Kde hľadať základné východiská pestovania lesa?

Pestovanie lesa v dnešnej forme sa vyprofilovalo v asi tisícročnom procese prác, aktivít, drancovania, starostlivosti, obhospodarovania, získavania praktických skúseností a teoretických poznatkov.

O spolužití človeka s lesom približne do 12. storočia možno získať informácie väčšinou z archeologického výskumu. Od 12. – 13. storočia je však už možné opierať sa aj o písomné dokumenty, ktoré sa zachovali a sú archivované. Mnohé informácie boli už spracované a mnohé ešte čakajú na objasnenie.

Z historických prameňov je zrejmé a viac-menej nesporné, že súčasné územie Slovenska bolo v minulosti pokryté lesmi na takmer celej ploche.

 

Využívanie lesov

Z pohľadu času je možné charakterizovať vzťah ľudskej populácie k lesu na našom území v rôznych etapách.

Prvou etapou je obdobie, kedy sa súčasné územie Slovenska začalo intenzívne osídľovať. V tejto etape došlo k značnej likvidácií lesov. Lesné spoločenstvá, ktoré v tom čase mali charakter primárnych pralesov, nemali viac-menej žiadnu hodnotu. Hodnotu mala pôda, ktorá sa dala využívať na poľnohospodárske účely, respektíve hodnotu mali nerastné suroviny. Územie Slovenska sa stalo pre svoju polohu, bohatstvo lesov a najmä veľké náleziská vzácnych kovov, medi a železa pre vtedajších vládcov Uhorska (12. – 18. storočie) veľmi zaujímavé. Rozsiahle lesy sa stali prostriedkom pre udržanie si vplyvu a odmeňovanie verných. V súvislosti s tým bolo potrebné vytvoriť podmienky pre život a prácu ľudí, ktorí na toto územie prichádzali a tvorili hodnoty.

Druhou etapou je možné nazvať obdobie, kedy si jednotliví majitelia lesov, respektíve aj panovníci (na rôzne podnety) začali uvedomovať potrebu zastavenia bezohľadného drancovania a likvidácie lesov. V archívoch sa objavujú informácie o „chránených – hájených“ lesoch, pričom však dôvod ochrany mal rôzne príčiny. Najčastejšie išlo o hájenie lesov pre potreby poľovačky... V tomto období „vzniklo“ viacero nariadení a príkazov miestneho, ale aj celoštátneho charakteru. Koniec tejto etapy a začiatok tretej je možné datovať rokom 1769, kedy vošiel do realizácie tzv. Lesný poriadok Márie Terézie.

Počas predchádzajúceho obdobia (oboch etáp) nie je možné hovoriť o „pestovaní lesa“, i keď náznaky pre cieľavedomú obnovu lesa sa ukazovali už skôr. Jednotlivé články Tereziánskeho zákona sa týkali už aj starostlivosti o porasty v predrubnom veku, avšak ich realizácia bola viac-menej nulová. Ďalšiu etapu (teoreticky tretiu) charakterizuje spontánny rozvoj lesníckych disciplín. Veľmi progresívny pre toto obdobie bol Zákonný článok XXXI z roku 1879, ktorý platil s rôznymi úpravami až do roku 1960, kedy vošiel do platnosti zákon 166/1960 Z.z.

 

Prvá etapa – devastácia lesov

Terminus technicus „devastácia lesov“ nie je z pohľadu doby, o ktorej chceme informovať asi najvhodnejší. Avšak z pohľadu súčasnosti je tento výraz prijateľný. V období, kedy sa tvoril a upevňoval vtedajší štátny útvar, patrilo celé územie panovníkom. Rozvoj štátu bolo možné zabezpečiť cez „zaľudňovanie“ územia (osídľovanie) a produkciu tovarov. Rozsiahle, neosídlené lesy „Slovenska“ sa stali z pohľadu ekonomiky aj bezpečnosti štátu zaujímavé.

Osídľovanie konkrétnych regiónov a vo väzbe na to aj „humpľovanie“ lesov, je v niektorých faktoroch rovnaké, ale aj rozdielne, vo vzťahu k pôvodnému (väčšinou slovanskému) obyvateľstvu, orografickým a klimatickým podmienkam, možnostiam poľnohospodárskych aktivít, zdrojom nerastných surovín, ale aj vlastníckych vzťahov, obranných a ochranných opatrení, ... Osídľovanie prebiehalo v niekoľkých „vlnách“, ktoré boli časovo a spoločensky podmienené: vojnovými udalosťami a vnútroštátnymi problémami, ťažbou zlata a striebra, ťažbou, tavením a spracovaním kovov (najmä meď a železo), zabezpečením poľnohospodárskej produkcie, pasením oviec, kôz a dobytka a zásobovaním spoločnosti drevom ...

