Princípy ochrany prírody a slovenská realita

Stáva sa prestížnou záležitosťou časti spoločnosti najviac oddelenej od prírody, žijúcej vo veľkomestských aglomeráciách, chrániť prírodu až extrémnym spôsobom, vylúčením človeka z krajiny a snahou o totálnu bezzásahovosť.

Výsledky takéhoto extrémneho spôsobu tzv. ochrany prírody nedali na seba dlho čakať a dnes sme svedkami postupnej likvidácie najhodnotnejších častí našej prírody, ktoré sa stávajú mŕtvymi svedkami vynútenej bezzásahovosti. Nezasahovanie rovná sa nehospodárenie. Nehospodárenie je prejavom hlbokej neznalosti nielen prírody a procesov v nej prebiehajúcich, ale zapríčiňuje aj sociálne, ekonomické a environmentálne škody nepredstaviteľného rozsahu, ktorých dopady na životné prostredie sú neodhadnuteľné aj pre samotných zástancov bezzásahovosti.

 

Celková výmera chránených území (CHÚ) národnej i európskej sústavy na lesných pozemkoch Slovenska je 1,103 milióna hektárov, čo predstavuje 57 percent ich výmery. Obidve sústavy sa navzájom vo veľkom rozsahu prekrývajú. V chránených vtáčích územiach (CHVÚ) je 41 území a ich celková výmera, vrátane nelesných pozemkov je 1, 373 milióna hektárov, čo predstavuje 28 percent územia Slovenskej republiky. V územiach európskeho významu (ÚEV) je 382 lokalít o celkovej výmere 573 tisíc hektárov.

 

Dlhodobá prax preukázala, že zabezpečovanie ochrany prírody prostredníctvom týchto dvoch sústav má mnoho nedostatkov. Národná sústava CHÚ sa formovala v spoločensko-ekonomických podmienkach socializmu. Obmedzenia v CHÚ vtedy umožňovali citlivé hospodárske využívanie lesov. Za MCHÚ sa prevažne vyberali najmä odľahlé, neprístupné alebo ťažko sprístupniteľné lokality s náročnými podmienkami na hospodárske využitie. Problém vlastníckych vzťahov prakticky neexistoval, pretože všetky lesy boli v užívaní štátnych organizácií a poľnohospodárskych družstiev. Vzťah medzi lesníctvom a ochranou prírody nebol antagonistický.

 

Nová doba

Nové demokratické usporiadanie po roku 1989 v intenciách nových zákonov o ochrane prírody (287/1995 a 543/2002), ktoré uplatňovali princíp bezzásahovosti, otvorilo priestor v ochrane prírody pre rôzne „zelené“ mimovládne organizácie, ktorých neodborným názorom vo veľkom rozsahu podľahli aj orgány a odborné organizácie ochrany prírody. V týchto podmienkach sa vypuklo prejavili všetky negatíva predchádzajúceho, benevolentného, prístupu k vyhlasovaniu CHÚ. Ekonomicky neúnosným bremenom sa stala najmä ich neprimerane a neodôvodnene vysoká výmera. Oba zákony chápu „ochranu prírody“ výhradne negatívne, to znamená aplikujú ju len na vydávanie zákazov a obmedzujúcich podmienok proti ľudským aktivitám, respektíve na povoľovanie výnimiek a udeľovanie súhlasov. Takmer vôbec nepožadujú opatrenia, ktoré by sa mali vykonávať v prospech zachovania alebo zlepšenia stavu predmetu ochrany v lesných CHÚ.

 

