Pralesy na Slovensku. Aký je ich súčasný stav a aké sú fakty?

Prales je prirodzene voľne a nerušene rastúci les. Prales nie je žiadnym spôsobom priamo (ťažbou dreva alebo iným priemyslovým využitím) ani nepriamo (znečistením alebo inou ekologickou záťažou), ovplyvňovaný človekom (Wikipédia). V praxi sa táto definícia používa voľnejšie, lebo človek svojou činnosťou ovplyvňuje celú planétu a podľa vyššie uvedenej definície na Zemi už žiadny prales neexistuje.

Definovanie pojmu prales nie je medzinárodne zjednotené. Napríklad existuje viacero anglických pojmov (primeval forest, virgin forest, pristine forest, intact forest, old growth forest, ancient woodland, wilderness..), pričom každý z nich je trochu odlišne chápaný a uplatňovaný, často aj z ohľadom na stav lesov a ich ovplyvnenie človekom v danej krajine. Okrem toho sa často popri pralesoch spomína aj pojem „prírodný les (natural forest)“, ktorý sa však vo všeobecnosti uplatňuje širšie ako pojem prales. Old growth znamená „primárny les“ a je to v podstate klimaxový les, ktorý „nikdy“ nebol človekom alebo prírodou zničený, nezahŕňa nižšie sukcesné štádiá. Second growth je druhotný les, ktorý vznikol prirodzene alebo umelo po zničení prvotného lesa.

 

Prales sa, navyše, používa vo dvoch mierne odlišných významoch. Označuje buď veľký komplex lesov, ktoré nikdy neboli človekom vyťažené ani do príliš veľkej miery „ovládnuté“, alebo úplne nedotknuté časti lesa, často len malej výmery. Zatiaľ čo prvé chápanie pralesov toleruje aj pomerne vysokú intenzitu ľudských zásahov (prales je schopný „zaceliť rany“), druhé chápanie považuje ľudský zásah za nezvratné zničenie  pralesa, prinajmenšom  v ľudskom časovom meradle.

 

Stav lesov Slovenska

Slovensko sa dlhodobo hrdí všeobecne priaznivým stavom svojich lesov, zachovalosťou, prirodzenosťou a vysokou biodiverzitou. Výmerou lesa (súvisiacou s výmerou štátu) sa vo svete ani v Európe nemôžeme pohybovať na špičke rebríčka, ale pýšime sa vysokou lesnatosťou. Pri oficiálne uvádzanej lesnatosti 40% (lesy na lesných aj nelesných pozemkoch zaberajú asi 44-45% výmery Slovenska) nás však v súčasnej Európe predbieha minimálne 15 z 39 hodnotených európskych krajín. Podľa hodnotenia UNECE (State of Forests 2011) európske lesy (vrátane Ruska) pokrývajú viac ako bilión ha pri priemernej lesnatosti 45% (www.foresteurope.org), priemerná lesnatosť EÚ je asi 36%.

 

Napriek tomu, že sa naša krajina nachádza v centre dlhodobo historicky človekom ovplyvňovanej a skultúrňovanej Európy, zachovalo sa v nej množstvo lesov s prirodzenou, či dokonca prírode blízkou štruktúrou. Pri tak intenzívnom tlaku na lesy v minulosti (predovšetkým ťažbou pre potreby baníctva a hutníctva, neskôr vo významnej miere aj odlesňovaním valašskou kolonizáciou), len lesy rastúce na nepriaznivých stanovištiach a na odľahlých lokalitách ostali človekom málo ovplyvnené. Za priaznivý stav väčšiny lesov môžeme vďačiť popri sile prírody aj dlhodobej legislatívnej ochrane lesov. Ochrana lesov vznikla v prvom rade kvôli zabezpečeniu dlhodobej dodávky drevnej hmoty pre potreby baníctva a hutníctva v čase, keď nastalo veľké zdecimovanie pôvodných lesov a radikálne zníženie porastových zásob. Možno povedať že naši prví ochrancovia lesov sledovali práve drevoprodukčnú funkciu lesov, s ktorou sú však fixne a nedeliteľne spojené početné mimoprodukčné funkcie. Začiatok plánovanej ochrany lesov možno datovať už od 16. storočia (Maximiliánov lesný poriadok z roku 1565).

 

Treba však poznamenať, že lesy bez absolútneho ovplyvnenia človekom (undisturbed by man) sa na tak osídlenom území mohli zachovať len veľmi ťažko. Určite nemôžeme porovnávať situáciu u nás napr. s riedko osídlenými severskými oblasťamii v Škandinávii, Rusku či Kanade. Krajiny v stredoeurópskom priestore ako Rakúsko či Švajčiarsko vďačia vysokému podielu človekom neovplyvnených lesov práve terénnym a stanovištným pomerom a ťažko sprístupniteľným lesom. State of Forests (2011) uvádza až 15 krajín Európy s podielom človekom neovplyvených lesov nad 2% a je medzi nimi napr. Estónsko, Albánsko, Lichtenštajnsko, Slovinsko, Bulharsko, či Turecko. Treba však povedať, že absencia oficiálnej metodiky sťažuje porovnanie týchto údajov.

Aký je potenciál zachovania pralesov a prírodných lesov na Slovensku?

Podľa nestora problematiky našich pralesov prof. Korpeľa (1989), za prales v užšom chápaní sa považuje človekom neovplyvnený pôvodný les, ktorý v danej oblasti podľa druhového zloženia predstavuje posledný článok fylogenetického vývoja lesa. Je to relatívne konečné štádium vývoja príslušného lesného spoločenstva. V podstate ide o človekom nenarušený klimaxový les, o vrcholný les, t. j . posledné štádium ontogenetického vývoja lesnej formácie ako krajnej formy prírodného lesa. Prales ako pôvodná biocenóza je vrcholom prírodného ekosystému, ktorého zložky sa cez vzájomnú látkovú výmenu veľmi dlhodobo vzájomne úzko ovplyvňujú. Nie je ukončením vývoja lesa, ale jeho trvalým pokračovaním na základe vnútorných a vonkajších rozporov vyúsťujúcich do obecnejších vývojových zákonitostí.