Z historického hľadiska je 13. storočie pre dynamický rozvoj vtedajšej spoločnosti na jednej strane a dynamické likvidovanie lesov na druhej strane jedno z najvýznamnejších. Po vpáde a plienení Tatárov (1241 – 1242) na území terajšieho Slovenska (najmä Šariš a Spiš) bola značná časť obyvateľstva vyhubená alebo odvlečená do zajatia. V snahe prežiť utekali zvyšky obyvateľstva do hôr – pralesov, kde sa vytínaním, klčovaním a pálením lesov snažili získať pôdu pre stavbu obydlí, produkciu potravín a pastvu pre dobytok.

Na vyľudnené územie pozval vtedajší panovník Belo IV. (1235 – 1270) kolonistov prevažne z nemeckých krajín a Poľska, ktorí sa lepšie vyznali v poľnohospodárstve, baníctve, tavbe a spracovaní kovov, uhliarstve, spracovaní dreva (piliarstvo), atď. Osídľovanie nemeckými kolonistami bolo tak intenzívne, že napríklad na Spiši sa vytvorilo „Spoločenstvo nemeckých miest“, ktoré malo od roku 1271 písomne zaručené osobitné privilégia. Zakladané mestá sa stali postupne hospodárskymi centrami regiónov. Nárast obyvateľstva sa prejavuje aj na zvýšenej spotrebe a produkcii potravín. Poľnohospodársku pôdu bolo možné získať len na úkor lesa. Kňazovický(1953) poukazuje vo svojich poznámkach na špecifickú formu kolonizácie, tzv. šoltýstvo. Jedna z najstarších písomných informácií je zrejme z roku 1244, kedy Podolínec povoľuje „šoltýsenie“ pre potrebu zabezpečenia poľnohospodárskej pôdy.

Lesy na Spiši a Šariši boli s ohľadom na veľkú vzdialenosť od centra pre priame užívanie panovníkom nezaujímavé, a tak sa stávali objektom darovania (donácií) za služby panovníkovi. Napríklad roku 1256 kráľ Belo IV. dal donáciu Comes Jordanusovi (gróf župy) za privádzanie osadníkov a podobne.

Podobná situácia bola aj v iných regiónoch. Na strednom Slovensku osídľovanie čiastočne zabezpečovali aj benediktínski mnísi z Hronského Beňadiku (zakladajúca listina z roku 1075), respektíve zo Bzovíka (zakladajúca listina z roku 1135). O ráde Benediktínov je známe, že jeho členov povolávali panovníci a veľmoži do krajov, kde boli rozsiahle lesy, aby ich svojou činnosťou premieňali na úrodné polia. Vykonávali to sekerou a krompáčom.

Dominantnou poľnohospodárskou činnosťou na Orave bolo dobytkárstvo. Správa Oravského hradu, ktorému okolité lesy patrili sa starala o rozširovanie chovu dobytka aj kolonizáciou. Zabezpečovali sa tak dávky a dane z plochy, ktorá vo forme lesa ležala nevyužitá. Les sa na vyklčovaných a vypálených plochách neobnovoval.

Kavuljak (1930) v tejto súvislosti uvádza: „....... les, ktorý pôvodne zaujímal 90% celkovej výmery Oravy, postupne strácal pôdu tak, že na konci 18. stoletia nezostalo mu viac, ako jedna tretina výmery. V tej miere, ako les strácal pôdu, zväčšoval sa počet obcí, ktorých v 13. storočí bolo len asi 10 s počtom obyvateľstva najvýš 2–3 tisíc duší, v století 18-om (roku 1777) však ich bolo 96 s počtom obyvateľstva 63628 duší.“

V 13. – 14. storočí bol zaregistrovaný prudký rozvoj baníctva a hutníctva. Toto odvetvie malo veľkú spotrebu dreva. Lesy sa rúbali bez ohľadu na zabezpečenie následnej generácie. Doplatili na to lesné ekosystémy najmä v kontakte s banskými mestami, ako aj tie, ktoré sa vyskytovali pozdĺž vodných tokov. Drevo sa pre potreby pálenia drevného uhlia, tavby kovov, vykurovania, stavebníctva, ... dopravovalo po riekach – splavovaním.

