Náš prírodný poklad hľadá zlatý stred. Zatiaľ márne...

Hovoríme s Milanom Koreňom, vedcom, lesníkom, ekológom a ochranárom.

Tatry, poklad slovenskej prírody, hrdosť aj pýcha národa, jeho hymnické hory, prechádzajú dramatickým obdobím vývoja. Môžu za to klimatické zmeny aj človek, ktorý chce získať z tatranského územia čo najvyšší úžitok. ,,O Tatry sa zvádza nevídaný zápas. Na jednej strane ich zviera silný ekonomizmus, ako súčasť politického neoliberalizmu, ktorý núti svet aj Slovensko ísť úplne iným smerom, ako príroda vyžaduje. Proti tomuto prúdu stojí extrémny environmentalizmus, takzvaní ekológovia, ktorí by ponechali tatranskú prírodu najradšej na seba samú. Ak zavčasu neuvoľníme toto zovretie, môže raz a navždy Tatry zmeniť,“ tvrdí Milan Koreň, vedec, ktorý je lesníkom, ekológom a ochranárom zároveň.

O Krajina sa pred našimi očami mení. Aká je to zmena? Dobrá či zlá?

Prírodné pomery, hlavne klimatické, sa drasticky menia. Prví si to všimli Rusi, ktorí začiatkom osemdesiatych rokov začali hovoriť o možnosti zmeny globálnej klímy. Vysvetľovali to výlučne produkciou oxidu uhličitého. Keď som v roku 1980 po návšteve moskovského hydrometeorologického ústavu opublikoval článok, ktorý sa týchto problémov týkal, zavolali si ma na okresný výbor komunistickej strany. Načo vraj straším ľudí, v našich podmienkach nič nehrozí. O desať rokov sme však v Tatrách zbadali, že v dôsledku otepľovania sa podkôrny hmyz presťahoval do vysokých polôh, čo sa nikdy predtým nepozorovalo. Začali mu dokonca vyhovovať podmienky až pri hornej hranici lesa.

O Čo to znamenalo?

Vyvrátenie tézy, že lykožrút sa nedostane do horných studených partií lesa. Tatry čelili novému, prv netušenému nebezpečenstvu. Okrem spádu toxických látok prúdiacich zo sliezskej priemyselnej aglomerácie ich začal ohrozovať podkôrny hmyz. Otepľovanie a spolu s nimi aj zmeny v legislatíve dramaticky urýchlili rozpad lesa v Javorinskej oblasti Tatier.

O O tom sa veľa nevie. Čo sa tam vlastne stalo?

Spádom priemyselných exhalátov oslabené lesy v okolí Tatranskej Javoriny začali chradnúť po zreteľnom oteplení ovzdušia a nedostatku zrážok, ktoré prialo lykožrútovi rovnako ako nový zákon o ochrane prírody. Ten ,,zabudol“ na starý program starostlivosti o les, súčasťou ktorého boli izolácia území napadnutých lykožrútom a likvidácia napadnutých smrečín. Na veľkých rozlohách bol vyhlásený bezzásahový stupeň ochrany prírody a v podstate preto, že sa nepohlo ani prstom, a ak sa aj dačo napokon urobilo, tak veľmi neskoro, je dnes javorinská oblasť Tatier v katastrofálnom stave. Tam už v podstate niet súvislých zelených smrečín.

O Keď pred desiatimi rokmi zasiahla Vysoké Tatry ničivá víchrica, vyvrátila les na tisíckach hektárov. Bol to vraj dôsledok predchádzajúcej lesníckej praxe, ktorá stavala na smrekových lesoch. Pričinili sa o to, že smrek sa stal momokultúrnou drevinou v Tatrách?

Smrek je prirodzenou aj veľmi expanzívnou tatranskou drevinou. V nadmorskej výške 1 200 až 1500 metrov je takzvaný smrekový vegetačný stupeň, v ktorom má smrek absolútnu prevahu. Ostatné dreviny sa vyskytujú len v slabej prímesi. Na hlbších humóznych pôdach sa nájdu javory, na svetlinách jarabiny alebo vŕby. Miestami, najmä v lavínových žľaboch zostupuje nižšie kosodrevina. Pokiaľ ide o kritiku lesníkov za ,,smrekomániu“, tá má svoje historické pozadie.

O Aké?

Súvisí s takzvanou saskou lesníckou školou. Smrek bol a je najpoužiteľnejšou drevinou v drevopriemysle aj v iných odvetviach. Má kvalitné, rovné drevo, ktoré sa ľahko spracováva. Práve ekonomická výhoda viedla majiteľov lesov na prelome 19. a 20. storočia k pestovaniu smreka. Lesníci nemali iné východisko. V tých časoch neboli  problémy s ekológiou ani so životným prostredím. Tieto pojmy boli vtedy neznáme. Až 60-te roky minulého storočia nás začali upozorňovať na enormnú produkciu škodlivého odpadu vo všetkých skupenstvách a nabádať nás: Spomaľ človek, lebo aj príroda chce existovať a musíš sa k nej správať šetrnejšie. Aj preto vtedy začali vznikať ekologické hnutia, na Slovensku zväz ochrany prírody a krajiny, s ktorým sme kedysi burcovali ľudí zmeniť naše postoje k prírode.

O V hymne máme slová: Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia. Vieme sa však zastaviť v doterajšom prevažne koristníckom vzťahu k lesu? Sme ochotní pomôcť lesu, ktorý potrebujeme k životu?

Lesu treba skutočne pomáhať. Už dávno vieme, čo sa s lesom deje, diagnóza je určená, chýba správna a účinná terapia. Najväčším problémom je silný až extrémny ekonomizmus, ktorý núti svet, a Slovensko nie je výnimkou, ísť úplne iným smerom, ako vyžaduje príroda. Druhým je extrémny environmentalizmus, ktorý sa prejavuje vo fundamentalistických postojoch mimovládnych organizácií, ako aj v praktickom priemete zákonných ustanovení orgánmi štátnej ochrany prírody do lesnej krajiny. Narážam tým najmä na vyhlasovanie bezzásahového stupňa ochrany prírody v lesoch, ktoré namiesto očakávania, že príroda to vyrieši sama, evidentne vyžadujú intervenciu lesníka. Protikladné ideológie – ekonomizmus versus environmentalizmus – sú zahľadené do seba. Zaoberajú sa iba vlastnými jednostrannými cieľmi a nechcú sa zapodievať inými hľadiskami. V konečnom dôsledku spôsobujú chaos. Vidno ho v lesníckom rezorte i v rezorte životného prostredia. Najmúdrejšie a z hľadiska riadenia aj najlacnejšie by bolo, keby oba rezorty splynuli. Mohli by sme si zobrať príklad z Poľska - tam majú lesníci a ochranári rovnaké uniformy. Paradoxne sme tento model riadenia mali do roku 1995 v TANAP-e, Poliaci ho prevzali od nás.

 

O Nie ste prvý, kto volá po zjednotení.

Životné prostredie a lesníctvo musia byť voči sebe ústretové, pomáhať si, pretože sú naozaj odsúdené na spoluprácu. Žiaľ, od schválenia zákona o ochrane prírody a krajiny v roku 1994 to veľakrát nevyzeralo na priateľský vzťah. Ich splynutie má svoju logiku. Lesy ako najmohutnejšia, podstatná prírodná biologická zložka, k tomu ovzdušie a voda by mali byť pohromade, len akosi nie je záujem ich spojiť.

(viac v aktuálnom vydaní časopisu)