V uvedenom právnom stave sa vysoko nad rámec požiadaviek EÚ začala na Slovensku realizovať aj európska sústava CHÚ NATURA 2000. Bez akýchkoľvek pochýb možno konštatovať, že jej formovanie sprevádza veľa neodbornosti a povyšovania osobných, skupinových, rezortných, ale aj nadnárodných záujmov nad celospoločenské a národné záujmy. Rovnako ako v prípade národnej sústavy CHÚ, i tu dochádza k uprednostneniu kvantity ochrany pred jej kvalitou. Nesporným dôkazom tohto tvrdenia je, že na Slovensku bolo do území NATURA 2000 zahrnutých až 48,8 percent lesných pozemkov, čo je viac než dvojnásobok priemeru členských štátov EÚ. Tento podiel zaraďuje Slovensko, po Bulharsku a Cypre, na tretie miesto v celej EÚ. Princíp uprednostňovania kvantity nad kvalitou sa objavil aj v návrhu nového zákona o ochrane prírody, kde bez akýchkoľvek vedeckých zdôvodnení bol vopred uvedený podiel (v percentách) budúcich bezzásahových území, dokonca aj s čiastočnou lokalizáciou na lesnom pôdnom fonde v majetku štátu.

 

Objektivita – pojem neznámy

Ministerstvo životného prostredia SR návrhy území NATURA 2000 nikdy nepredložilo na nezávislú oponentúru príslušným vedecko-výskumným inštitúciám a neprihliadalo sa ani na názory oponentov. Nezabezpečili sa tak základné predpoklady dosiahnutia kvality ochrany území, ktoré sú toho skutočne hodné a nezhodnotila sa ani optimalizácia spoločensko-ekonomických dopadov ich ochrany. Toto spôsobuje Slovensku obrovské škody a riziká už dnes, a určite ich bude spôsobovať aj v budúcnosti.

 

Stav lesov (lesných ekosystémov) na Slovensku v čase formovania CHÚ bol natoľko priaznivý, že až 57 percent z nich bolo zaradených do kategórií CHÚ. Zachovanie lesných ekosystémov s prírode blízkou štruktúrou a dobrým zdravotným stavom umožnila primeraná intenzita a spôsoby obhospodarovania a starostlivosti o lesy, vyvíjané a uplatňované generáciami lesníkov. Napriek uvedenému, v dôsledku niekoľko storočí využívania lesov, majú slovenské lesy zmenenú štruktúru, ktorá sa výrazne líši od pralesov, či prírodných lesov. Tieto štrukturálne zmenené lesné ekosystémy majú z hľadiska produkcie dreva a plnenia ostatných mimoprodukčných funkcií veľmi vysokú hodnotu, avšak ich prírodné hodnoty nie sú ničím výnimočné. Dajú sa dosiahnuť bežným obhospodarovaním, preto ich vyhlasovanie za CHÚ je nielen neprofesionálne, ale doslova škodlivé.

 

Kde nie je cieľ, nie je ani cesta

Najväčším problémom sa ukázal fakt, že súčasná „ochrana prírody“ v oblasti ochrany biodiverzity v lesných CHÚ nemá jasne a realisticky naformulovaný žiaden cieľový stav, ku ktorému by mal vývoj lesov v týchto územiach smerovať. „Ochrana prírody“ nevie, a nechce si dať poradiť, aký spôsob manažmentu by sa v lesných CHÚ mal uplatňovať na zabezpečenie ich prírodno-ochranných, ostatných mimoprodukčných a produkčných funkcií. Preto doposiaľ neexistuje žiadny záväzný dohovor, či celospoločenský konsenzus v tom, aký by mal byť kompromis medzi požiadavkami a potrebami všetkých zainteresovaných skupín.

 

Bezradnosť, neschopnosť a neochota orgánov a organizácií ochrany prírody dohodnúť sa spôsobujú, že „ochrana biodiverzity“ v lesných CHÚ adobudla súčasnú extrémnu podobu, ktorej hlavnými črtami sú ochrana prírodných procesov, presadzovanie bezzásahového manažmentu a ponechávanie lesov bez akejkoľvek ochrany. Nebezpečenstvo takejto „ochrany prírody“ spočívajúcej vo „viere“, že prirodzený vývoj aj v neprirodzenom prostredí zabezpečí optimálny stav je v tom, že je preň prípustná akákoľvek degradácia lesných ekosystémov, vrátane veľkoplošného odumierania lesov a straty druhov, ktoré sú samotným predmetom ochrany, dokonca tento spôsob devastácie celých lesných komplexov ako keby spôsoboval jeho propagátorom radosť a uspokojenie nad dobre vykonaným dielom.

