Čo ohrozuje existenciu lesov a lesníctva?

Tak ako v zahraničí aj na Slovensku sa hľadajú východiská z krízy do ktorej sme sa dostali v poslednom období. Samozrejme, je tu snaha prijať čo najúčinnejšie opatrenia. Tieto by však mali byť také, aby neboli na úkor kvality života budúcich generácii.

Obdobná situácia, možno ešte zložitejšia je v lesníctve na Slovensku. Nebezpečenstvo je tu v tom, že vládnuce štruktúry štátu ako aj verejnosť nedostatočne vnímajú  skutočnosť, že chybné rozhodnutia, alebo nečinnosť,  pokiaľ ide o lesy a lesníctvo sa neprejavuje len v súčasnosti, ako je to spravidla v iných odvetviach hospodárstva, ale hlavne a oveľa výraznejšie v budúcnosti. Najmä z týchto dôvodov treba osobitne zvýrazniť význam štátnej lesníckej politiky, či prijímania opatrení na elimináciu vplyvov, ktoré ohrozujú trvalo udržateľné  obhospodarovanie lesov a vyvážené plnenie ich ekonomických, ekologických a sociálnych funkcií.

Štátna lesnícka politika

Lesnícka politika sa od svojho počiatku vnímala v dvoch rovinách – jednak ako náuka sociálnej povahy, zahrňujúca do svojej sféry  všetky biologické, technické a ekonomické lesnícke disciplíny, aby sa na ich základe definovali všetky základné predpoklady  existencie harmonicky fungujúceho lesného hospodárstva. Ďalej ako súbor legislatívnych, daňových, vzdelávacích a iných opatrení a nástrojov štátnej správy, ktoré vymedzujú podmienky reálneho fungovania tohto odvetvia.

 

V obidvoch prípadoch sa lesné hospodárstvo chápe  ako súčasť celého hospodárstva, pričom výstupy smerujú tak do  environmentálnej (ekologickej), ekonomickej (produkčnej), ako aj sociálnej sféry.

Vývoj dospel k súčasnej definícii strategického cieľa lesníctva, ktorým je: zabezpečenie trvalo udržateľného obhospodarovania lesov, založeného na primeranom využívaní ich ekonomických, ekologických a sociálnych funkcií pre rozvoj spoločnosti, najmä vidieckych oblastí. Treba zdôrazniť, že ide o vyvážené plnenie všetkých troch uvedených funkcií. Čiže nemožno (alebo ak, tak len výnimočne) majorizovať len jednu z nich, aj keď ich poradie sa mení, podľa konkrétnych prírodných podmienok, potrieb človeka, či významu lesa pre spoločnosť.

 

Ide o to, že pri nakladaní s lesmi v kultúrnej krajine (za takúto sa pokladá aj Slovensko), sa musia do úvahy brať mnohé hľadiská. Pritom sa tu musí zachovať celostný, či  integrovaný prístup. Škodlivé sú  jednostranné, parciálne, často protichodné prístupy (politiky) niektorých nárokových skupín, podľa ktorých nemožno usmerňovať rozvoj lesov a lesného hospodárstva. Veľmi dôležité je pri napĺňaní strategického cieľa rešpektovať najzávažnejšie špecifikum lesníctva, to znamená dlhodobosť. Skutočnosťou je, že ekonomický efekt z  investícii vynaložených na zachovanie, ochranu a zveľadenie lesov sa spravidla neprejaví ihneď ale iba, a spravidla v ďalekej budúcnosti. Ďalej, že dosiahnutie strategického cieľa je reálne len vtedy, ak opatrenia na seba logicky nadväzujú a ich koncepcia je relatívne stabilná.

 

„Ošiaľ zbohatnutia niektorých podnikateľských kruhov na úkor stavu lesov, najmä vo vlastníctve štátu je veľký...“

 

Chronickú krízu lesníctva nielen u nás ale aj v zahraničí v značnej miere zapríčinili, či zosilnili dva krajné a protichodné prístupy (politiky) k lesom. Je to krajný environmentalizmus (v užšom slova zmysle ekologizmus) a neoliberálny ekonomizmus.