Na likvidáciu lesov stredného Slovenska v tom období má vplyv kolonizačná vlna zo Saska a Thüringenu, ktorú kráľ Belo IV. osadil do oblasti banských miest, najmä Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice (privilégia od roku 1255), Španej Doliny, Starých Hôr a iných.

Na východe to boli najmä Gelnica (privilégia od roku 1242), Kežmarok, Spišské Vlachy, Smolník, Dobšiná, atď. Kráľ Ladislav IV. listinou dobšinskému banskému županovi Hekkulovi potvrdzuje v roku 1284 pre kolonistov používať „nemecké právo“, súčasťou ktorého je rúbanie a klčovanie lesov.

Ešte väčšie negatívum na stav lesov bol spontánny príchod valachov v 13. a 14. storočí z juhovýchodnej Európy. Prvé zmienky o valašskej kolonizácií sú z roku 1337 (Koromľa pri Sobranciach), respektíve 1338 (Tibava). Postupne pľundrovali lesy Gemera, Liptova, Zvolenskej a Trenčianskej župy, Kysúc a prešli až na Moravu (Valašské Medziříčí, ...). Ďalšia vlna prišla v 16. storočí a začiatkom 17. storočia. Valasi sa vtedy usadili na najmenej zaľudnenom regióne – Orava. Valasi boli oslobodení od platenia daní (od roku 1465) a mali privilégia aj od kráľa Mateja Korvína (1474), súčasťou ktorých bola možnosť využívať horské lúky a hole pre potreby pasenia, rúbať a vypaľovať lesy. Ovce, kozy a ošípané sa pásli aj v lesoch. V 16. storočí spontánna kolonizácia slabla a začala sa prejavovať ako kopaničiarstvo. Pre potreby pasenia oviec a kôz likvidovali sekerou a ohňom veľké plochy lesov. Redukcia lesov pre potreby pasenia oviec išla najmä z hrebeňových častí našich pohorí. Doposiaľ následkom týchto aktivít absentuje prirodzená horná hranica lesa tvorená smrekom vo Veľkej a Malej Fatre, ako aj v časti Nízkych Tatier. Napríklad v roku 1437 valasi dovedení kastelánmi Turnianskeho hradu spásli a pošliapali plochy na prípravu sena a neprestajne rúbali a pustošili aj lesy patriace Jasovskému kláštoru.

 

Druhá etapa – snaha o zastavenie drancovania lesov

Škody na lesných porastoch spôsobené osídľovaním, valašníctvom, ťažbou rudy a tavením kovov, sa začali v 15. a 16. storočí prejavovať aj na nedostatku dreva. Majitelia, ale aj panovník si začali uvedomovať význam a hodnotu lesov.

Už skôr sa objavujú prvé nezrovnalosti a roztržky. Napríklad v roku 1364 musel vice Commus (podžupan) Scapusiansis urovnať spor medzi Belou a hradom Dunajec vo veci užívania lesov a pasenia. Podobné problémy a najmä ohrozenie ťažby a produkcie vzácnych kovov vyústili v roku 1426 do vydania „Nariadenia Kráľa Žigmunda“ pre Zvolenského župana Juraja Ilosvaiho o povinnosti vydávať drevo pre komorné bane, zavedení ročných rúbanísk (muselo sa určiť miesto ťažby, veľkosť plochy, sled priraďovania rúbanísk), o nutnosti vyťažiť všetky stromy na rúbanisku a o zákaze orby na rúbanisku a potrebe obnovenia lesného porastu.

Ide o historicky prvé nariadenie v záujme zastavenia drancovania lesov a zároveň o koncepčné obhospodarovanie. Zakazuje sa túlavá ťažba, zavádza sa systém súvislých rúbanísk s následnou obnovou lesa a ochrany mladých porastov. V iných regiónoch Slovenska drancovanie lesov pokračovalo. Napríklad ešte v roku 1426 sa vyčítalo zemanom z Plešivca, že pripustili valachov do štítnických lesov aj proti nariadeniu panovníka, v roku 1457 konvent v Jasove riešil sťažnosť na kastelánov z Turne, že ich valasi vypásajú lúky a ničia lesy v okolí, v roku 1513 fráter Jeanes Abbas Schawnikiensis doviedol valachov do Vikartoviec a podobne.

Taktiež tieto informácie získané z archívov a spracované Ing. J. Kňazovickým, poukazujú na dlhodobo pretrvávajúci problém v obhospodarovaní lesov.