 

Niektoré lesnícke osobnosti v minulosti vyslovili názor, že v oblastiach, kde po stáročia a tisícročia žil človek, sa prakticky nedá hovoriť o úplne neovplyvnenom (nedotknutom) lese (napr. Zlatník 1978, Korpeľ 1989). Takýto les sa podľa nich ešte môže vyskytovať na neprístupných miestach v rozsiahlych komplexoch severských (boreálnych) ihličnatých lesov v ZSSR (Sibír), v Severnej Amerike (Kanada) a v súčasnosti v menšej miere v tzv. tropických dažďových lesoch. V určitom rozpore s týmito tvrdeniami prof. Korpeľ uvádza, že na území dnešného Slovenska sa pojem prales zmenil z nežiadúcej civilizačnej prekážky na najväčšiu lesnícku, prírodnú, krajinotvornú a kultúrnu vzácnosť. V Európe a zvlášť v Strednej Európe sa v súčasnosti pralesy vysoko hodnotia ako nenahraditeľné objekty základného a aplikovaného výskumu, ako najzaujímavejšie prírodné pamiatky, najnázornejšie objekty prírodovedeckého vzdelávania, objekty umožňujúce a dokumentujúce kladný vzťah k prírode. Pralesy sú najvhodnejšími objektmi na štúdium vývoja a histórie lesov určitej oblasti, najvernejšími obrazmi lesov dávnych storočí, porovnávajúcim meradlom miery antropických zmien okolitých hospodárskych a ochranných lesov. Z takýchto formulácií vyplýva, že prof. Korpeľ v určitom zmysle existenciu slovenských pralesov pripúšťa. Za terminologicky vhodnejší pojem, ktorý viac zodpovedá skutočnému stavu, sa uplatňuje prírodný les. Za prírodný les (Zlatník 1978, Korpeľ 1989, Míchal 1994) sa u nás považuje taký les, v ktorom sa zachovalo pôvodné alebo tomu blízke druhové zloženie a ktorý diferencovanou priestorovou výstavbou a značným vekovým a hrúbkovým členením má pralesový charakter (vzhľad). Nenesie znateľné stopy ľudských zásahov a vznikol po výberkovej ťažbe v horských, málo prístupných lesoch. Napriek tomu, že bol alebo mohol byť v minulosti ovplyvnený tzv. túlavou ťažbou jednotlivých stromov alebo občasnou pastvou, predsa sa autoregulačnými a regeneračnými procesmi dlhodobo udržovala dynamická rovnováha a prejavujú sa v ňom v podstate prírodné zákonitosti vlastné pôvodným pralesom. Je tvorený drevinami, ktoré si dlhodobo počas mnohých generácií upevnili vzťahy k podmienkam prostredia (ekologické) a úzke vzájomné vzťahy.

 

Otázkou, koľko je na Slovensku pralesov či prírodných lesov sa v minulosti naša spoločnosť zaoberala veľmi málo. Prof. Korpeľ (1989) uvádzal, že podľa inventarizácie lesov SSR z r. 1970 bolo na Slovensku 14 960 ha lesov starších ako 140 rokov. Niektorým porastom v rámci pralesových rezervácií bol podľa neho taxačne prisúdený nižší priemerný vek ako 140 rokov, takže výmeru neobhospodarovaných prestarnutých lesov so stanovištne zodpovedajúcim druhovým zložením, ktorých štruktúra a vzhľad sa blíži pralesu, mohol k r. 1970 odhadovať na 15-20 tisíc ha (0,7-1% výmery lesov).

Klasifikácia prirodzenosti na Slovensku

Prirodzenosť lesa je možné klasifikovať pomocou dohodnutých charakteristík, tzv. stupňov prirodzenosti. Stupeň prirodzenosti predstavuje relatívnu mieru priblíženia sa súčasného stavu porastu k prirodzenému stavu zodpovedajúcemu daným stanovištným podmienkam. Naopak sa dá vyjadriť ako miera ovplyvnenia lesného spoločenstva človekom, cez vizuálne znaky po hospodárskej činnosti, ktoré majú odraz v druhovej, priestorovej a vekovej štruktúre (Fleischer 1999). Problémom a nevýhodou je, že jeho stanovenie je značne subjektívne a nie je možné ho (zatiaľ) presne zmerať. Na objektivizáciu slúžia porovnávacie triedy, ktoré sú doteraz zväčša iba popisné. Väčšinou sa porovnáva súčasný stav (vzhľad) konkrétneho porastu s opísanou teoretickou predstavou ideálneho stavu konkrétneho stupňa prirodzenosti. Na Slovensku sa pre konkrétne pomery aplikovalo mnoho rôznych, i keď vcelku podobných 4-6 stupňových škál (Zlatník 1976, Korpeľ 1978, 1991, Turok 1991, Fleischer 1999, Vladovič a kol. 2002). Na základe predchádzajúcich podkladov sa zjednotila a celoslovensky použila (pri národnej inventarizácii a monitoringu lesov (NIML) SR v rokoch 2005-2006, a neskôr vo viacerých veľkých výskumných projektoch) nasledovná 5 stupňová škála:

 

Prales a prírodný les. Porasty pralesovitého vzhľadu bez zjavných stôp po ľudskej činnosti (maximálne známky túlavej ťažby) s pôvodným genofondom lesných drevín a fungujúcimi autoregulačnými procesmi (ich súčasťou sú aj lokality postihnuté prírodnými katastrofami ponechané na prirodzený vývoj). Výskyt nepôvodných druhov je vylúčený v akomkoľvek množstve. Priestorová výstavba je všeobecne bohatá s prelínajúcimi sa vrstvami na pomerne malej ploche, nevylučuje sa však aj dvojvrstvová výstavba (štádium rozpadu) či jednovrstvová (štádium optima). Charakteristickým znakom je výskyt odumretého dreva v rôznom stupni rozkladu (znak neobhospodarovania).

 

Prirodzený les. Porasty so zodpovedajúcim prirodzeným druhovým drevinovým zložením, pripúšťa sa len menší podiel zastúpenia stanovištne nepôvodných druhov. Porasty v tejto kategórii dosahujú viac ako 85% parametrov pôvodných porastov (kategória 1). Vplyvom činnosti človeka je často zmenená priestorová výstavba, avšak s fungujúcimi autoregulačnými procesmi. Porasty sú obhospodarované prírode blízkym spôsobom (podrastový a výberkový hospodársky spôsob). Odumreté jedince a mŕtve drevo sa dosiaľ v prevažnej miere odstraňovali.

