Kalamita po dvadsiatich rokoch

Veterná smršť, ktorá 8. júla 1996 tvrdo postihla lesy na Horehroní, je zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov: pre gigantický rozsah kalamity, pre koncentráciu na relatívne malej ploche a hlavne preto, že existujúca fotodokumentácia dáva skvelú príležitosť predstaviť odbornej i laickej verejnosti výsledok práce lesníkov, ktorí v čase likvidácie kalamity a následnej obnove porastov nemuseli bojovať s legislatívnymi prekážkami.

Rozsah kalamity bol obrovský: veterná smršť u bývalých Stredoslovenských lesov š.p. Banská Bystrica poškodila viac ako 1,5 milióna m³ dreva na viac ako 2 600 ha lesnej pôdy. Kalamitou boli zasiahnuté najmä odštepné závody Čierny Balog, Slovenská Ľupča, Kriváň a Beňuš. Najviac postihnuté boli lesné hospodárske celky Osrblie (380 000 m³), Hronec (170 000 m³) a Predajná (170 000 m³).

O kalamite a veciach s ňou súvisiacimi som sa porozprával s dvoma lesníkmi – manažérmi, ktorí osvedčili v mimoriadnej situácii svoje výnimočné organizátorské schopnosti a vďaka tomu bola kalamita zvládnutá bez následného premnoženia podkôrneho hmyzu, čo je svojim spôsobom unikát. V Čiernom Balogu som sa stretol s vtedajším riaditeľom LZ Čierny Balog Ing. Miroslavom Englerom, dnes už dôchodcom a s vtedajším vedúcim LS Osrblie Ing. Miroslavom Pepichom, dnešným výrobno-technickým námestníkom riaditeľa OZ.

Spomínate si aj po dvadsiatich rokoch na ten večer, kedy padla kalamita?

Ing. Miroslav Engler (ME): Lesný závod mal prvýkrát celozávodnú dovolenku a hneď v prvý deň tejto dovolenky sa to udialo. Večer okolo 18-tej hodiny mi volal vtedajší starosta Osrblia Pančík, ktorý mi s veľkou hrôzou v hlase oznamoval, že sa stalo čosi strašné, že dedina je odrezaná od sveta a cesta k nej je neprejazdná. Sadol som do svojej služobnej Nivy a išiel som sa na to pozrieť. Hneď povyše Hronca bol zhluk obyvateľov. Cesta zavalená stromami. Z dvoch strán sa do toho pustili elkátéčky. Podarilo sa kmene zhrnúť pod cestu, bolo treba uvoľniť cestu sanitke, ktorá išla pre pacienta údajne s infarktom. Do toho celkom slušne lialo, ale ľudia pracovali veľmi obetavo až do noci. To bol prvý deň. Na druhý deň ráno som zrušil celozávodnú dovolenku, zvolal som poradu a vydal som úlohy: v prvom rade uvoľnenie ciest, prístup k obytným budovám a samotám, uvoľnenie elektrického a telefónneho vedenia. Mobily vtedy boli ešte vzácnosťou. Sústredili sme všetky sily a technické prostriedky a po sprejazdnení ciest a sprístupnení ľudských obydlí sme sa pustili do likvidácie vlastnej kalamity.

Ing. Miroslav Pepich (MP): V mojich spomienkach to celé začína na návšteve u kolegu v Brezne. Sedeli sme s manželkou a kolegom v družnej debate, vonku fučalo a pršalo, aj sa trochu skôr začalo stmievať, zrazu telefonát: „Správca zle je, veľká kalamita. Obrovská. Asi 30 000 kubíkov!“ To sa mi zdalo neuveriteľné, veď to bola naša takmer dvojročná tažba. Na druhý deň sme si prešli kalamitiská a zistili sme, že jej celkový rozsah je azda aj desaťnásobne vyšší! Boli sme zhrození. Od 300 do 500 tisíc kubíkov. Nakoniec to bolo zhruba 400 tisíc na území lesnej správy s výmerou cca 4200 ha. Na ploche 2 600 hektárov, z toho 900 hektárov bolo holín. Za dvanásť minút vyčíňania vetra, ktorý fúkal rýchlosťou aj dvesto kilometrov za hodinu. Sila vetra bola tak obrovská, že postŕhal strechy na domoch v Osrblí a ľadovec porozbíjal sklá na oknách.

Čím si vysvetľujete fakt, že počas vetrovej smršte nebol nikto usmrtený alebo zranený? Žiadny turista, hubár ani cyklista nebol v lese?

ME: Kolovala taká vtipná povedačka, že preto neboli žiadne obete na životoch, lebo v televízii začínala telenovela Jednoducho Mária. (smiech). Ale faktom je, že v ten deň pršalo asi štyri krát, a ten dážď vyhnal ľudí z lesa.

Aký bol prístup nadriadených zložiek?

ME: O kalamitu a jej odstraňovanie bol živý záujem, bolo tu aj výjazdové zasadnutie vlády s vybranými rezortami a za účasti drevospracujúcich podnikateľov. Vtedajší minister pôdohospodárstva Baco vymenoval komisiu s mimoriadnymi kompetenciami na čele so sekčným šéfom doc. Konôpkom. Táto komisia  stanovila päť referenčných úloh. Štyri sme akceptovali, piatou úlohou bolo vybudovanie mokrého skladovania dreva, čo nebolo potrebné, lebo situácia na trhu s drevom umožňovala priebežne odpredávať vyťaženú hmotu.

