel som tam skvelých spolužiakov a kamarátov. Deväť rokov so mnou chodil do školy Ivan Kolenka. Na strednú školu a potom ako kolega v krúžku. Ďalším mojím dobrým priateľom sa na vysokej škole stal Jozef Konôpka. Spájala nás spoločná záľuba v dendrológii a ochrane lesa. Naším ročníkovým učiteľom od tretieho ročníka bol prof. Stolina, významná osobnosť slovenskej lesníckej vedy a môj rodák, Sobrančan (čo som dovtedy vôbec nevedel, prezradil mi to až keď som uňho urobil skúšku). Robil som mu na katedre spolu s priateľom Konôpkom pomocnú vedeckú silu. Pán profesor mi ponúkol po promócii aj miesto asistenta, ale ja som sa rozhodol inak.

Okrem štúdia na fakulte vypĺňal môj voľný čas futbal. Hral som za Zvolen a darilo sa nám naozaj veľmi dobre - náš tím vyhral titul Akademický majster Slovenska. Dokonca ma presviedčali, aby som ostal vo Zvolene, ale ja som povedal: „Ja na futbale svoj život nestaviam, mojim cieľom je venovať sa lesníctvu.“ A tak som sa po promóciách v roku 1963 vrátil do rodného kraja a nastúpil ako technik na lesný závod Stakčín, polesie Dúbrava. Lenže ešte ma čakala služba v armáde.

Aké spomienky sa vám vynoria v pamäti, ak sa opýtam na základnú vojenskú službu?

Keďže počas nášho štúdia bola na VŠLD založená vojenská katedra, mali sme základy vojenskej prípravy za sebou a preto sme narukovali len na rok. Rukoval som 1. septembra 1963. Vojnu som mal skvelú, vynikajúcu. Päť mesiacov som bol u ženijného pluku v Seredi. Tam som hral futbal za B-čko. Potom nás prevelili do Bratislavy do ženijno – technického učilišťa. Povýšili ma na mladšieho učiteľa automobilovej prípravy. Stravovali sme sa v dôstojníckej jedálni, nemuseli sme chodiť do služieb. Mali sme nevídané možnosti kultúrneho vyžitia - dokonca vojenské permanentky do Národného divadla! Na vojne som si našiel kamaráta, výborného futbalistu zo Žiliny. Dopisujem si s ním pravidelne od roku 1964 dodnes. Na rok v armáde spomínam veľmi rád...

Po návrate z vojenskej služby ste sa vrátili naspäť na polesie Dúbrava?

Áno, ale doslova iba na pár hodín. Riaditeľ ma hneď preložil na pozíciu „inšpektor pozemkovej držby“ na ústredie závodu do Stakčína. Tam som bol necelý rok a zase som postúpil vyššie: stal som sa vedúcim technického oddelenia. Mal som 25 rokov, zdráhal som sa, necítil som sa dosť skúsený na takú funkciu. Decenálny etát 92 tisíc kubíkov listnatej ťažby! To nie je len tak. Riaditeľ závodu mi povedal: „Dokáž, že dačo vieš, máš na to šancu“. Závod sa medzitým presťahoval do Sniny. A po roku a pol bol zo mňa hlavný inžinier...

...

(Celý text si môžete prečítať v aktuálnom vydaní mesačníka LES & Letokruhy)