Antagonizmy medzi potrebami upadajúceho baníctva, rozmáhajúceho sa valašníctva a poľnohospodárstva a potrebou zabezpečiť dostatok drevnej suroviny ,ako aj zachovania lesov“, sa snažil riešiť panovník Maximilián II (1564-1576) vydaním „Lesného poriadku“ (Constitutio Maximiliana) v roku 1565. Poznatky z archívov hovoria o tom, že nariadenia panovníka sa do reálneho života dostávali len veľmi pomaly alebo vôbec, nakoľko problém s pasením oviec a najmä kôz pretrvával ešte veľmi dlho. Aj napriek uvedeným skutočnostiam bol „Lesný poriadok Maximiliana II“ veľmi progresívny. Je to v zásade prvé – celoštátne platné mocenské opatrenie proti ničeniu lesov. Je vidieť snahu o hospodárske využívanie lesov. Zavádza povinnosť ponechávať na rúbani výstavky (tzv. semenáče) pre zabezpečenie prirodzenej obnovy. Nariaďuje robiť inventarizáciu lesov, najmä čo sa týka rozšírenia drevín. Dáva pokyny pre zabezpečenie ťažbovej vyrovnanosti v rámci oblasti.

Tento „Lesný poriadok“ možno pokladať za základy lesného hospodárstva ako cieľavedomej činnosti.

Vydanie lesného poriadku Maximiliánom II. bolo čiastočne motivované aj intenzívnou banskou činnosťou. V roku 1526 Juraj Mertz, hlavný správca Fuggerovcov v Banskej Bystrici hlásil „... veľký úbytok lesov, čo má veľký vplyv na ceny drevného uhlia pre huty“. O dvadsať rokov neskôr sa situácia zhoršila natoľko, že Vlk Hohenwarter (prefekt Bansko Bystrickej komory) dáva podnet na presun hút k Hronu, splavovanie dreva z dolín a pri Banskej Bystrici vybudovať na Hrone hrable. V tomto období (roku 1547) podal Hohenwarter panovníkovi správu o stave lesov. Je to prvý odborný opis a plán využitia lesov na Slovensku. Na sklonku XVIII. storočia začína baníctvo a hutníctvo upadať a zanecháva za sebou rozsiahle a až dodnes odlesnené plochy.

XVIII. storočie možno pokladať za storočie, v ktorom sa končí osídľovanie Slovenska kolonizáciou. Od polovice XVIII. storočia panovníčka Mária Terézia venovala zvýšenú pozornosť problematike lesov v celej monarchii. Príčinou bola veľká spotreba dreva pre bane, huty, obyvateľstvo a sklárne. Pre výrobu dechtu a potaše (draslo) padlo v stredoeurópskych krajinách za obeť státisíce hektárov lesa. Vysokú spotrebu dreva mal aj rozvíjajúci sa chemický priemysel.

Rozhodujúci význam pre zveľaďovanie lesov mali lesné štatúty vydané v roku 1754 – 1769 Máriou Teréziou pre jednotlivé krajiny monarchie. Pre Slovensko bol v roku 1769 vydaný „Porádel Hor, aneb Lesuw Zachováni“ (Vytlačený bol v roku 1770 v západoslovenskom nárečí). Vydaním zákona predchádzala intenzívna inventarizácia, ktorá spočívala v taxačnom zisťovaní drevnej zásoby a v meračských a mapovacích prácach. Vypracovať pokyny pre obhospodarovanie lesov sa podujal barón Geusau (1767). Zostavil ťažobnú a obnovnú inštrukciu, ktorej podstatou bolo rozdelenie lesnej plošnej jednotky na toľko častí (lánov), koľko rokov je stanovená rubná doba. Každý rok sa mala jedna časť vyrúbať, drevo zužitkovať a porast obnoviť pomocou výstavkov, alebo sejbou. „Lánová sústava“ bola pokrokom v lesnom hospodárstve.

Vlastný Tereziánsky poriadok bol nesporne významný medzník v rozvoji lesného hospodárstva, ktorý platil pre všetky formy vlastníctva lesov. Jednoznačne uzatvára etapu ničenia lesov a dáva základ vzniku novodobého lesného hospodárstva, ako plánovanej lesnej činnosti vo všetkých formách lesa bez ohľadu na vek porastov. Možno ho pokladať za legislatívny základ pestovania lesa.