 

Prevažne prirodzený les. Porasty spravidla ešte s prevahou prírodných znakov nad znakmi antropickými. Vzhľad je prirodzený. Porasty v tejto kategórii dosahujú od 50 po 85% parametrov pôvodných porastov (kategória 1). Zaradenie porastu do tohto stupňa vylučuje akýkoľvek výskyt inváznej dreviny (agát biely, pajaseň žliazkatý, a i.).

 

Zmenený les. Porasty s prevahou antropických znakov nad prírodnými a najčastejšie zmeneným drevinovým zložením. Zastúpené môžu byť dreviny pôvodné alebo stanovištne nepôvodné (napr. smrekové monokultúry v nižších polohách, geneticky nevhodné smrečiny vo vyšších polohách, monokultúry borovice, borovica čierna, duglaska, agát, a i.). Priestorová výstavba porastov je výrazne zjednodušená. Prevažujúci je holorubný hospodársky spôsob. Zväčša ide o umelo založené porasty alebo o porasty s kombinovaným pôvodom, často na kalamitných holinách. Vertikálna výstavba je väčšinou jednovrstvová, les s antropickými znakmi vykazuje neprirodzený vzhľad. Rozmiestnenie stromov je často pravidelné (radová výsadba).

 

Premenený les. Umelo zakladané porasty s antropickými znakmi neprirodzeného vzhľadu (plantáže na produkciu biomasy, produkciu semena - semenné sady, výskum - provenienčné plochy). Ide najmä o porasty introdukovaných drevín (porasty euroamerických topoľov a ich krížencov a pod.), monokultúry domácich druhov (napr. vŕby, topole) alebo sady (smrekovec, borovica). Porasty sú druhovo homogénne spravidla tvorené len jedným druhom dreviny. Výstavba je jednoduchá, priestorové rozmiestnenie jedincov je pravidelné (rady, pásy).

 

Táto škála nerozlišuje pojmy prales a prírodný les. Je to preto, že vizuálna štruktúra oboch kategórií je podobná, bez ďalších (najmä historických) pokladov prakticky ťažko rozlíšiteľná. Problémom je aj subjektívne posúdenie priblíženia sa bežných porastov konkrétnej kategórii. V blízkej budúcnosti by bolo vhodné navrhnutú škálu objektivizovať jednoznačnejšou kvantifikáciou (matematicky sa už teraz dá pomerne ľahko kvantifikovať napr. aproximácia drevinového zloženia modelovému, otázkou tu však je dobré nastavenie modelu, ktoré je tiež veľmi subjektívne). Treba však stanoviť modely na priestorovú výstavbu (založené napr. na variabilite hrúbok či výšok), na množstvo odumretého dreva, na štruktúru obnovy a pod. Podstatné pre objektívnejšie hodnotenie prirodzenosti sú najmä historické podklady o doterajšom hospodárení (spôsob vzniku porastu, výchovné zásahy, ovplyvňovanie hospodárením či inou antropogénnou činnosťou). Netreba zabúdať ani na to, že uvedená stupnica NIML bola koncipovaná pre maloplošné výskumné plochy (0,05-0,1 ha) a jej použitie na väčších výmerách môže byť tiež komplikované.

 

Napriek spomenutým problémom uplatnenie jednotnej metodiky hodnotenia stupňov prirodzenosti po prvý krát umožnilo zistenie výmer lesov celej republiky v jednotlivých kategóriách v 5 stupňovej škále (Šmelko et al. 2008). Podiel posúdených najzachovalejších prírodných lesov je na Slovensku podľa posúdení NIML pomerne nízky (5.0 ± 0.7%), ale plošne sa jedná o asi 100 tisíc ha. V kategórii ochranných lesov sa podiel prírodných lesov zdvihol trojnásobne (17.5 ± 2.5% z celkovej výmery ochranných lesov). Najvýraznejší, až 60.5 ± 2.0% podiel v našich lesoch majú podľa NIML prirodzené lesy so zodpovedajúcim zložením a štruktúrou s čiastočným ovplyvnením antropogénnymi zásahmi. Výrazné zastúpenie (19.8 ± 1.4%) majú aj prevažne prirodzené lesy, v ktorých bola štruktúra viac ovplyvnená človekom, ale prírodné znaky stále prevažujú. Zmenený les, hlavne smrekové a borovicové monokultúry, zaberá podľa hodnotenia len 14.5 ± 1.3% výmery. Jeho podiel je výrazný v lesoch osobitného určenia, ale nezanedbateľný je aj v ochranných lesoch. Výberovou inventarizáciou sa takmer nezaznamenali riedko zastúpené premenené lesy a plantáže s podielom 0.3 ± 0.2%.

Celková výmera lesov, ktoré vizuálne spĺňali kritériá prírodných lesov na Slovensku dosiahla 106±14 tisíc ha. Patrili sem aj samovoľne vzniknuté lesy rastúce mimo lesných pozemkov, ktoré tvorili až desatinu z posúdených prírodných lesov.

 

Prirodzenosť a ďalšie znaky pralesa

Všeobecne sa zabúda, že prirodzenosť je len jednou z charakteristík pralesa. Ďalšou je napr. jeho „starobylosť“ či „primárnosť“. Túto stránku lesov majú veľmi dobre spracovanú vo Veľkej Británii (Forestry Commission Practice Guide 2003). Za starobylý (ancient) les označujú každý les, ktorý v poľadovej dobe nikdy neprestal byť lesom, ale ako les mohol byť ľubovoľne obhospodarovaný. Pre praktické účely vychádzajú z údajov katastra nehnuteľností, ktoré majú pre Anglicko k dispozícii pre rok cca 1600, pre Škótsko od 1750. Pokiaľ podľa katastra bol daný pozemok niekedy poľnohospodárskou pôdou, nejde o starobylý les.

