Zhovárame sa s Vladimírom Krečmerom, emeritným vedeckým pracovníkom vo vzťahoch lesa a krajinného prostredia.

O Z literatúry je známe, že už takmer pred polstoročím ste začali uvažovať o novom zmysle lesníctva. Prečo? Čo Vás k tomu viedlo?

 Bol to predovšetkým dôsledok diania v lesníckej západnej Európe, kde si predstavitelia lesníctva na popud vedy povšimli rozvoj civilizácie po prekonaní biedy druhej svetovej vojny, vzostup životnej úrovne obyvateľstva a zosilňujúci alebo úplne nový záujem o environmentálne a sociálne úžitky z lesov. Teda možností nielen odbytu takýchto úžitkov a ďalšie zdroje k posilneniu ekonomickej stability lesných majetkov, ale i posilnenie mimoriadne cenného renomé lesníctva vo verejnosti vo vzťahu k životnému prostrediu. Bola to teda od konca 50. rokov veľmi inšpiratívna myšlienka aj pre našu lesnícku vedu, pretože pretrvávala stará tradícia mať toto za niečo úplne okrajové – dodnes sa občas objavuje zmienka o „ostatných funkciách lesa“. Lesnícka veda v našej bývalej federácii pracovala intenzívne už o niečo skôr na medzinárodnej téme „premena monokultúr“. Výsledky ukazovali, ako lesník v hospodárení s lesom môže výrazne ovplyvniť nielen produkciu dreva, ale i krajinné prostredie, teda životné prostredie. Bolo to pozoruhodné nie ako móda, ale ako dôsledok civilizačného rozvoja spoločnosti.

 

O Čo priniesli z tohto pohľadu šesťdesiate roky?

 

Vtedy načas povolili ostnaté drôty východného bloku a taktiež vďaka ČSAV sme vyrážali do sveta oboznamovať sa s tamojším vývojom poznania. Počas výjazdov sme sa zoznámili predovšetkým v Rakúsku, Švajčiarsku, Nemecku, Belgicku a Francúzsku s novými výskumami. Smerovali jasne k novým cieľom – zabezpečovať verejne prospešné funkcie lesa v žiaducom druhu, čase a intenzite. Išlo o lesnícke služby ako zložku lesného hospodárstva významnú pre budúcnosť lesníctva, najčastejšie spolu s lesnou výrobou hmotných statkov. Bol to čas rozborov základných poznatkov ako podkladu pre racionálne viacúčelové obhospodarovanie lesov. Obdobné zameranie mala pre nás snaha ľahšie dostupné vedecké bádanie osobnosťami v bývalej NDR, Poľsku a ZSSR. Podľa mojich osobných zážitkov boli sme vo východnom bloku pod oveľa väčšími tlakmi zástancov lesníckej klasiky... Z archívu môžeme zacitovať názor jedného z vtedajších popredných riaditeľov odboru na našom ministerstve v Prahe k otázke rekreačnej funkcie lesa na začiatku 60. rokov: „A to si myslíte, že lesníci budú prať prestieradlá?“

 

Preto som vzápätí začal experimentálnu prácu zameriavať na spomínané možné pozitívne zásahy do krajinného životného prostredia. Pokladám za šťastie, že som svoje sily mohol spojiť s doc. Ing. Vladimírom Peřinou, CSc., vedúcim výskumnej stanice pestovania lesov VÚLHM v Opočne a rozvinúť tak výskum od prírodnej podstaty environmentálnych a sociálnych javov po viacúčelové postupy konkrétneho nakladania s lesmi. Zmenili sa i názory vedúcich pracovníkov ministerstva, takže po roku 1970 sa financie na výskum týchto lesníckych tém zdvihli desaťnásobne v domácom lesníckom výskume. Avšak politický tlak si našiel iné cesty pre svoje ciele.

 

O Na Slovensku obdobne uvažoval ekonóm prof. Dr. Ing. František Papánek. Myslíte si, že sú tieto myšlienky stále živé?

 

Jeho myšlienky, ako sa vyjadril perfektným spôsobom vo svojom diele „Teória a prax funkčne integrovaného lesného hospodárstva“ (1978), hĺbka jeho záberu – ako ekonóma – do problematiky viacerých hľadísk využívania lesov bola úžasná. To, čo napísal pred viac než 30 rokmi o novom druhu a rozsahu potrieb spoločnosti v úžitkoch lesa, by mohli byť znovu vytlačené ako vysoko aktuálne. Za jeden z troch základných faktorov hospodárenia v lese pokladal uspokojovanie týchto spoločenských potrieb a konštatoval narastanie významu nehmotných, spoločensky potrebných úžitkov lesa pre hospodársku stabilitu lesných majetkov. Dokazoval aktuálne tlaky na vodohospodárske, pôdoochranné a rekreačné funkcie sprevádzajúce neklesajúcim významom funkcie drevoprodukčnej. Prezieravo uvažoval o tom, ako sa lesné hospodárstvo behom času dostáva do zložitej situácie stále narastajúcich rozporov medzi intenzifikáciou produkcie dreva a spoločenskom záujme o služby. Jeho formulácie sú presné a myslím si, že sa ani nedajú vecne vyvrátiť.

 Na sklonu 20. storočia sa rozvíja špecifická kríza lesníctva a lesného hospodárstva – hovorí sa jej „kríza z doby prelomu“. Tak to rozobrali predstavitelia IUFRO a publikovali v rokoch 2007 a 2008. Za zamyslenie stojí, prečo lesnícka ekonomika ako veda sa u nás týchto myšlienok nechopila a nezačala obdobne ako tá západoeurópska sústavne pripravovať novú éru s novým zmyslom lesníctva.

 

O V odpovedi na prvú otázku sme skončili v čase, kedy za nami v roku 1969 zapadla ťažká hraničná závora na dvadsať rokov. Čo sa dialo v tejto problematike v spomínanom období?

 

Európsky ako aj domáci lesnícky výskum intenzívne pracoval a de facto pripravil novú hospodársku zložku lesného hospodárstva – zložku lesníckych služieb: čo, kde, prečo, čím, ako i kalkulačne za koľko pracovať. Dokonca v Česku i na Slovensku bola vydaná podzákonná, ale obecne záväzná právna norma pre viacúčelové obhospodarovanie lesov v ochranných pásmach vodných zdrojov (1982) a v príprave bola ďalšia norma pre lesy, ako primeraná ochrana kultúry a obytnej krajiny pred vodným živlom.

 

Na rozdiel od nás v západoeurópskom lesníctve prebiehal rozvoj ďalej. Konkrétne lesnícke služby vykonali napríklad v NSR so základným rozlíšením: pre lesy verejné ako záväzná priorita a zmysel existencie tohto druhu vlastníctva lesa v demokratickom trhovom systéme na strane jednej, na druhej strane ako dobrovoľná možnosť vlastníkov súkromných lesov podieľať sa na verejne prospešných aktivitách v nakladaní s lesmi, samozrejme, s príslušnými platbami za schválené projekty, vrátane primeraného zisku. V NSR v máji 1990 potvrdil svojim výnosom Ústavný súd na základe analýzy tamojšej platnej lesnej legislatívy vlastne to, čo pokladal za správne a čo majstrovsky zdôvodnil profesor Papánek v roku 1978.

 

Viac v časopise.

 

Zhováral sa Ján Fillo