 

Tretia etapa – začiatok a rozvoj pestovania lesa

Z hľadiska pestovania lesa je Teraziánsky zákon zaujímavý v tom, že v rámci jednotlivých bodov nariaďuje konkrétne opatrenia (napríklad obhospodarovať les na základe evidencie a plánu, určuje rubné doby pre jednotlivé dreviny, nariaďuje ochranu náletov a nárastov, dáva návod na realizáciu prebierok, prikazuje zakladanie škôlok ...).

Vývoj lesníckych (pestovateľských) aktivít bol v rámci regiónu Slovenska realizovaný diferencovane. Napríklad roku 1771 Miestodržiteľská rada v Prešove zriadila „Stoličnú lesnú škôlku“, roku 1773-74 Mesto Levoča vydalo pokyn pre zber a výsev žaluďa, rokoch 1789-90 v Podolínci platí pokyn pre vyzdvihovanie a vysádzanie mladých líp.

Rozvoj lesníctva ako samostatnej hospodárskej zložky núti majiteľov rozsiahlejších panstiev (majetkov) diferencovane riešiť vznikajúce situácie. Konkrétne, roku 1791 bol vypracovaný projekt ochrany a obnovy Coburg-Köházy lesov v Muráni, roku 1794 Gróf Csaky (Humenné) vydal „Lesnú inštrukciu“ podľa ktorej sa lesné hospodárstvo osamostatnilo od poľnohospodárskej výroby.

Na základe súpisu porastov z roku 1828 sa zistilo že v chotári Jelšavi bol umelo založený porast smreka (rok 1795 ±).

Rozvoj lesníctva bol zákonite ovplyvňovaný aj rozvojom vedy, dostupnosťou informácií, ale aj relatívne vysokým počtom zanietených odborníkov, ktorí sa v rôznych časových úsekoch zamerali na pomoc a zveľaďovanie lesov. J. D. Matejovie na Horehroní, Wiliam Rowland na Orave, gróf Geusau na Liptove, Ľudovít Greiner v Jelšave a na Horehroní, H. D. Wilckens v Banskej Štiavnici a ďalší, položili základy koncepčného obhospodarovania lesov.

Postupnosť pestovných opatrení, ktoré sa dostávali do realizácie je možné vidieť aj na evidencii aktivít nasadenia technológií a činností v Coburgovskom panstve na LS Čabraď a LS Svätý Anton (Antol). V oku 1829 začína sa používanie ručnej píly v Antole, (J. D. Matejovie zaviedol používanie píly na Horehroní v roku 1825), rokoch 1830-1831 sa prvý raz použil sadzač pri zakladaní kultúr, roku 1830 vyberá sa jedľa z náletu, roku 1832 Antol prvý raz vysieva borovicu čiernu do škôlok, roku. 1833 do škôlky (v Iliji) sa vysieva smrek a buk, roku 1836 Čabraď vysieva do škôlky agát, roku 1838 v Čabradi sa zakladá kultúra duba v jeseni, roku 1840 v škôlke v Čabradi sa pestuje kanadský topoľ, roku 1842 Čabraď zaoráva žaluď v škôlke, roku 1844 Čabraď sadí borovicu v jeseni, roku 1858 výsev brezového semena na sneh, roku 1877 sa semeno meria už v kg a hl.

V roku 1879 bol prijatý pre Uhorsko Zákonný článok XXXI/1879 (Lesný zákon)

Spomínaný Zákonný článok XXXI z roku 1879 bol vo svojej podstate prvý komplexný súborný lesný zákon, ktorý platil na celom území vtedajšieho Uhorska a s určitými zmenami platil na našom území až do roku 1960 (81 rokov).

Vypracovaniu samostatného zákona pre lesné hospodárstvo (Zákonného článku) predchádzalo odlúčenie lesného hospodárstva od komorského baníctva v roku 1871.

Značná pozornosť sa venovala obnove porastov. Následná generácia sa zabezpečovala sejbou a sadbou. Na Orave sejbu do 19. storočia zabezpečovali nasledovne:

V prvom roku na holorube pestovali zemiaky, čím zabezpečili prípravu pôdy. V druhom roku na plochu rúbane vysiali ovos, ikricu (dvojročnú pšenicu) a semeno smreka. Na jeseň zožali ovos. V nasledujúcom roku zostala na rúbani ikrica a pod jej ochranou odrastal smrek. Na jeseň ikricu opatrne zožali (poliarenie).

Iný spôsob bol ešte jednoduchší. Cez holorub prehnali čriedu dobytka, alebo oviec, ktoré raticami rozrušili opadanku a povrch pôdy. Celoplošne vysiali smrekové semeno a opäť prehnali cez rúbaň ovce, respektíve dobytok, ktorý raticami zapravil semeno do pôdy.