 

Vzťah medzi prirodzenosťou a starobylosťou znázorňujú britskí vedci dvojrozmerne – na os Y vynášajú stupeň prirodzenosti, na os X starobylosť. Možné sú potom všetky ich kombinácie. Napr. nálet pionierskych drevín na bývalom pasienku je úplne prírodný, nie je však starobylý. Naopak niektoré plantáže drevín na odvekej lesnej pôde sú úplne umelé, avšak starobylé. Od pralesa (aj prírodného lesa) sa vyžaduje úplná prirodzenosť aj starobylosť.
K týmto dvom charakteristikám podľa nás pristupuje, ešte otázka výmery či priestorového rámca. Pri veľkým výmerách lesných komplexov je možné tolerovať bývalé dočasné odlesnenie alebo obhospodarovanie lesa na malej ploche. Okolitý les takéto zásahy dokáže časom eliminovať, je zdrojom pôvodných druhov (resp. génov) pre ich obnovu. Naopak, pri malých výmerách pralesových zvyškov sa zmenené okolie stáva zdrojom nepôvodných druhov či génov a časom je schopné spôsobiť ich zánik. Miera tohto vplyvu závisí od intenzity zmeny aj jej charakteru. Sú známe napr. pokusy dokazujúce postupné degradáciu úmyselne ponechaných zvyškov dažďových pralesov v odlesnenej krajine zmenenej na poľnohospodársku, známe sú však aj názory, že úplne odlišný (nelesný) ekosystém môže byť pre biodiverzitu lesov menšou hrozbou než lesné ekosystémy s inváznymi lesnými druhmi.

 

Významnou vlastnosť, či skôr množinou vlastností, je aj zachovanie procesov prebiehajúcich v pôvodnom pralese. Ako príklad môžu poslúžiť procesy utvárajúce drevinové zloženie porastu. Požadovanou vlastnosťou je relatívna nemennosť drevinovej (resp. druhovej) skladby, čo znamená, že musia fungovať procesy, ktoré ju udržiavali. Posúdenie týchto procesov je v praxi takmer nemožné. Nepriamo sa to spravidla rieši vytvorením si určitého teoretického modelu vývoja pralesa, jeho vývojových fáz a štádií a následným porovnaním jednotlivých častí posudzovaného lesa s týmto modelom. Model musí dávať odpoveď na otázku ako vznikla druhová a priestorová štruktúra posudzovaného lesa a aký bude jej ďalší vývoj. Aj vytvorenie takéhoto modelu ilustruje, nakoľko dôležité sú priestorové rámce, v ktorých má model fungovať. Nevyrovnané zastúpenie vývojových štádií je vážnym narušením prírodných procesov, najmä ak prevláda štádium majúce charakter nižšieho sukcesného štádia (napr. prípravný les).

Aký je stav pralesov na Slovensku?

Ako už bolo spomenuté vyššie, otázkou pralesov sa slovenské lesníctvo v minulosti zaoberalo iba málo. Prof. Korpeľ (1989) odhadoval ich výmeru na 15-20 tisíc ha. Tu však treba poukázať na to, že vychádzal hlavne že vychádzal hlavne z vekov udávaných v LHP – za pralesy považoval porasty nad 160 rokov, z ktorých teoreticky môže časť tvoriť iba prestarnuté lesy nespĺňajúce kritériá pralesa. Prof. Korpeľ uvádza staré lesy nachádzajúce sa vo vtedajších 74 štátnych prírodných (podľa neho pralesových) rezerváciách na výmere 15-tisíc ha. Napriek vedeckému či odbornému záujmu doteraz nevznikla spoločenská objednávka na „inventúru“ všetkých pralesov Slovenska, kvôli čomu ani Národné lesnícke centrum nedisponovalo presnejšími údajmi o ich celoslovenskej výmere. Oficiálne dokumenty (napr. Národný lesnícky program 2007 alebo Zelené správy) uvádzali donedávna výmeru pralesov 24 tisíc ha (ako kvalifikovaný odhad).
 V rokoch 2009-2010 sa uskutočnilo prostredníctvom organizácie FSC Slovensko riešenie projektu Ochrana pralesov Slovenska (Jasík a kol. 2010). Projekt bol s celkovým rozpočtom asi 0,1 mil. € spolufinancovaný z Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru a Nórskeho finančného mechanizmu prostredníctvom nadácie Ekopolis. Projekt finančne podporil aj Svetový fond na ochranu prírody – WWF. Hlavnými cieľmi bola Identifikácia pralesov na Slovensku (vytvorenie databázy pralesov so základným popisom a charakteristikou každej lokality, mapa pralesov Slovenska), Zlepšenie ochrany pralesov a  Zvýšenie verejného povedomia o pralesoch (http://pralesy.sk). FSC tak svojimi aktivitami úspešne pripravila projekt, ktorý by mal reálne zistiť aktuálny stav pralesov (resp. prírodných lesov s charakterom pralesa) Slovenska. Výsledky by mohli slúžiť ako podklad pre koncepčné a operatívne rozhodovanie a plánovanie na úseku ochrany prírody, lesného hospodárstva alebo územného rozvoja. V súlade s vyššie uvedenými definíciami pralesa sa tu všeobecne uplatnil miernejší význam slova prales (teda mapovali sa aj do istej miery ovplyvnené pralesy – prírodné lesy).

 

Projekt bol počas krátkeho času pripravený zodpovedne a efektívne. Vytvorila sa vedecká rada projektu zložená zo zástupcov TU Zvolen, ÚEL SAV Zvolen, NLC, UK Bratislava, pripravila sa metodika na identifikáciu pralesov a manuál mapovateľov pralesov. Vyškolení pracovníci preverovali vyselektované objekty (z podkladov NLC, VLM, ŠOP SR) a mapovali jednotlivé pralesy. Efektivita projektu sa prejavila aj vo zverejnení textových a mapových výstupov v krátkom čase po ukončení mapovania na webe (http://pralesy.sk/projekt/vysledky/83.html).
 Výsledky boli vcelku prekvapujúce. Z 332 predvybratých lokalít o výmere 53 699 ha sa identifikovalo 122 pralesových lokalít o výmere 10 120 ha (čo je asi 0,5 % z výmery slovenských lesov a 0,2 % z výmery Slovenska). Na ďalších 169 lokalitách na výmere 1527 ha sa identifikovali pralesové zvyšky. Na výmere ďalších 14 235 ha (629 segmentov) sa našli prírodné lesy s potenciálom nadobudnúť charakter sekundárneho pralesa.