 

Obidva prinášajú nebezpečné riziká pre ľudskú spoločnosť z hľadiska drevoprodukčného, ako aj z pohľadu plnenia mimoprodukčných funkcií lesa.  Sú v rozpore s európskym lesníctvom, ktoré sa vyvíja ako dvojzložkové (produkcia dreva a plnenie mimoprodukčných funkcií) trvalo udržateľné lesné hospodárstvo. Ako príklad možno uviesť škody, ktoré vznikli v dôsledku krajného environmentalizmu v  ostatných rokoch na Slovensku, konkrétne po vetrovej kalamite z roku 2004 (predstavovali priemerne ročne zaokrúhlene 187 mil. eur – bližšie Moravčík, Kovalčík, Schwarz, 2011, Ekonomické a sociálne dopady zákazov a obmedzení ochrany prírody - nespracované kalamitné drevo v chránených územiach). V ďalšom uvedieme krátke charakteristiky spomínaných dvoch prístupov: krajného environmentalizmu a neoliberálneho ekonomizmu k lesom a lesnému hospodárstvu (použitá literatúra:  Krečmer V: Lesopolitická úvaha nad stavem a budoucnosti lesnictví a lesního hospodářství. In: Quo vadis lesníctvo? Perspektívy do budúcnosti, 2010).

Krajný environmentalizmus

Rozšíril sa koncom 20. storočia z USA. Súvisí s modernými snahami chrániť životné prostredie, napraviť koristnícke prístupy k prírode. S čím lesníctvo môže plne  súhlasiť. Veľmi rýchle však začal nahrádzať v lesníctve klasickú metódu trvale udržateľného, nepretržitého a vyrovnaného výnosu z produkcie dreva krajnou vetvou ekologickej etiky, tzv. hlbinnou ekológiou (deep ecology), ktorá tvrdí: „všetko čo príroda robí, len dobre robí“. To je základná idea a prístup k prírode. Pritom sa nepripúšťa iný názor, tento sa  označuje ako škodlivý.

 

Lesné ekosystémy sa stali stredobodom pozornosti tohto prístupu, ako jeho experimentálne objekty, zrejme preto, pretože v kultúrnej krajine sú prírode bližšie než porasty na poľnohospodárskych  pozemkoch. Návrat k prírode s vylúčením zásahov človeka do lesov je možný aj preto, že nie sú až tak životne významné pre výživu obyvateľstva ako je poľnohospodárstvo. Má to však ďalekosiahle negatívne dôsledky. Neberú sa do úvahy tisícročné skúsenosti s  poškodzovaním lesných ekosystémov prírodnými živlami. Zvlášť nebezpečný je tento prístup vtedy, ak sa aplikuje veľkoplošne a lesné ekosystémy nemajú prirodzenú štruktúru. Príklady možno uviesť zo Šumavy, ako aj Vysokých Tatier, respektíve iných regiónov Slovenska po vetrovej kalamite z roku 2004.

 

Pretože lesné hospodárstvo nakladá s lesnými ekosystémami tak, aby plnili potreby ľudskej  spoločnosti, dostáva sa medzi mlynské kamene environmentalizmu a ekonomizmu.

 

Environmentalismus nechce brať do úvahy skutočnosť, že kultúrna krajina je životným prostredím ľudí a označuje to ako „antropocentrické“ spiatočnícke myslenie. Neguje vzťah lesov a krajinného prostredia. Objavil sa však aj termín  „služby ekosystémov“, čo signalizuje rešpekt i k úžitkom, ktoré lesné ekosystémy poskytujú ľudskej  spoločnosti. Vzťahujú to však len  na prirodzené ekosystémy. Ide tu v podstate len o pozitívne externality. Lesníctvo však poskytuje ľudskej spoločnosti úžitky aj prostredníctvom kultúrnych lesných ekosystémov, ktoré podporujú činnosť človeka a udržujú ľudskú civilizáciu na Zemi i tam, kde nie sú prirodzené ekosystémy. Službami ekosystémov záujem environmentalismu o blahobyt „well being“ ľudí spravidla  končí. Ich potreby nepokladá za prioritu pre nakladanie s lesmi. Politicky smeruje k čo najväčšiemu rozšíreniu nerušenej prírody. Hospodárske zásahy do lesov na uspokojenie spoločenskej potreby pokladá za škodlivý zásah do interných prírodných procesov ekosystémov.

 

„Treba  začleniť verejnoprospešné služby (riadené mimoprodukčné funkcie lesa) do trhového mechanizmu, teda „predávať“ ich ako iný tovar, či platiť ako lesnícke služby“.

