Smrek obyčajný verzus zmena klímy – ako ďalej?

Zmena klímy, klimatické extrémy, hlavne dlhotrvajúce sucho v posledných rokoch spôsobili oslabenie lesných ekosystémov, nárast vetrových a podkôrnikových kalamít.

Časť oslabenia lesných ekosystémov ide na vrub nesprávnej fytotechniky, predovšetkým pri obnove porastov, druhá podstatná časť je determinovaná druhom dreviny. Ide o oslabenie a následne veľkú kalamitu najmä smrekových porastov. Klimaxové dreviny, ktoré tvoria viac než 70 percent lesných ekosystémov Slovenska by mali byť čiastočnou zábezpekou ich ekologickej stability aj v tejto klimatickej situácii. Dubové, dubovo-hrabové a dubovo-bukové lesy pri správnej fytotechnike zameranej na maloplošnú štruktúru a individuálny výber sú dostatočne stabilne v súčasnej ekologickej a klimatickej situácii. Buk lesný tvorí súvislý pás rovnorodých porastov od orografického celku Malých Karpát cez Biele Karpaty, Stražovské pohorie, Tribeč, Vtáčnik, Kremnické pohorie, Slovenské Rudohorie až po Slánske vrchy, respektíve Polonínske Karpaty. Ide o pôvodné rovnorodé bučiny, ktoré s prihliadnutím na ekologické vlastnosti tejto dreviny a možnosti ich obhospodarovania majú predpoklad dobrej ekologickej stability.

 

Napriek skutočnosti, že lesy Slovenska sú v pásme nadmorských výšok od 350 do 700 metrov v týchto orografických celkoch tvorené práve rovnorodými porastmi buka s dominanciou skupín lesných typov Fagetum typicum a Fagetum pauper, pričom porasty v týchto skupinách lesných typov majú podmienky pre prirodzenú obnovu, nie vždy dochádza ku zabezpečeniu následného porastu touto cestou. Buk lesný ako drevina, ktorá sa vyznačuje z morfologického hľadiska kolovým koreňovým systémom a ekologický je tienna má pri súčasnej škále pestovných koncepcií predpoklad perspektívneho zachovania týchto rovnorodých porastov. Na druhej strane treba povedať, že s ohľadom na svoju autochtónnosť zachovania v tejto zmenenej klimatickej situácii nie vždy sa zabezpečuje cez prirodzenú obnovu, ktorú v týchto skupinách lesných typov chápeme ako automatickú samozrejmosť. Rizikom je krátka obnovná doba, spravidla dvojfázový clonný rub na koncentrovanej ploche limitovanej súčasnou legislatívou, ktorá pri tejto forme obnovy vedie ku vysokej mortalite náletov, čo si následne vyžaduje mnohokrát umelú obnovu. Pásové clonné ruby vytvárajú predpoklad koncentrácie obnovnej ťažby na malú plochu, s následnou možnosťou poruchy procesov odrastania bukového náletu.

 

Pestovné riešenie prirodzenej obnovy pomocou plošne a objemovo koncentrovaných obnovných rubov je síce jednoduchšie a ľahšie pre odborného lesného hospodára, ale nepriaznivé pre vývoj budúceho porastu. Treba si uvedomiť, že pri poraste, ktorý je tvorený jednou drevinou býva schematické myslenie a táto forma riešenia rizikom pri vzniku a obnovnom zabezpečení následného porastu v danej klimatickej situácii. Uvedená skutočnosť by mala byť varovným mementom pre odborného lesného hospodára, ktorý by sa mal pozerať aj ekonomicky na vznik nového porastu. Riešenie je pritom veľmi jednoduché. Rozložiť etát obnovnej ťažby na celý porast (individuálny výber). Tento spôsob je čiastočne prácnejším, vyžaduje dobré priestorové rozdelenie porastu na pracovné polia, ale na druhej strane umožňuje lepšie ekonomické zhodnotenie materského porastu a  biologické zabezpečenie následného porastu so synergickým šetrením prvých výchovných opatrení. V súvislosti s ekonomikou treba dať do popredia otázku času a priestoru pre zabezpečenie kontinuity procesu klíčenia, ujímania, no najmä odrastania bukového náletu.

 

Z pohľadu časovej úpravy je potreba uvažovania s dlhšími obnovnými dobami (30-40 rokov), respektíve silnejšími uvoľňovacími prebierkami zameranými na hodnotovú produkciu s následným „svetlostným prírastkom“. Pri takto realizovaných pestovných opatreniach, prirodzená obnova vzniká ako „vedľajší“ prvok a zabezpečuje striedanie generácií lesa. Výsledkom je rôznovekosť (mozaiková štruktúra), ktorá vytvára reálny predpoklad vysokej ekologickej stability uvedených lesných ekosystémov.

