Premnoženie – blud alebo realita?

V spojitosti s prírodným prostredím sa často skloňuje pojem „premnoženie“, napríklad podkôrneho hmyzu, škorcov, jelenej, diviačej  či muflónej zveri, vlka, medveďa a podobne.

Ekologicky , ba aj „kvázi ekologicky“ založení  jedinci tvrdia, že či už sporadické alebo časté, pomalé alebo náhle markantné zvýšenie populačnej hustoty hocijakého organizmu je jav úplne prirodzený, pretože každý organizmus sa môže rozmnožiť len do tej miery, akú mu dovolí jeho životné  prostredie. Čo znamená, že pokiaľ má organizmus vo svojom prostredí dostatok trofických (potravných) zdrojov  a prostredie spĺňa aj ostatné (topické) podmienky  (vyhovujúca klíma, úkrytové a reprodukčné lokality, predátori a podobne), jeho populačná hustota je voči  iným zložkám ekosystému viacmenej v dynamicky  rovnovážnom stave,  a to bez rozdielu či ide o ekosystém prirodzený alebo zmenený. V zásade by sa však malo ísť len o jav dočasný.

 

Ekológovia tiež neprihliadajú  na to, čo zvýšenie populačnej hustoty  znamená pre  iné zložky ekosystému (nezaujíma ich napríklad čo znamená vysoká populačná hustota lykožrúta po vetrovej kalamite a jej vplyv na živé smrekové porasty, respektíve čo znamenajú naše veľké šelmy pre poľovnícke obhospodarovanie raticovej zveri  a podobne – veď príroda to už nejako zariadi...). 

Čo inými slovami znamená, že napríklad pokiaľ pšenicu ničí kyjanička purpurová, vinič napádajú ďalšie hubové ochorenia, ohnica potláča poľnohospodárske kultúry,  smrečiny napáda podkôrny hmyz a rast mladých lesných porastov potláča  burina a nežiadúce dreviny, včelstvá ohrozuje klieštik (varoaóza včiel),  jariabky, hlucháne, hoľniaky, jarabice, bažanty  a zajace lovia pernaté predátory,  kuny alebo líšky, jeleniu a diviačiu zver usmrcujú vlci, medvede  a rysy, tak je to z pohľadu ekológie v poriadku, pretože podľa nej sa s tým ekosystém skôr alebo neskôr vysporiada.

A treba priznať, že majú plnú pravdu. Lenže...

 

Horšie je keď tí istí, nemajú pochopenie pre využívanie prírody ekonomickými či záujmovými aktivitami ako je  lesníctvo (podľa nejedného z nich ide len o „bezbrehú“ ťažbu dreva) alebo  poľovníctvo („ bezuzdné vraždenie zvierat“!) vôbec. Nejeden z nich je presvedčený, že tieto činnosti sa riadia krédom „po nás potopa“  a ekosystémy,  ktorých sa to dotýka, sú podľa nich  odsúdené na zánik.  Uznávajú teda jedine vlastné krédo, ktorým je princíp samovoľného vývoja. Niektorí idú až tak ďaleko, že verejne požadujú totálny zákaz obhospodarovania lesov a poľovníctva.

Pochopiteľne, úplne alebo aspoň podstatne odlišný názor majú ľudia, ktorí prírodu, či aspoň niektoré jej zložky potrebujú k vlastnej existencii (poľnohospodári, lesníci, rybnikári ...), či prospešnej záujmovej činnosti (poľovníci, športoví rybári, záhradkári, včelári, zberači lesných plodov a podobne). Čo inými slovami znamená, že ich záujem o prírodné zdroje má hlavne existenčné pozadie, u záujmových činností však aj s nemalým pozitívnym významom pre spoločnosť. Kritizovanie a apriori odmietanie  hociktorej z týchto  aktivít (tak ako to robia niektorí ortodoxní ochranári!)  je  prinajmenšom veľmi rozporuplné – ako keby títo  kritici žili zo vzduchu!

 

Pokiaľ však ide o legálne využívanie obnoviteľných prírodných zdrojov s jasnými znakmi užitočnosti pre celú spoločnosť (lesné hospodárstvo, poľnohospodárstvo, poľovníctvo, rybárstvo, zber lesných plodov a podobne) názory našich hospodárov nie je možné len tak hodiť za hlavu. Za prvé bolo by to nedemokratické a teda diskriminačné. A za druhé platí zásada, že lepšie je každú legálnu činnosť, pri ktorej hrozí prípadné zneužitie, usmerňovať než zakazovať. A tiež platí, že zákaz, ktorého dodržiavanie nemôžem kontrolovať, nie je zákazom. Ba často naopak, vyvoláva kontraproduktívne reakcie, a teda narobí viac škody než úžitku.

Autorstvo pojmu „premnoženie“ patrí teda bezpochyby týmto ľudským komunitám a je preto logicky súčasťou ich slovníka. Práve preto vinári, či poľnohospodári používajú proti hubovým ochoreniam kultúrnych rastlín, nežiaducim burinám,  hmyzu či hlodavcom chemické ochranné prostriedky (pesticídy),  lesníci preto realizujú ochranné a obranné opatrenia proti hmyzovým či iným škodcom a práve preto aj stáročia delili poľovníci (neekologicky, ale veľmi prakticky) poľovnú zver na úžitkovú a škodnú (úžitková sa podporovala a škodná sa tlmila). Tieto  protiopatrenia môžu mať, samozrejme, nielen momentálne obranný charakter, ale aj charakter preventívny.

Vyzerá to tak , že každý má teda vlastnú pravdu...

 

Otázkou však zostáva, ktorá pravda je prijateľnejšia pre tých, ktorí dokážu akceptovať aj iný názor, respektíve dokážu ten svoj na základe poznania nových skutočností aj zmeniť, či aspoň korigovať.

Ing. Jaroslav Ďurík

(Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní časopisu.)