 

Environmentalismus sa miesto mimoprodukčných funkcií zaoberá funkciami „životadárnymi“ – vnútornými prírodnými procesmi lesného ekosystému. Nazvané sú funkciami internými, ktoré sa svojimi  efektmi priamo nedotýkajú spoločenského poslania lesov. Za funkcie externé, či pravé, sa považujú tie, ktoré sa uplatňujú priamo v uspokojovaní potrieb spoločnosti – medzi ne teda patria funkcie mimoprodukčné. Tieto externé funkcie lesa sú podľa environmentalizmu údajne výplodom antropocentrického myslenia. Termín „mimoprodukčné funkce lesa“ sa pokladá za archaické vyjadrenie dnes údajne chybných priorít.
Environmentálne a sociálne vplyvy, ktoré les všade samovoľne poskytuje nemôžu v súčasnosti už uspokojiť ľudskú spoločnosť. Preto sa v lesnom hospodárstve čím ďalej tým viac zvýrazňujú riadené mimoprodukčné funkcie lesa, ktoré  si nevyhnutne vyžadujú vklady práce a kapitálu na lesnícke služby. Pritom by sme si mali ujasniť, či používať termín ekosystémové služby alebo lesnícke služby. V zahraničí sa hovorí o ekosystémových službách a my, ako zvyčajne to radi preberáme.

 

Ak chceme náhradu za zabezpečovanie služieb je lepšie hovoriť o lesníckych (alebo environmentálnych, respektíve ekologických) službách ako o ekosystémových. Je to zrozumiteľnejšie aj pre ekonómov. Pod termínom „environmentálne služby“ ako sme už uviedli sa obyčajne rozumejú samovoľné vplyvy lesa (pozitívne externality). Za takéto služby ekosystémov bude zrejme ťažké dosiahnuť platby. Iný a zrozumiteľný termín sú „lesnícke služby“, a to vtedy ak chceme, aby sa platili náklady, či hradila sa ujma na produkcii dreva, ktorá vzniká pri zabezpečovaní mimoprodukčných funkcií lesa, respektíve vo verejnom záujme.
Postavenie lesníckych služieb v ekonomickej štruktúre lesníckeho sektoru patrí ku kľúčovým otázkam viacúčelového využívania lesov. Lesnícke služby sa nehodia ani krajným vetvám ideológie environmentalismu ani krajnému ekonomismu. Krajný environmentalizmus považuje uplatňovanie záujmov ľudskej spoločnosti zásahmi do prírodného diania za svetonázorovo archaické. Krajný ekonomizmus nevidí v nich  možnosť podnikania.

 

Krajný ekonomický liberalizmus

Ide o sociologický smer zdôrazňujúci výhradne ekonomické činitele vo vývoji spoločnosti. Vznikol a začal sa šíriť do sveta taktiež z USA od roku 1981 ako súčasť politického neoliberalizmu.  Jeho priorita je v trvalom raste výroby, v zisku dosahovanom vo voľnom trhu, ktorý je údajne schopný všetko vyriešiť bez regulácií štátu. Pokiaľ ide o lesné hospodárstvo, toto sa chápe ako  sektor výlučne podnikateľský, ktorý sa orientuje jednoúčelovo na prvovýrobu dreva na pni. Ak sa lesné hospodárstvo chápe bez spojenia s drevospracujúcim priemyslom, nie je oň veľký politicky záujem.O verejné záujmy nemá podnikateľská sféra záujem, pretože doposiaľ nemajú trhový charakter.

Postavenie ekonomizmu je veľmi silné – má veľkú oporu v  jednoúčelovo ekonomicky štruktúrovanom národohospodárskom odvetví. Vychádza z toho, že lesné hospodárstvo od jeho vzniku predstavovalo jednoúčelový drevoprodukčný národohospodársky sektor. V praxi sa  ekonomizmus prejavuje obvykle tým výraznejšie, čím väčšie slovo v jeho radení dostávajú odborníci, vyškolení len vo sfére ekonomickej. Pokiaľ riadia lesy vo vlastníctve štátu,  obvykle sa nezaoberajú špecifikom lesa, ale nakladajú s nim podnikateľsky ako s ktorýmkoľvek iným majetkom. Možno sa vo všeobecnej ekonómii ani nevie o novodobej európskej tradícii viacúčelového využívania lesov. Konkrétne o možnostiach hospodárskeho využívania ekologických a sociálnych úžitkov, ktoré plynú alebo môžu plynúť spoločnosti z lesov.