 

Smrek je dnes najrizikovejšou drevinou

Najväčším rizikom dnes, ale aj v budúcnosti z pohľadu drevín bude smrek obyčajný. Smrek pri svojom súčasnom zastúpení v drevinovom zložení lesov Slovenska predstavuje rizikovú drevinu. Ide o jej zastúpenie v lesoch nadmorskej výšky od 750 do 1000 m. Podľa klimatických predpovedí pre Slovensko, respektíve Európu budú obdobia dlhotrvajúceho sucha početnejšie, nastane, respektíve nastáva pokles zrážkových úhrnov počas vegetačnej doby, častejšie sa vyskytujú silné zrážky, silné vetry až víchrice.

Uvedená klimatická situácia, zvlášť obdobie sucha – bude mať, v niektorých oblastiach už má vplyv na zníženie prírastkových schopností smrekových porastov. Okrem týchto skutočností ide o zníženie ich vitality, zvýšenie rizika požiarov, nástup hmyzích škodcov a hubových ochorení – vznikajú veľké kalamity.

Zvýšenie kalamít bude znamenať a znamená zhoršenie ekonomických výsledkov z predaných sortimentov a destabilizáciu smrekových lesných ekosystémov v týchto nadmorských výškach. Tiež nezanedbateľná je skutočnosť rastúcej disproporcie medzi požiadavkami drevospracujúceho priemyslu, hlavne veľkých odberateľov a reálnym  disponibilnym množstvom smrekového dreva v štátnom aj neštátnom sektore. Podľa prebiehajúcich kalamít hmyzieho charakteru (Ips typhographus) je rozpad smrekových porastov veľmi rýchly a v ďalšom období (10-15 rokov) smrekové ekosystémy v tomto výškovom rozpätí budú skoro 100% produkčne a funkčne paralyzované.

 

Riešením je výrazné zníženie podielu smreka a jeho nahradenie jedľou bielou. Ak sú spoločenským a ekologickým cieľom stabilné lesy, musíme pri tomto spoločensky strategickom cieli vážne uvažovať s otázkou výrazného zvýšenia podielu jedle bielej v drevinovom zložení porastov v týchto nadmorských výškach. Len stabilné lesy sú predpokladom ich trvalosti a plnenia všetkých funkcií.  V súvislosti so zmenou klímy sa potvrdzuje, že lesy s vyšším podielom jedle sú z tohto pohľadu stabilnejšie, ekologicky pružnejšie a ekonomicky efektívnejšie. O tejto skutočnosti môže každého lesníka presvedčiť prales Ošust na poľskej strane Oravských Beskýd, kde napriek „zúreniu“ podkôrnikovej kalamity v porastoch tohto orografického celku si prales žije svoj ničím narušený život. Odumieranie smreka pričinením lykožrúta smrekového pri vysokom zastúpení buka a jedle je v následnej generácii pohotovo nahradené uvedenými drevinami. Na druhej strane treba povedať, že pôvodné porasty boli na Orave tvorené drevinovým zložením jedľa, buk a smrek.

 

O tejto skutočnosti nás presviedčajú údaje komposesorátu z  čias Juraja Thurza. Okrem tejto skutočnosti sú to aj poznatky v porastoch na kyslých stanovištiach /slt. Fagetum abietino-piceosum/, kde zastúpenie jedle je veľmi nízke. V mnohých prípadoch do 10 % , pričom  následný porast je tvorený viac než 60 % jedľou. Rozloženie ekologického a následne ekonomického rizika na viac drevín s vysokou statickou a ekologickou stabilitou prináša pre lesného hospodára väčšiu ekonomickú istotu. Porasty, ktoré majú vysoký podiel jedle bielej hospodária v porovnaní s rovnorodými smrekovými porastmi lepšie s vodou a sú odolnejšie voči extrémnym zrážkam. Kvalita pitnej vody je lepšia, lepšie chránia pôdu. Jedľa biela je považovaná za ekologického stabilizátora, preto je ideálna náhrada za rizikovú drevinu, ktorou je smrek obyčajný. Premena monotónnych smrekových porastov na zmiešané s vysokým podielom jedle znamená celkové zníženie nákladov na ich následné obhospodarovanie, zlepšenie ich bezpečnosti a tým  zabezpečenia istejších ekonomických výnosov.

 

Aké sú výhody a prednosti jedle bielej?