Väčšia časť holorubov bola obnovená sadenicami vyzdvihovanými z hustých náletov, respektíve sadenicami, ktoré boli vypestované v škôlkach. Oravský komposesorát evidoval v druhej polovici 19. storočia 90 škôlok s výmerou 6,25 ha, kde vyprodukoval okolo 2 milióny sadeníc.

Wiliam Rowland (v rokoch 1864-1886 pôsobil ako vrchný lesmajster Oravského komposesorátu) bol zástancom umelej obnovy. Sadenice sa sadili v spone 6×6 stôp (1,8×1,8 m), neskôr 1,5×1,2 m (1,5 m po spádnici). Neodporúčal prirodzenú obnovu pod porastom nakoľko „... komplikovala sa ťažba a poškodzovali kmene“.

V procese obnovy pribudli nové aktivity. Ľudovít Greiner (1796-1882) pôsobil ako riaditeľ panstiev Sachsen – Coburg – Gotha v Jelšave, založil v roku 1830 škôlky v Polomke, Šumiaci, Mokrej Lúke, kde pestoval najmä smrekovec opadavý a buk. Pre zabezpečenie semena vybudoval lúštiarne šišiek v Polomke, Vernári a Šumiaci (1830-1831). V roku 1834 založil škôlku aj v Telgárte. Takýchto prvkov sa na území „Slovenska“ objavuje v tej dobe viac.

Začiatkom 20. storočia sa zásluhou vedeckých poznatkov a vnášaním Zákonného článku XXXI z roku 1879 do praxe, začali lesné škôlky budovať ešte intenzívnejšie. Zvýšená pozornosť sa venovala aj pôvodu drevín. Konkrétne, v rokoch 1912-1914 založil prof. Róth z Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici provenienčné pokusy smrekovca a borovice, roku 1921 vybudovali lúštiarne šišiek v Liptovskom Hrádku, roku 1927 G.Vincent vypracoval „Smernicu pre evidenciu a kontrolu lesného osiva“, roku 1930 založená „veľkoškôlka“ na LZ Betliar, roku 1934 prvé pokusy s prihnojovaním v škôlke Betliar.

Zakladanie škôlok a pestovanie sadeníc bolo podmienené preferenciou holorubného hospodárskeho spôsobu, čo vyplývalo zo stále platného Zákonného článku XXXI/1879.

Starostlivosť o porasty v predrubnom veku bola do 19. storočia minimálna, až žiadna. Jednotlivý výber pre potreby poľnohospodárstva alebo pre remeselnícku výrobu a túlavá ťažba, ktoré sa uskutočňovali v mladších porastoch, nemožno pokladať za koncepčnú výchovu.

Prvá zmienka o usmernení štruktúry mladších porastov je zrejme z roku 1560. Tristran de Rostaing dáva základ tzv. Francúzskej prebierke, ktorú dopracoval a publikoval v roku 1790 Verenne de Fenille. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa začali aktivizovať najmä nemeckí lesníci. V roku 1791 prezentoval svoje poznatky z výchovy mladých smrekových porastov L. G. Hartig, ktorý odporúčal slabé podúrovňové zásahy s dlhými intervalmi. Práce H. Cottu v období rokov 1804-1817 preferovali vo výchove silnejšie úrovňové zásahy. V roku 1826 bola odpublikovaná Dánska prebierka, ktorá má charakter pozitívneho úrovňového výberu. Bola zameraná na výchovu bukových porastov.

V roku 1854 C. Heyer vyslovil základné pravidlo tzv. klasickej školy pri výchove porastov „Včas – mierne – často“. V nasledujúcom období sa výchove porastov venovala zvýšená pozornosť. Prejavilo sa to informáciami o prebierkach, ktoré vykonávali v rôznych častiach Európy. Napríklad roku 1881 Bohdaneckého orlická, respektíve aj milimetrová prebierka pre smrekové porasty (Čechy), roku 1883 Molčanovova – Tulská prebierka pre dvojvrstvové porasty s dubom (Rusko), roku 1891 Borggreveho – kacírska výberná prebierka pre bukové porasty (Nemecko), roku 1902 Nemecká prebierka (stupne A, B, C, D, E), roku 1931 Konšelova prebierka (ČSR), roku 1934 Schädelinova akostná úrovňová prebierka (Švajčiarsko) ... atď.