 

Tieto úžitky zostávajú mimo procesov obchodu na lokálnej a regionálnej úrovni. Nezáujem o ne možno plynie aj z toho, že sa ich  hodnoty ťažšie zisťujú či kvantifikujú. Je tomu tak však hlavne preto, že doposiaľ tieto úžitky plynuli pre spoločnosť, či pre konkrétne subjekty, bez náhrady. Považovali sa za pozitívne externality, teda ako vedľajší produkt drevoprodukčnej funkcie lesov (ekosystémové služby). Tieto vznikajú automaticky, teda na ich zabezpečovanie netreba žiadne náklady, respektíve subjektom, ktoré lesy obhospodarujú nevzniká na produkčnej funkcii žiadna ujma. Ako sme už uviedli situácia je v súčasnosti iná. Nejde tu už len o pozitívne externality, ale o zámerné zabezpečovanie, či posilňovanie mimoprodukčných funkcií lesa. Toto sa realizuje  konkrétnymi hospodárskymi opatreniami, ktoré si vyžadujú finančné náklady, alebo je to spojené s obmedzeniami bežného obhospodarovania lesov v dôsledku čoho vzniká ujma na drevoprodukčnej funkcii lesa.

„Štátna lesnícka politika sa nemôže meniť podľa toho ktoré stranícke štruktúry sa dostanú k moci. Preto by ju mal schváliť parlament.“
Významnou charakteristikou neoliberálneho ekonomizmu je taktiež  všeobecné  oslabovanie verejného sektoru. Verejné záujmy sa nediferencujú podľa druhu vlastníctva lesov (súkromné a štátne, respektíve verejné). Všetko rieši trh. Je tu snaha o privatizáciu lesov vo vlastníctve štátu (skupinový záujem drevospracujúcej sféry).

Ako príklad uplatnenia ideológie ekonomizmu v lesnom hospodárstve možno uviesť zrušenie štátneho lesného podniku v 80. rokoch na Novom Zélande. Neoliberálna vláda tam lesy prenajala drevárskym spoločnostiam z Ameriky, Ázie i Austrálie na 30 rokov. Dôsledky sú katastrofálne.  Dokonca aj lesnatosť územia začala klesať.

 

Ekonomizmus neberie zreteľ na základné poslanie lesného hospodárstva, že jeho výrobnou základňou je živá príroda, kde platia (a musia sa rešpektovať) aj prírodné zákonitosti. Podľa neho vysokú rentabilitu možno dosiahnuť ťažbou väčšieho objemu dreva, vyberaním kvalitnejších, ľahko prístupných stromov, podstatným znížením rozsahu umelej obnovy, redukovaním nákladov na výchovu a ochranu lesa. Takto by boli nižšie náklady, vyššie tržby, výrazne by sa zvýšila rentabilita. Dalo by sa to praktizovať, ale iba niekoľko rokov. Po čase by sa dosiahol celkom opačný ekonomicky efekt, nehovoriac o negatívnych ekologických a celospoločenských dôsledkoch. Preto sa v lesnom hospodárstve sleduje a musí sledovať, aký spoločenský účinok vyvolajú úsporné opatrenia na zvyšovanie ekonomickej efektívnosti. Musí sa hodnotiť aký je vplyv zvyšovania produktivity, čo vyvolalo pokles nákladovosti, aká je príčina rastu tržieb atď.
Presadzovanie  ideológie ekonomizmu je jedným z mimoriadne závažným dôvodom postupnej marginalizacie lesníctva a jeho krízy v prelomovom období. Tento nebezpečný prístup má veľké pole pôsobnosti aj na Slovensku. Dobre je, že sa v čase transformácie lesného hospodárstva po roku 1990 podarilo v značnej miere zamedziť tomuto nebezpečenstvu. Situácia však nie je ružová. Ošiaľ zbohatnutia niektorých podnikateľských kruhov na úkor stavu lesov, najmä vo vlastníctve štátu, je tu veľký. Krátia sa investície do ochrany a zveľadenia lesa. Neudržujú, nerekonštruujú sa lesné cesty. Nezabezpečuje sa sprístupnenie lesných porastov, atď.  Je na čase, aby sa zmenil prístup k lesom.