Jedľa má kolový koreňový systém a tým má väčšiu rezistenciu voči vyvráteniu vetrom. Vytvára väčšiu účinnosť proti erózii pôdy. Jedľa má väčšiu amplitúdu požiadaviek na vodu a teplotu, je odolnejšia voči hubám, hmyzu a snehovým polomom. Z uvedených vlastností jedľové porasty lepšie odolávajú extrémnym obdobiam sucha a zrážok. Podobne ako buk je jedľa tienna drevina, ktorá pri správnom pestovnom formovaní dokáže vytvoriť viacvrstvové, vekovo a výškovo diferencované porasty. Nárasty, ktoré sú dlhodobo pod clonou materského porastu sa vyznačujú vysokou rastovou vitalitou. Prírastkové procesy a produkcia jedle sú dlhodobé, táto drevina má neskoršiu ich kulmináciu, čo v spojení s nízkym rizikom na vietor dáva dobrý predpoklad jej ekonomického zhodnotenia. Z hľadiska hodnotenia dreva jedle je treba povedať, že ide o trváce drevo, ktoré je ľahko impregnovateľné, dobre použiteľné aj vo vonkajšom prostredí. Použitie jedle ako stavebného dreva je vhodné, pretože jej mechanické vlastnosti sú porovnateľné so smrekom. Jedľa, ktorá rastie vo viacvrstvových porastoch (výberkové lesy) má jemné vetvenie, dobré prirodzené čistenie kmeňa a vytvára predpoklady vymanipulovania cenných sortimentov.

V súvislosti so zhoršujúcou sa situáciou v hospodárení s vodou sú porasty s vysokým podielom jedle okrem ich vysokej statickej stability charakterizované väčšou retenčnou schopnosťou. Kolový koreňový systém, dobré bočné prekorenenie vytvára predpoklad pre lepší pomer medzi mikro, makro a mezopórami v pôdnom profile. Jedľa ako naša najproduktívnejšia drevina vytvára predpoklady dosiahnutia vysokej objemovej produkcie nad 550, respektíve až do 700 m³.ha^-1, čím vytvára aj z pohľadu sekvestrácie uhlíka jeho významné viazanie. Jedľa má významný vplyv na zlepšenie pôdnych vlastností. Prevzdušňuje horné pôdne horizonty, cez opad ihličia zlepšuje povrchový pôdny horizont, cez viacvrstvovú štruktúru porastov spomaľuje výpar z pôdy a jej vysychanie. Kvalita a štruktúra dreva tejto dreviny podľa výsledkov výskumu z viacerých vedeckých inštitúcií /Wagenfuhr, 2010/ je takmer totožná s drevom smreka. Napätie v ťahu, tlaku v ohybe je pri oboch drevinách podobné. Sortimenty oboch drevín v Rakúsku a Nemecku majú takmer rovnaké cenové relácie.

 

Aké sú pestovné východiská a riešenia?

Jedľové porasty, respektíve porasty s dominantným zastúpením jedle vytvárajú predpoklady pre trvalo udržateľné lesné hospodárstvo. Možnosť vytvorenia viacvrstvovej štruktúry cez jednotlivý výber stromov má za následok spontánnu prirodzenú obnovu. Ako riešiť rozpadnuté a v rôznych fázach sa rozpadávajúce smrekové porasty? V súčasných smrekových zdravotne a staticky nalomených porastoch je potreba predstižnej predsadby jedle v malých skupinách, ktoré budú časovo, plošne oddelené. Ich doplnenie bukom, respektíve javorom horským v hlúčikoch vytvára pod rozpadajúcim sa smrekovým porastom dobré predpoklady pre ich rast.

 

Dodatočná prirodzená obnova smreka s podielom do 30-40 % vytvára doplnok k drevinovému zloženiu následných porastov. Náklady na realizáciu predsadieb treba porovnávať a kalkulovať vo väzbe na celoplošnú umelú obnovu. Náklady na umelú obnovu spolu s opakovaným doplňovaním v súčasnom období prestavujú hodnotu zhruba 3000 euro na 1 hektár. Na druhej strane predsadbou zabezpečený následný porast, kde je v prípade jedle, javora horského a buka možné použiť ryhovú (štrbinovú) sadbu, sú podstatne nižšie a pohybujú sa v rozpätí 1200–1500 euro na 1 hektár. Ku tejto kalkulácii treba pripočítať skutočnosť využitia zostávajúceho produkčného času rozpadajúceho sa porastu ako aj veľmi vhodné ekologické podmienky pre ujímanie a následný rast kultúr pod clonou smrekového porastu. Následný porast v tomto drevinovom zložení využíva uvedený čas na svoj rast a postupnú diferenciáciu cez dávkovanie svetla.

Treba však zároveň podotknúť, že v týchto výškových zónach bola jedľa v minulosti hlavnou drevinou. Čím skôr si uvedomíme jej náhradu za smrek, tým lepšie budeme pripravení na prebiehajúcu zmenu klímy v týchto nadmorských výškach a výrazne znížime hospodárske respektíve ekologické riziko budúcich porastov.

 

Prof. Ing. Milan Saniga, DrSc.,

Katedra pestovania lesa

Lesnícka fakulta Technickej univerzity Zvolen