V tomto období intenzívneho získavania nových poznatkov a informácií by nebolo správne nespomenúť A. Möllera, ktorý v roku 1922 publikoval svoje poznatky a názory o lese trvalo produkujúcom „Der Dauerwaldgedanke“. Touto prácou dávno predbehol chápanie ekologicky stabilného hospodárskeho lesa. Vytvoril základy koncepcie prírode blízkeho pestovania lesa.

Významnú úlohu vo výchove porastov (prebierky) a v obhospodarovaní lesných ekosystémov zohrala v tomto a v nasledujúcich obdobiach lesnícka filozofia Schädelina, ktorý odporúča nepretržitú starostlivosť o lesné porasty, od ich vzniku, čiže od náletu, cez nárasty, respektíve kultúry, mladiny (prečistky), žŕdkoviny, žrďoviny (prebierky), dospievajúce kmeňoviny (presvetľovanie) až po dospelé – rubné porasty (obnova).

Prvá zmienka o koncepčnej prebierke na území súčasného Slovenska je zrejme z roku 1833 od Ľudovíta Greinera z Jelšavy.

Na začiatku 20. storočia sa prebierkam aj napriek Zákonnému článku XXXI/1879 nevenovala mimoriadna pozornosť. Prebierky sa síce v rámci lesných hospodárskych plánov plánovali, avšak málokedy sa realizovali. V Oravskom komposesoráte sa do roku 1945 nerealizovali vôbec. Na LS Sihla (Pamätná kniha LS Sihla) sa „predmítne“ ťažby realizovali, avšak vzhľadom na nedostatočný odbyt počas hospodárskej krízy a neskôr aj vojnových udalostí, bol ich rozsah minimálny. Podobná situácia bola aj v iných regiónoch Slovenska.

Vývoj prebierok, ale aj pestovných opatrení a lesníckych činností je významne ovplyvňovaný úrovňou poznania na jednej strane, ale aj úrovňou potrieb a možnosťami spoločnosti na druhej strane. Napríklad v 19. (18.) storočí a začiatkom 20. storočia sa preferovalo holorubné hospodárenie, ktoré vyplývalo z tzv. „saskej – staťovej (lánovej) sústavy“ ktorá sa používala na našom území a ktorá bola aj legislatívne podchytená Zákonným článkom XXXI/1879. V dôsledku umelej obnovy sa vytvárali väčšinou rovnoveké a rovnorodé porasty smreka. Z toho rezultovala potreba podúrovňových zásahov (Nemecko, Čechy).

( Poznámka: Za začiatok koncepčného usmerňovania vedeckých a vzdelávacích lesníckych aktivít možno pokladať rok 1939, kedy bol na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave zriadený Odbor lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva .)

V 50. rokoch minulého storočia sa aj na Slovensku začali prejavovať snahy o zmenu hospodárskeho spôsobu a využívania lesného fondu. V roku 1956 sa uskutočnila konferencia „O výberkových lesoch na Slovensku“. V roku 1957 konferencia „Buk ako priemyselná surovina“. O dva roky neskôr sa uskutočnil „Celoštátny zjazd československých lesníkov“ v Tatranskej Lomnici za účasti približne 300 ľudí. Riešil sa najmä problém prirodzenej obnovy, ktorá bola v tom čase mimoriadne nízka. Po verejnej rozprave a pripomienkovaní sa poznatky dostali aj do Zákona 166/1960 Zb. Priestor dostalo podrastové a výberkové hospodárenie.

Prebierkovým postupom sa v druhej polovici minulého storočia venovali napríklad Korpeľ (1974) – Metóda čakateľov, respektíve cieľových stromov, Štefančík (1984) – Úrovňová voľná prebierka, ako aj iní, väčšinou pracovníci VŠLD Zvolen, VÚLH Zvolen, respektíve HÚL Zvolen.

Hospodársky rast a vývoj spoločnosti sa prejavoval aj zvýšenou spotrebou dreva novými ťažbovými a dopravnými technológiami. Snaha o zvýšenie produkcie (ťažby) sa v 70. rokoch minulého storočia prejavila aj v lesnom zákone 100/1977 Zb. Okrajová forma rúbaňového hospodárskeho spôsobu pri vysokej spotrebe dreva (Bučina, Smrečina, Bukóza, SCP Ružomberok, Štúrovo...) a využívaní lesnej techniky (prémiové ukazovatele) sa „zvrhla“ na priraďovanie holorubov. Vytvorila sa „Kategória máloproduktívnych lesov“. V roku 1980 bol jej stav nasledovný: prestárnuté porasty 28 900 ha, veľmi nekvalitné 23 800 ha, silne preriedené 8 800 ha, výmladkové (prevod obnovou) 66 500 ha, drevinovo nevhodné 69 800 ha. SPOLU 197 800 ha. Približne 10% výmery lesov Slovenska bolo zaradené do tejto kategórie.