Na podporu takejto „ochrany prírody“ neexistujú žiadne vedecké dôkazy, ani praktické skúsenosti, okrem tých negatívnych za posledných 10 až 15 rokov. V dôsledku týchto skutočností a logického rozporu medzi lesným hospodárením a tzv. ochranou prírody sa rezervácie a národné parky v horských lesoch stali zdrojom podkôrneho hmyzu a jeho bezprecedentného šírenia do okolitých lesov. Ak je pre „niekoho“ cieľom bezzásahovosť, výsledkom pre všetkých je nevyhnutné odumieranie lesov s katastrofickými dopadmi na životné prostredie, čoho svedkom je už súčasná generácia. Čo sa stane v blízkej budúcnosti si nikto z odborníkov netrúfne predpovedať, pretože nevyspytateľné sú aj kroky samotných tzv. ochranárov.

 

Zneužívanie daní alebo ochrana prírody???

Nepovoľovanie výnimiek a nevydávanie súhlasov na realizáciu ochranných opatrení a sprístupnenia porastov, ako aj zákazy spracovania kalamitného dreva v CHÚ, spôsobujú nielen nevyčísliteľné environmentálne škody v dôsledku rozpadu, až zániku chránených lesných biotopov, ale majú tiež obrovské sociálne a ekonomické negatívne dopady.

 

Stručný prehľad len časti škôd spôsobených uplatňovaním zákona o ochrane prírody jednoznačne charakterizujú práve zvýšené náklady pri realizácii opatrení v 5. stupni ochrany, ktoré priemerne ročne dosahujú 2 176 tisíc €, zníženie všeobecnej hodnoty takto obhospodarovaných lesných porastov v kontexte posledných 10 rokov je reprezentované čiastkou 23 788 tisíc €, výmera a spoločenská hodnota zničených biotopov (6 789 ha) a takmer zničených biotopov (3 357 ha) dosiahla neuveriteľnú sumu 472 523 tisíc €. Náklady spoločnosti na zabezpečenie existencie jednotlivých zložiek rezortu MŽP (ŠOP SR, KÚ ŽP, IŽP) len za rok 2010 dosiahli výšku 24 526 tisíc €. Objem nespracovanej kalamity v chránených územiach z dôvodu neudelenia výnimiek a súhlasov orgánov ochrany prírody sa vyšplhal na 2 301 000 m³ (priama škoda zhruba 96 mil. €). Na jednej strane neustále prezentovaný schodok v štátnom rozpočte, na druhej strane plytvanie prostriedkami daňových poplatníkov. Účelnosť použitia daní je v tomto prípade minimálne diskutabilná, ak nie kontraproduktívna.

 

Európa a my

Odôvodňovanie uplatňovania takýchto princípov ochrany prírody samotnými orgánmi ochrany prírody je veľmi často prezentované ako nevyhnutnosť vyhovieť medzinárodným štandardom. Pravdou je, že žiadna medzinárodná smernica ani prezentované stanoviská Európskej komisie (EK) v žiadnom dokumente nenariaďujú uplatňovanie bezzásahového režimu. Naopak, v záujme trvalo udržateľného hospodárenia často bezzásahovosť vylučujú. Nóta EK (Doc Hab 05-06-08) doslova uvádza: „Proti zániku predmetu ochrany v územiach európskeho významu prírodnými procesmi treba, pokiaľ to je možné, zasiahnuť“. International Union for Conservation of Nature (IUCN) zdôrazňuje, že kategórie chránených území nemajú byť zneužívané na ospravedlnenie obmedzenia ich užívania. (Údaje sú prevzaté z: Moravčík M. a kol. - Ochrana prírodných procesov: analýza konceptu z pohľadu medzinárodných dokumentov a dopadov na lesy Slovenska - Prezentácia zo seminára Aktuálne problémy v ochrane lesa 2012).