 

Celkovo sa teda zistila oveľa nižšia výmera pralesov (10 tis. ha), ako sa roky oficiálne uvádzalo (20-24 tis. ha). Znamená to že sa výmera pralesov Slovenska dramaticky znížila? Podľa nášho názoru nie, iba sa po prvý raz celoslovensky zistila jednotnou metodikou. No i tu vystupujú mnohé argumenty, ktoré upozorňujú, že problematika je omnoho komplikovanejšia.

Metodika mapovania a identifikovania pralesov

Samotní riešitelia projektu Ochrana pralesov Slovenska uvádzajú, že v nedotknutom lese alebo pralese sa pripúšťa pri vylúčení citeľného úmyselného vplyvu kultúrneho človeka ojedinelý zásah necivilizovaného človeka (napr. divokého poľovníka). Podľa nich, „na Slovensku sa dá za takýto les považovať pravdepodobne len Nefcerka v Kôprovej doline.“ Definícia pralesa podľa projektu FSC je nasledovná:

"Relatívne nedotknutý prírodný les (znaky po bývalej ľudskej činnosti nie sú evidované, alebo sú ťažko identifikovateľné a málo evidentné) s klimaxovým (pôvodným) drevinovým zložením, s výskytom typických druhov ekosystému, zachovalou prirodzenou vekovou, vertikálnou, horizontálnou a priestorovou štruktúrou, s primeranou prítomnosťou mŕtveho dreva (stojaceho a ležiaceho) v rôznych štádiách rozkladu a s prítomnosťou jedincov drevín, ktorých vek sa blíži fyzickému veku. Za súčasť pralesa sa považuje aj sukcesné štádium lesného ekosystému (tzv. prípravný les), ktoré vzniklo prirodzeným spôsobom (bez vplyvu človeka) po prírodných disturbanciách na ploche pralesa (do ktorého nebolo zasahované a je predpoklad, že bude ponechané na prirodzený vývoj)."

Z tejto definície vyplýva, že je značne široká, ale menej konkrétna a subjektívna. Pojmy ako primeraný, prirodzený, typický, pôvodný nevyjadrujú jednoznačnosť a konkrétnosť a viacero odborníkov si ich môže vysvetliť subjektívne ináč. Je to všeobecne problém popisných definícií (vrátane  vyššie uvedených definícií podľa NIML). Okrem toho sa jedná o typické mapovanie pomocou „zástupných znakov“. Nie je dopredu jednoznačne vylíšený prales v ktorom sa posudzuje jeho štruktúra, ale podľa danej štruktúry sa zaraďuje porast a jeho časti do preddefinovanej kategórie. V súčasnosti nie je vhodné všeobecne takýto prístup kritizovať (pre daný účel je vhodný), ale treba poukázať na to, že na základe subjektívneho posúdenia je možné dôjsť aj k rozličným výsledkom celkovej výmery pralesov.

 

Najspornejšou časťou uvedenej definície je uznanie prípravného lesa za prales, pokiaľ tento vznikol na ploche pralesa a bude ponechaný na prirodzený vývoj. Takáto podmienka je jednoznačne nepostačujúca, pre korektné posúdenie by musela zahŕňať priestorové súvislosti. Ak napr. škodlivý činiteľ celú výmeru pralesa obklopeného hospodárskymi lesmi, prípravný les vznikne náletom pionierskych drevín pochádzajúcich aspoň sčasti z hospodárskych lesov a tieto budú neskôr nahradené tiennymi drevinami z hospodárskych lesov. Je viac než sporné, že takýto les možno označiť za neovplyvnený človekom.
Pokiaľ pod pojmom prales chápeme les, ktorý ostal uchránený pred vplyvom človeka, tak hlavnou vlastnosťou odlišujúcou ho od „obyčajných“ lesov je to, že sa v ňom nikdy (resp. už dostatočne dlho) významne nezasahovalo a že naň nepôsobili významné nepriame vplyvy človeka. Obsah termínov významne a dostatočne je stanovený subjektívne. Zatiaľ čo existencia ľudských zásahov (resp. čohokoľvek) môže byť často viditeľná na prvý pohľad, ich neexistenciu je ťažké dokázať len tým, že stopy zásahov (čohokoľvek) momentálne nevidno. Na podporenie hypotézy, že daný porast bol počas dostatočne dlhej doby bez ľudských zásahov, existujú nasledovné možnosti:

 

- zmienky o nezasahovaní v archívnych dokumentoch (napr. zmienka o zákaze ťažby panovníkom a p.), neexistencia záznamov o ťažbe z doby, keď sa už táto povinne evidovala,

- znalosť historických súvislostí týkajúcich sa danej lokality (komu lesy patrili, kto a na čo ich využíval, čo bránilo hospodárskemu využívaniu alebo ho naopak stimulovalo)

- absencia priamych stôp po zásahoch (absencia pňov, nepravidelný spon stromov, absencia umelo vnesenej dreviny (taká, ktorá sa v danej lokalite prirodzene nešíri), absencia stôp po približovacích cestách a linkách).

 

Znaky uvedené v tretej odrážke sú len zástupnými znakmi, ktoré samy o sebe pre identifikáciu pralesa nepostačujú (pne napr. môžu chýbať aj v hospodárskom lese) a niekedy ju nemusia ani vylučovať (napr. cesta môže prales len pretínať, ale ho neovplyvňovať). Zatiaľ neexistuje všeobecný konsenzus, koľko pňov na hektár, alebo koľko stromov nepôvodného druhu naletených z okolitých lesov spôsobí znehodnotenie pralesa na les. Ešte ťažšie je hodnotenie vplyvov človeka na štruktúru lesa, rovnoveká štruktúra nemusí byť vždy vytvorená človekom a naopak. Ďalším problémom je trvanlivosť zvolených zástupných znakov. Pne a ostatné stopy po ťažbe pomerne rýchlo zanikajú. Napr. po vetrovej kalamite v Badínskom pralese v r. 1947 bolo drevo spracované a v roku 1948 odvezené (Korpeľ 1989) a až spracovaná vzniknutá holina bola ponechaná na samovývoj. Plocha bola v krátkom čase po vyťažení porastená pionierskymi drevinami, 23 rokov po kalamite sa už takmer na celej ploche nachádzal prechodný les. Dnes, 60 rokov po kalamite, uznali mapovatelia FSC túto plochu za plnohodnotný prales (i keď ovplyvnený v kategórii B).