Od 90. rokov minulého storočia prevládajú koncepcie zamerané na ekologické obhospodarovanie lesných ekosystémov.

Už Lesný poriadok Márie Terézie riešil problematiku výmery lesov. Významnejší pokrok však nastal až po roku 1879. Napríklad roku 1895 nariadil banskobystrický hlavný súdny zalesniť 46 ha zdevastovaných podlavických plôch. Do roku 1901 bolo zalesnených 31 ha. Najproblematickejšiu časť Podlavických výmoľov sa však do tohto roku nepodarilo zalesniť. Ďalšie práce na asanácii tejto plochy trvali následne až do roku 1908. Počas zalesňovacích-melioračných prác použili 482 500 sadeníc, 55 tisíc kolov a 4836 zväzkov prútia.

Podobných lesníckych veľmi cenných aktivít bolo na Slovensku v rôznych regiónoch viacero, napríklad 30-50 roky minulého storočia rozsiahle zalesňovacie práce v podtatranskej oblasti a v Tichej a Kôprovej doline, roku 1952 začiatok zalesňovania spustnutých plôch Perísk, 50. roky minulého storočia rekultivačné práce na zdevastovaných plochách v oblasti Kráskej Hôrky a Hrhova, roku 1960 ozeleňovacie práce na Šútovskej skale, roku 1960 Zbor povereníkov rozhodol o vyhlásení 260 km² v oblasti pramenišťa Ipľa, Lučeneckého potoka a Rimavice za vodohospodársky štátne dôležitú oblasť. Za roky 1961-1979 sa zalesnilo 5527 ha bývalých poľnohospodárskych pozemkov, čím sa zvýšila lesnatosť na 49,08 %. Významne sa tým znížili jarné záplavy na juhu Slovenska, respektíve severe Maďarska. V súčasnosti je v rámci sledovaného objektu zalesnených vyše 7000 ha.

V priebehu druhej polovice 20. storočia boli zalesnené tisíce hektárov tzv. „bielych plôch“ vo všetkých regiónoch Slovenska.

 

Záver (Štvrtá etapa?)

Život na rôznych úrovniach času a poznania už mnohokrát otestoval hlbokú myšlienku, že kto nepozná minulosť, nemôže pochopiť súčasnosť a nevie predvídať budúcnosť. Lesy a lesníctvo prešlo za 8 storočí dlhú cestu, na ktorej sa striedali pozitíva a negatíva. Dlhá cesta poznávania nie je na konci, je len v súčasnosti , ktorá sa rýchlo mení na históriu. Lesné ekosystémy sú dlhoveké organizmy, ktoré majú byť obhospodarované tak, aby dlhodobo (nepretržite) plnili funkcie, na ktoré sú predurčené. Pred niekoľkými storočiami aj pred niekoľkými desaťročiami boli obdobia, kedy bola preferovaná produkcia dreva. Pred niekoľkými storočiami aj desaťročiami bola snaha o zníženie negatívnych dopadov exploatácie na lesné prostredie. Aj v minulosti, aj v súčasnosti boli a sú snahy o zvýšenie výmery lesov, o zvýšenie efektivity práce, o zvýšenie funkčnej účinnosti lesov,... Zostáva však nezodpovedaná otázka: Poučili sme sa?!

Bolo by dobré, keby si aj naša spoločnosť uvedomila nenahraditeľný význam lesov a potrebu ich cieľavedomého odborného usmerňovania a pomohla vytvoriť podmienky (legislatívne, finančné ...) pre dlhodobé koncepčné obhospodarovanie týchto jedinečných rastlinných spoločenstiev. A už celkom na okraj, som si vedomý, že tento príspevok len nepatrnou časťou informuje o stave, vývoji a pestovaní lesov v minulých obdobiach. Hlbšie analýzy v jednotlivých regiónoch Slovenska by určite poukázali na zaujímavé historické udalosti a súvislosti z lesníckeho, respektíve spoločenského hľadiska.

 

 

Doc. Ing. Karol Gubka, CSc.

Lesnícka fakulta Technickej univerzity Zvolen