 

Stav lesných komplexov v blízkom zahraničí, čistota porastov, ich sprístupnenosť, ale aj komplexné využívanie prírody človekom, stojí na úplne iných princípoch a zásadách, ako je tomu na Slovensku. Určite, že oveľa jednoduchšou (primitívnejšou) cestou je ustanoviť princíp bezzásahovosti ako vrcholný vzťah človeka k prírode a to najmä v situácii, kedy rezort životného prostredia nie je za nič zodpovedný, dokonca ani za spôsobené škody. Ak v najbližšej dobe nedôjde k radikálnej zmene chápania fungovania prírody v urbanizovanej krajine, ak sa nezmení pohľad na logické a účelné využívanie všetkých produktov a funkcií s minimálnymi škodami na prírode tak, ako je to všade v okolitých krajinách bežné, stane sa príroda pre verejnosť indiferentnou. Princíp účelného využívania spojený s minimálnym poškodením prírody je oveľa ťažšou, zložitejšou cestou ako bezzásahovosť, ale v obývanej krajine s niekoľko stáročí obhospodarovanými lesmi je to princíp nevyhnutný na zachovanie a trvalo udržateľné užívanie darov prírody.

 

Drevo, ako prírodný, ekologický materiál, vieme čiastočne nahradiť (nezodpovedanou otázkou ostáva s akým ekologickým dopadom), ale strom a les sú nenahraditeľné. Spoločnosť a to aj tá jej časť, ktorá je izolovaná od prírody, by si mala konečne uvedomiť nevyhnutnosť odborného hospodárenia v lesoch s cieľom trvalo udržateľnej produkcie všetkých jeho funkcií, produktov a pôžitkov. Nečakajme ďalších niekoľko rokov, aby sme objavili už dávno známe, že najekologickejší je vianočný stromček z lesa a najekologickejším materiálom je drevo lesných stromov, ktoré vo veľa prípadoch úplne nezmyselne ponechávame odumrieť a znehodnotiť len preto, aby sme si potvrdili a dokázali ako vieme „chrániť“ prírodu. Človek je odkázaný na spolužitie s prírodou a využívanie jej darov. Vynútená produkcia náhradných (neprirodzených) materiálov spôsobuje už pri ich výrobe záťaž pre životné prostredie, nehovoriac o ekologických problémoch pri ich likvidácii.

Nevytvárajme preto za každú cenu v záujme akýchkoľvek ideí a cieľov umelé prekážky medzi človekom a prírodou a nedovoľme doslova plytvať darmi prírody.

 

Prečo?

Čo stojí v pozadí úmyselnej a sofistikovanej masovej dezinformovanosti širokej verejnosti možno len hádať. Ak sa rezort životného prostredia ešte stále zaujíma o obhospodarovanie lesov v 3. až 5. stupni ochrany a to napriek neschopnosti zabezpečiť vykonanie opatrení v ochranných pásmach prírodných rezervácií, kde orgán štátnej správy životného prostredia neschválil spracovanie kalamity, ak napriek vyhláseniu vlády o zmapovaní a prehodnotení súčasného stavu chránených území operuje konkrétnymi výmerami budúceho 5. stupňa ochrany a bezhlavo vyhlasuje ďalšie CHÚ, dá sa ešte vôbec hovoriť o ochrane prírody? Nenavodzuje to atmosféru plánovanej, cielenej likvidácie odborného hospodárenia v lesoch za účelom osobného a skupinového prospechu na úkor majetku štátu???

 

Volanie lesných hospodárov o zjednanie nápravy sa alebo vôbec nedostane do médií alebo sa stratí v bombastických polopravdách špeciálne pripravených demagógov. Odborníci vedia, že pravda musí vyplávať na povrch, otázkou ostáva len kedy a čo nás to bude stáť nielen v podobe finančnej, ale najmä v podobe ekologických dopadov. Extrémne a bezohľadné využívanie darov prírody je nehodné múdreho hospodára, ale ochrana prírody presadzovaná za posledných 10 až 15 rokov rezortom životného prostredia a rôznymi tzv. ochranárskymi zoskupeniami má na prírodu horší vplyv ako jej človek počas celej svojej existencie spôsobil.

 

Neznalosť zákonov prírody môže konanie človeka čiastočne ospravedlniť, ale cieľavedomá likvidácia lesných biotopov je neodpustiteľnou chybou celej spoločnosti.

 

 

 

Ing. Ján Švančara, Ing. Alena Ábelová

Lesy Slovenskej republiky, š.p.