 

Priamymi znakmi pralesa by boli určité charakteristiky jeho štruktúry, drevinového zloženia a najmä v ňom prebiehajúcich procesov. Je tu však problém, že pre slovenské pomery nemáme dostatočne overenú predstavu, ako by mali pralesy rôznych typov, od lužných lesov až po vysokohorské porasty, vyzerať. Za priamu charakteristiku pralesa sa zvykne považovať najmä výskyt mŕtveho dreva, ani tu však nemáme istotu, koľko mŕtveho dreva sa v akom type pralesa má vyskytovať. Veľmi populárnou sa v poslednej dobe stala koncepcia prírodných procesov. Skutočný prales by mal byť definovaný najmä tým, že procesy, ktoré ho vytvárajú, neboli zmenené. Žiaľ, o procesoch prebiehajúcich pred stovkami rokov máme ešte slabšiu predstavu, než ich (predpokladanom) výsledku. V slovenských pomeroch boli pomerne dobre rozpracované hypotézy o dynamike niektorých typov pralesov (Korpeľ 1989), najmä bukových, smrekových a smrekovo-jedľovo-bukových. U ďalších typov pralesov sú tieto predstavy menej podložené. Treba však povedať, že skúmanie dynamiky je záležitosť dlhodobá a mapovatelia FSC sa s ním nemali ako v danom časovom horizonte a pri danom objeme finančných prostriedkov vysporiadať.
Ešte náročnejšie je posudzovanie nepriamych vplyvov človeka na lesy. V husto osídlenej krajine, akou je Slovensko, je prakticky nemožné nájsť les neovplyvnený fragmentáciou, prenikaním druhov z umelých ekosystémov, pastvou hospodárskych zvierat, znečistením ovzdušia, neprirodzenými zmenami populácií zveri a p. Všetky tieto vplyvy sú schopné viac alebo menej význame ovplyvniť drevinové zloženie a ďalšie znaky „pralesa“, a to až do miery, v ktorej tento prestáva byť pralesom. Opäť je to teda otázka subjektívneho posudzovania miery.
Podľa nášho názoru je dôležité sa zamerať na prvú časť definície, teda na nedotknutosť, absenciu zásahov človeka. Stupeň antropogénneho ovplyvnenia by mal byť hlavným kritériom rozlišovania kategórií lesa. A v tom prípade je namiesto opisu súčasnej štruktúry oveľa objektívnejším podkladom história lesa. Problémom však je nájsť historické záznamy ktoré by potvrdzovali nedotknutosť (ale veľmi dobre sa naopak dajú použiť podklady na vyvrátenie nedotknutosti – teda záznamy o ľudských zásahoch). Práve kvôli absencii historických záznamov sa v súčasnosti pralesy mapujú skôr na základe ich súčasnej štruktúry. Teda stupeň antropogénneho ovplyvnenia by mal byť hlavným kritériom, ale nie je preto, že ho kvôli dlhej histórii nevieme kvalifikovane posúdiť (odkiaľ môžeme zistiť čo sa asi dialo v konkrétnom súčasnom (pra)lese za prvej republiky alebo za Rakúsko-Uhorskej monarchie?). Už aj niektoré názvy nasvedčujú že minimálne okolie lokality bolo v minulosti významne ovplyvnené ťažbou (napr. Holica, Kotlov žľab, Hrončecký grúň, Šenkova seč), pastvou (napr. Marocká Hoľa, Kojšova Hoľa, Zámostská Hoľa, Volová), alebo požiarom (napr. Ohnište, Pálenica, Spálená). Ak ich názvy vznikali už v stredoveku, môže sa v danom prípade jednať aj o typické sekundárne pralesy.

Formulár pre mapovateľov uvádza, že prvoradým cieľom je vymapovanie hraníc pralesa (ak sa na lokalite nachádza) a až následne získanie dát o pralese. Takýto prístup absolútne chápeme, problémom však je to prvotné subjektívne určenie hraníc. Od neho sa totiž odvíja zistená výmera. Kritériá na stanovenie hraníc (teda na odlíšenie pralesa od iného lesa) sú však ponechané na subjektívne posúdenie. Stanovenie je pomerne ľahké v „typických“ pralesoch, kde hranice vyhlásenej NPR korešpondujú s hranicou pralesa. Ale v novo mapovaných lokalitách je všetko na posúdení mapovateľa. Formulár obsahuje mnoho ohodnotených údajov o štruktúre pralesa, z ktorých sa dá opísať jeho stav, ale mnohé sú pre samotné ohraničenie subjektívne, nejasné a nejednoznačné (vyplývajúce aj zo subjektívneho zisťovania stavu lesa). Napr. typ biotopu/biotopov, pokryvnosť etáží, odhadovaný počet hrubých stromov v ks/ha, odhadované množstvo stojaceho a ležiaceho hrubého mŕtveho dreva v ks/ha. Na to nadväzuje hodnotiaca tabuľka s kritériami, ktoré v súčasnosti na Slovensku nemá problém splniť väčšina starších (teda aj človekom ovplyvnených, resp. aj založených porastov). Napr. prítomnosť stromov blízko fyzického veku, počet hrubých stromov nad 15 ks/ha, hrubé mŕtve drevo nad 10 ks/ha, prítomnosť mŕtveho dreva nad 10 cm hrúbky, nejasne definované umelé prvky pod 10%, slabé ovplyvnenie zverou či pastvou, neprítomnosť inváznych druhov. Význam mŕtveho dreva je podľa nás veľmi preceňovaný (teda v porovnaní pralesov, prírodných a ostatných lesov na Slovensku), čo budeme analyzovať v ďalšom samostatnom príspevku.

Naopak, vo formulári chýba podrobnejší popis historického vývoja, napr. od kedy sa v pralese preukázateľne nehospodári, od kedy je chránený (čo je však v mnohých prípadoch ťažko zistiteľné).