 

Čo z uvedeného vyplýva?

V prvom rade to, že lesníctvo sa dostalo do zložitej situácie. Posledne, konkrétne 20. septembra 2013, sa o tomto hovorilo aj na úrovni EÚ. Komisia predstavila novú lesnícku stratégiu (doterajšia sa prijala v roku 1998). Komisár pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka Dacian Ciolos zdôraznil potrebu správneho radenia lesov, ich udržateľný manažment, zabezpečenie ich ochrany.  Označil to ako kľúčový pilier rozvoja vidieka a jeden z princípov novej lesníckej stratégie. Okrem iného poukázal aj na vplyv iných politík a aktivít, ktoré sa odohrávajú za hranicami lesa. Konštatoval, že implementáciu udržateľného riadenia lesa je možné podporiť z fondov na rozvoj vidieka. Spolufinancovanie lesníckych opatrení, podľa nariadenia o rozvoji vidieka, predstavuje podľa neho, hlavný prostriedok financovania lesov na úrovni EÚ.

Každý môže hovoriť do vecí verejných, ale rozhodovať môže len ten čo má na to aj kompetencie a nesie za rozhodnutia zodpovednosť“.

 

Isteže, treba využiť všetky možnosti, ktoré vyplývajú z členstva v EÚ. Samozrejme, aby to bolo možné, treba získať v prvom rade podporu domácich vládnucich štruktúr. Budúcnosť však nie je v zbieraní milodarov na úlohy, ktoré lesné hospodárstvo zabezpečuje v prospech spoločnosti, či zlepšenia kvality života občanov. Podľa všetkého nezostáva lesnému hospodárstvu nič iné len dôsledne implementovať  verejnoprospešné funkcie, ktoré zabezpečuje do trhového mechanizmu. Dosť bolo pokusov, aj uznesení ako z verejných zdrojov podporiť, či financovať oprávnené potreby lesného hospodárstva (napríklad financovanie  nápravných opatrení v lesoch poškodených imisiami). Skutočnosť však bola vždy iná. Preto sa lesné hospodárstvo nemôže spoliehať na dotačné systémy, ale v prvom rade na seba, a musí robiť to, čo iní. Treba sa držať zásady, že v súčasnom globalizovanom svete nič nie je zadarmo, za všetko sa platí. Preto treba začleniť verejnoprospešné služby (riadené mimoprodukčné funkcie lesa) do trhového mechanizmu, teda „predávať“ ich ako iný tovar, či platiť ako lesnícke služby.

 

Treba fixovať celospoločenský konsenzus, štátnu lesnícku politiku, ktorá musí v prvom rade sledovať celospoločenský záujem. V každom prípade musí mať dlhodobý charakter. Nemôže sa meniť podľa toho, ktoré stranícke štruktúry sa dostanú k moci. Preto by ju mala schváliť nielen vláda Slovenskej republiky, ale aj parlament. Lesníci by mali vypracovať jej návrh. Garantovať jej odbornosť, či multifunkčný charakter z hľadiska strategického cieľa lesníctva, ktorý sme uviedli v predchádzajúcom texte.

V tomto smere treba naďalej veľkú pozornosť venovať vysvetľovaniu úloh a poslaniu lesného hospodárstva a nakoniec povedať aj to, kto nesie zodpovednosť za to ako sa s lesmi nakladá.

Je na čase, aby štátne orgány v spravovaní lesov rešpektovali nielen demokraciu, ale aj zodpovednosť. Každý môže hovoriť do vecí verejných, ale rozhodovať môže len ten, čo má na to kompetencie a nesie aj za rozhodnutie zodpovednosť. Veď, ako sme uviedli, škody, ktoré v dôsledku nekompetentného prístupu k nakladaniu s lesmi vznikli  (najmä po vetrovej kalamite v roku 2004) nemajú obdobu v celej histórii lesného hospodárstva na Slovensku. Uvedený stav je v rozpore s princípmi trvalo udržateľného rozvoja ľudskej spoločnosti a problémy sa odsúvajú (akumulujú) pre nasledujúce generácie.

 

Doc. Ing. Jozef Konôpka, CSc.
Národné lesnícke centrum – Lesnícky výskumný ústav Zvolen