Bolo vyčlenených cca 50 miliónov korún z tzv. kalamitného fondu, k použitiu nášmu závodu pridelili asi 20 miliónov. Z týchto peňazí sme financovali mimoriadne náklady,hlavne na organizačné, materiálno-technické zabezpečenie pre techniku a pracovníkov /príprava ubytovania, stravovania, doprava, PHM a pod..../. Mali sme ubytovaných tristo ľudí z vypomáhajúcich závodov a poskytovateľov služieb.

Koľko bolo vypomáhajúcich závodov?

ME: Päť lesných závodov zastavilo ťažbu a prišlo so svojimi technickými a ľudskými kapacitami vypomáhať sem. Organizačne boli podriadení nám, čo som kvitoval. Bol to veľmi dobrý a jednotný systém pre všetkých účastníkov spracovania kalamity.

Likvidáciu kalamity ste uskutočňovali kmeňovými zamestnancami?

ME: Tretinu sme spracovali vlastnými zamestnancami, tretinu spracovali vypomáhajúce závody a tretinu spracovali poskytovatelia služieb, včetne predaja dreva na pni. Prvýkrát po desiatkach rokov sme využili tento model, predať kalamitný porast spracovateľskej firme. Bola to novinka, ale rozhodli sme sa pre ňu, pretože čas hral proti nám – bolo nevyhnutné spracovať kalamitu čo najskôr.

MP: Pri predaji dreva na pni sme z LHP pripravili podklady o hmotnatosti, technológii, sortimentácii atď. a komisia OZ určovala ceny dreva z bežnej predajnej, teda trhovej ceny. Všetko drevo, ktoré odchádzalo, bolo evidované a myslím si, že sa urobilo všetko pre to, aby nik nemal šancu ukradnúť ani triesku. Mali sme najatú profesionálnu strážnu službu a povolali sme aj lesníkov – dôchodcov, aby pomohli s evidenciou, expedíciou a strážením.

Aké boli pri likvidácii kalamity nasadené technické prostriedky?

ME: V najsilnejšom roku, v deväťdesiatom siedmom, bolo na závode  nasadených 30 UKT, z toho 19 na LS Osrblie, LKT bolo 90 (na LS Osrblie 50), lanoviek 22 (na LS Osrblie 19), koní bolo 80 (na LS Osrblie 30), harvestory boli 2 (na LS Osrblie 1), autá na odvoz dreva 52 (na LS Osrblie 21) a 7 dozérov (na LS Osrblie 6). Boli zakúpené osobné terénne vozidlá Nissan Patrol, gréder, autobáger, traktory a nakladače na expedičný sklad.

Spomínali ste, že v tom čase ešte neboli natoľko rozšírené mobilné telefóny. Ako ste zvládali komunikáciu pri koordinovaní tak veľkého počtu ľudí a techniky?

ME: Hneď v počiatku sme kúpili prvých dvadsať mobilov, boli to také pekné veľké „buksičky“. Využili sme ich hlavne na Osrblí, kde je priechodnosť doliny slabá a používali sme ich na reguláciu dopravy spolu s vysielačkami a tiež na spojenie so samotami. Samozrejme, že nebol všade signál, ale ten ani dnes nie je všade.

MP: „Naša“ kalamita bola známa tým, že bol veľký objem kalamitného dreva na malom území, čo bol hlavne technologický problém, na druhej strane sme vďaka tomu boli v tesnom kontakte, čiže informácie sme si často odovzdávali ústne, osobným kontaktom. To, že sa to dialo na tak relatívne malom území nám uľahčilo komunikáciu a tým aj celú organizáciu prác.

Ako dlho trvala likvidácia kalamitného dreva?

ME: U väčšiny správ, mimo Osrblia a Hronca, bola spracovaná v roku 1997. Vďaka nesmiernemu nasadeniu a úsiliu všetkých bola kalamita spracovaná skôr, než predpisoval harmonogram spracovania.

MP: U nás na správe nám ostalo na konci roku 1997 na spracovanie už „len“ 70 000 kubíkov, v Hronci asi 20 000. To sme zvládli po prvom polroku 1998. Čiže dá sa povedať, že do niečo viac ako dvoch rokov sme boli s likvidáciou a spracovaním kalamity hotoví.

Aká bola pracovná disciplína?

ME: Naozaj nepreháňam, keď poviem, že veľmi dobrá. S ľuďmi nebol problém. Robilo sa množstvo nadčasov, ale mali sme mzdové prostriedky na ich zaplatenie. Expedičný sklad išiel od pondelka do soboty na dve smeny, v nedeľu robili jednu smenu. Rok a pol. Ale obrat bol vtedy trikrát – štyrikrát vyšší ako za normálnych okolností.

MP: Na správe nebol problém robiť nadčasy, v roku 96 a do konca roku 97 sa robilo skutočne „od nevidím do nevidím“, soboty aj  nedele.

Aká bola spolupráca s orgánmi štátnej správy?

ME: Veľmi dobrá. Oblastný lesný úrad pod vedením Ing. Zlochu pracoval veľmi pružne a ústretovo. Hneď na začiatku zorganizovali školenie, vysvetlili, ako a čo bude treba riešiť, výnimky, atď.

MP: Je to trochu paradox, ale legislatívny stav bol opačný ako dnes. Zákon o lesoch 100 z roku 1977 bol oveľa tvrdší ako súčasne platný Zákon o lesoch, zákon o ochrane prírody naopak, bol menej prísny ako neskôr prijatá „543“ z roku 2002. Štátna správa nám vychádzala promptne v ústrety a my sme vďaka tomu mohli naplno robiť.

ME: Jediné upozornenie zo strany ochrany životného prostredia /resp. hlavne od „ochranárov“/ bolo ponechať do 20% drevnej hmoty v poraste. Myslím, že sme nemali problém to splniť. Zvyšky po ťažbe, haluzina, koreňové koláče z vývratov ostali v kalamitisku.