Otázkou je, či uvedenú definíciu pralesa spĺňajú aj jednotlivé časti. Lesníkmi spochybňované sú hlavne porasty poškodené prírodnými javmi, predovšetkým veterné a lykožrútové kalamity. Ak by bola definícia pralesa objektívnejšie dodržiavaná, takéto porasty by kritériá tesne po kalamite nespĺňali (napriek tomu že by teoreticky mohlo ísť o prirodzené javy v pralesoch). Odpoveď na túto otázku (teda či ide o prales a je možné ponechať ho na samovývoj pri vylúčení zhoršenia jeho stavu) nás trápi už v súčasnosti, v rozsiahlych horských smrečinách v oblasti Tatier a ďalších vysokých pohorí Slovenska. Na druhej strane si myslíme, že uvedená definícia pralesa preferuje staré a prestarnuté porasty (ako už bolo uvedené vyššie často aj výrazne ovplyvnené človekom).

Porovnanie posúdenia pralesov

Aj pri jednotnej metodike projektu FSC asi nebolo možné odstrániť veľmi silný subjektívny vplyv jednotlivých mapovateľov. Hoci predpokladáme že riešitelia projektu navzájom porovnávali jednotlivé výsledky, predsa sa nám javí výrazný rozdiel medzi niektorými lokalitami. Prísnejší meter mapovateľov na zaradenie medzi pralesy vidíme napr. na území Vysokých Tatier, na druhej strane boli medzi pralesy zaradené aj niektoré veľmi prekvapujúce lokality (Smrekovica). Vzniká otázka, ako by vyzerali vymapované pralesy, ak by sa niektorí mapovatelia vymenili.

 

Národné lesnícke centrum disponuje údajmi z množstva (vyše 4000) trvalo stabilizovaných a podrobne meraných a hodnotených plôch z územia celého Slovenska, ktoré sa zakladali v rámci mnohých výskumných a nevýskumných aktivít (TVP, RT, TMP I. a II, NIML, APVV, HL). Na mnohých sa popri iných znakoch posudzovala aj prirodzenosť lesa podľa vtedy vypracovaných metodík. Väčšina plôch sa samozrejme nachádza v bežných obhospodarovaných lesoch, ale niektoré ležia práve v hraniciach pralesov vymapovaných FSC. Tu máme možnosť porovnať hodnotenie prirodzenosti na výskumných plochách. Ako príklad poslúži databáza horských lesov (zber údajov v rokoch 2000-2001), kde zo založených 122 plôch 34 leží na vymapovaných lokalitách pralesov (Zadná Poľana, Ohnište, Martalúzka, Kosodrevina, Smrekovica, niekoľko ďalších lokalít v Nízkych Tatrách). Z nich bolo pracovníkmi NLC posúdených ako pralesovité 9 (26%), 17 posúdených ako prírodné lesy (50%), 7 ako prírodno-prirodzené (20%) a jedna (3%) dokonca iba ako prevažujúco prirodzený les. Keďže tu porovnávame plošný a jednotlivý prístupu, výsledky považujeme za vcelku prijateľné, no upozorňujú že aj variabilita stavu v rámci hraníc vymapovaných pralesov je širšia.

 

Výrazné názorové nezhody sa zistili pri celoplošnom mapovaní vybraných lokalít pracovníkmi NLC na požiadavku podniku Lesy SR. V roku 2010 na lokalite „pralesa Smrekovica“ (167 ha) neidentifikovali žiaden prales, na lokalite Bystrá uznali pracovníci NLC iba 14% z pralesov, ktoré identifikovalo FSC (spolu do 500 ha).

 

Z uvedených príkladov je zrejmé, že subjektívny vplyv mapovania pralesov napriek zjednoteným metodikám stále existuje. Preto je potrebné varovať pred zneužívaním výsledkov (z jednej i druhej strany), napr. na manipulovanie poukazovaním na rozdiel medzi zistenou výrazne nižšou výmerou pralesov. V nadväznosti na to by malo byť zrejmé, že ďalší postup pri ochrane vymapovaných pralesov by mal vychádzať z odbornej a spoločenskej diskusii ku každému novonavrhnutému pralesu, vrátane vyjadrenia vlastníka. Z dostupnej vrstvy pralesov FSC sme zistili, že asi 78% leží na štátnych pozemkoch, 15% na neštátnych pozemkoch (súkromných osôb 9% na obecných 6%) a zvyšných 7% na pozemkoch neznámych vlastníkov. Asi 1/3 vymapovaných pralesov je v súčasnosti chránená iba 1. stupňom ochrany prírody. Otázne je, či je to nedbanlivým prístupom ochrany prírody (pri takom množstve chránených území ako máme na Slovensku) alebo to je vymapovaním lesov ktoré celkom nespĺňajú kritériá definície pralesov. Mimo území s najvyšším stupňom ochrany prírody a krajiny leží až takmer 4200 ha (teda viac ako 40%!) z vymapovaných pralesov. Z nich asi 400 ha (9,5%) leží na pozemkoch neznámych vlastníkov a až 3090 (74%) na štátnych pozemkoch. Necelých 7% patrí obecným lesom, 7% súkromným lesom a 1% cirkevným lesom.

Výsledok terénneho vymapovania pralesov môžeme akceptovať, ale ďalšie nadväzné kroky týkajúce sa vyhlásenia lokality za prales zasluhujúci si osobitnú pozornosť spoločnosti (vyhlasovanie jednotlivých rezervácií) musia byť podrobené odbornej oponentúre.

 

Pralesy a ochrany prírody

Každý jeden samostatný výsledok mapovania pralesov sa dotýka dvoch navzájom nezávislých otázok:

- či naozaj ide o prales,

- či má byť dané územie vyhlásené za prísne chránené.

To či ide o prales (v zmysle les vyvíjajúci sa bez významného vplyvu človeka) nie je „obhájiteľné“ len na základe súčasného vzhľadu, vyžaduje si to ešte nejaký historický argument, prinajmenšom vytvorenie nejakej hypotézy, prečo bol daný porast uchránený. V prípade stanovíšť, na ktorých prichádza do úvahy viacero drevín, je žiaduci aj nejaký model dynamiky pralesa zdôvodňujúci, prečo sa vytvorilo práve také drevinové zloženie, aké bolo zmapované a či nebolo zásadne ovplyvnené okolitými porastmi.

 

Vyhlásenie nejakého územia za prísne chránené (za prírodnú rezerváciu) je proces vonkoncom nie závislý len na pralesovitosti lesných porastov v ňom. Veľká časť dnešných prírodných rezervácií nebola mapovateľmi FSC uznaná za pralesy, napriek tomu opodstatnenosť existencie týchto rezervácií nikto nespochybňuje. Vyhlásenie chráneného územia by malo brať do úvahy (Margules, Pressey, 2000) najmä potrebnosť daného územia pre sieť chránených území, jeho „perspektívu“, t.j. či ho je možné za prijateľných nákladov ochrániť a p. Pokiaľ je nájdený prales akútne ohrozený prírodnými alebo antropogénnymi činiteľmi, ktorých eliminácia nie je celkom možná, či už ekonomických alebo „objektívnych“ dôvodov, je to argument proti jeho vyhlasovaniu za rezerváciu a vhodnejšie môže byť zamerať svoju pozornosť na iné, hoci menej zachovalé, územie.

 

Renomovaní „biológovia ochrany prírody“ (Margules, Pressey, Possingam a ďalší) upozorňujú, že návrh nejakej siete chránených území je len začiatkom, že ťažiskom práce je potom dostať aspoň časť návrhu do praxe. Toto si vyžaduje množstvo presviedčania a rokovaní s vlastníkmi a užívateľmi nielen daného „pralesa“, ale aj jeho širšieho okolia. Určite sa nedá očakávať, že pod ochranu sa dostanú všetky navrhnuté územia.

 

Príkladom zvláštneho súčasného stavu je napr. územie medzi kótami Skalka – Chopok (obr. 7). V západnej časti sa nachádza NPR Skalka s výmerou vyše 2600 ha, ktorá je „výnimočná ako pôsobivé a zachovalé územie montánnej a glaciálnymi procesmi ovplyvnenej krajiny“ (http://www.napant.sk). Východná časť v súčasnosti nie je chránená najvyšším stupňom ochrany, ale bolo v nej vymapovaných vyše 500 ha „pralesov“. Otázne je, prečo doposiaľ Štátna ochrana prírody (ŠOP) nezabezpečovala ochranu tohto územia, resp. ako je možné že sa bez prísnej ochrany územia zachovalo také množstvo „pralesov“. Na druhej strane, prečo sa v súčasne chránenej NPR zachovala iba časť pralesa o výmere 10 ha (čo tvorí 0,4% pôsobivého a zachovalého územia NPR).

 

Zhrnutie na záver...

Posúdiť čo v lesoch Slovenska v dnešnej dobe je alebo nie je prales, je vďaka dlhodobému historickému tlaku na naše lesy dosť komplikované. No i bez jednoznačného zaškatuľkovania do vybraných kategórií si tak pralesy, ako aj prírodné či prirodzené lesy zasluhujú patričnú úctu a ochranu.
Pre mapovanie pralesov urobilo FSC veľmi významný krok, keď sa pokúsili o zmapovanie súčasného stavu pralesov na Slovensku. Jednotlivé lokality sú vymapované a zverejnené, čím sú informácie o nich k dispozícii širokej verejnosti (http://pralesy.sk).
Aj keď všeobecný prístup človeka k pralesom, lesníka či ochranára, by mal smerovať k nezasahovaniu a sledovaniu prírodných procesov, otázka je, či ide vo všetkých prípadoch naozaj o pralesy a či ich stav a celkový priestorový kontext umožňujú, aby sa dlhodobo udržali v priaznivom stave aj bez ľudských zásahov. Príroda sa vždy bude, samozrejme, nejako vyvíjať aj bez vplyvu človeka. Ale človek by mal (ak má tú možnosť), ovplyvňovať procesy v prírode tak, aby príroda poskytovala priaznivé úžitky (vrátane úžitkov z ochrany prírody) aj z pohľadu človeka, z pohľadu dĺžky ľudského života. Poškodený les (z pohľadu človeka) sa obnoví aj samovoľne, ale je rozdiel či to bude trvať 30 alebo 300 rokov.
Spoločnosť by mala mať záujem sledovať prirodzené procesy bez zásahu človeka. Dôležité je vymedziť tomuto sledovaniu patričný priestor, ktorý by bol jednak dlhodobo nemenný, jednak ekonomicky opodstatnený, primeraný možnostiam výskumných inštitúcií a čo najmenej ovplyvňujúci ďalšie funkcie, ktoré nám les poskytuje. V súčasnosti na to slúži časť prírodných rezervácií. Na časti sa z rozličných dôvodov (predovšetkým však z dôvodov ochrany lesa) zasahuje, na čo majú ochrana prírody a ochrana lesa rozličný pohľad. Problém je najmä tam, kde sa zachované porasty v súčasnosti nenachádzajú v priaznivom stave, ktorý by umožnil ich bezproblémový vývoj. Sú to hlavne známe horské smrečiny, ohrozené po vetre lykožrútom. Hranica premnoženia hmyzu sa na mnohých lokalitách už prekročila, a lesy hromadne odumierajú. v budúcnosti nás čaká diskusia, či takéto lesy, ak boli vymapované ako pralesy, treba nechať na samovývoj alebo ovplyvniť činnosťou človeka. Týka sa to obnovy územia, ochrany lesa, spracovania drevnej hmoty.

 Pri pralesoch a potenciálnych pralesoch sa načrtáva otázka intervencií v prospech zachovania pralesa, ale aj otázka ochoty lesníkov odviesť v prospech pralesov určitý nadštandard.

Záver patrí slovám prof. Korpeľa (1989)

„Na Slovensku a v celej Európe pralesy existujú a v budúcnosti budú existovať len vďaka úsiliu človeka, t. j. koncepčne zameranej koordinovanej činnosti prírodovedcov, lesníkov, pracovníkov ochrany prírody, verejnopolitických činiteľov.“

Ing. Vladimír Šebeň, PhD., Ing. Matej Schwarz,
Národné lesnícke centrum – Lesnícky výskumný ústav Zvolen

Poďakovanie: Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0273-11.