ČO NÁS ZAUJALO? Ako neprešustrova potenciál, ktorý ponúka drevo?

O ľuďoch, kríze, riešeniach a perspektíve lesníctva

s Ing. Janom MIČÁNKOM, vlastníkom a predsedom Predstavenstva holdingovej spoločnosti LESS, a.s.

Jeho príbeh sa stal už do istej miery v Čechách a na Morave legendou. Oprávnene. V roku 1992 totiž založil spolu s dvoma kolegami lesníkmi spoločnos s ručením obmedzeným. Na jej zápis do obchodného registra si museli spoločníci požiča 60 tisíc korún. Dnes je vlastníkom najväčšieho lesníckeho a drevárskeho holdingu v Českej republike s ročným obratom prevyšujúcim štyri miliardy korún, ktorý expanduje do niekoľkých európskych krajín – Rakúska, Francúzska, Slovenska, Poľska, Ruska, na Ukrajinu a najnovšie rozbieha svoje aktivity aj v Rumunsku. V Čáslavi na Vysočine stavia z českých peňazí najväčšiu pílu na hrubé drevo v Európe s originálne vyriešenou technológiou rezu. Hovorí o sebe, že sa ako podnikateľ necíti. „Já jsem Mičánek a to je dùležitejší. Moje vlastnictví je pouze institut posledního slova, nic víc za tím není.“ Ešte jeden citát vystihuje jeho postoj k životu a podnikaniu. Napísal ho v úvode reprezentatívnej publikácie o spoločnosti LESS, a.s.: „Nejdùležitejší součástí životního prostøedí je lidská slušnost.“ Ing. Jan MIČÁNEK napriek kontroverzným názorom politikov a konkurentov na jeho osobu v reálnej praxi dokázal, že vie toho o lese, lesníctve a ich manažmente viac než dos. Požiadali sme ho preto o profilový rozhovor a kládli sme mu aj otázky, ktoré sú živo diskutované lesníkmi a drevármi u nás, na Slovensku.

* Svet sa v súčasnosti vyrovnáva s globálnou ekonomickou krízou, ktorú už pred rokom - po vypuknutí hypotekárnej krízy - začali medzi prvými pociova práve lesníci a spracovatelia dreva. Viaceré firmy lesníckeho a drevospracujúceho sektora majú vážne problémy, firma LESS a.s. a jej dcérske spoločnosti napriek tomu prosperujú. Ako je možné, že sa aj v tejto zložitej situácii držíte takpovediac nad vodou?

- To keby som vedel, tak by som napísal o tom nejakú učebnicu (smiech). Viete, ja som lesník a necítim sa by ekonómom, manažérom alebo podnikateľom. Hlavným dôvodom, prečo je na tom naša firma dnes dobre (čo samozrejme neznamená, že zajtra na tom nemôže by zle) je, že ju máme postavenú na skvelých ľuďoch.

* Znamená to, že kladiete dôraz na to, čo zvyknú deklarova všetky firmy, hrdiace sa investovaním do manažérskych kurzov, vzdelávacích programov a školení?

- Kurzy, školenia, stáže, na to neverím, to mi nedáva žiadny zmysel. Úspech je založený na pracovitých, múdrych ľuďoch, ktorí majú všeobecné ľudské predpoklady na to, aby boli schopní pracova v tíme. To nie je fráza, to je fakt.

* Myslíte tým aj to, aby boli charakterní a lojálni k firme?

- Tak s tým sme vo firme nikdy problém nemali. ¼udí predsa nemôžete vybera na základe toho, či podvádzajú alebo kradnú. Berieme ako samozrejmos, že nekradnú, nepodvádzajú a nerobia žiadne iné lotroviny. Myslím to úplne vážne. Zostavenie tímu je tou najažšou a zároveň jedinou dôležitou vecou na podnikaní. Vedie vybra tých správnych ľudí. Pravdupovediac, ja nič iného vlastne ani neviem. O úspechu firmy rozhoduje duch, ktorý v nej vládne, firemná kultúra – corporate culture, ako sa tomu hovorí v manažérskej literatúre. Nesmú to však by iba prázdne reči. Musí to reálne fungova. Čo ale považujem za úplne najdôležitejšie, čo tvorí ducha spoločnosti a jej firemnú kultúru, to je ľudská sloboda. Dlhodobo preto usilujem s kolegami o to, aby do našej firmy prichádzali ľudia, ktorí dokážu by slobodní. Paradoxne je to dos veľký problém. Vnútorne slobodných, dokonca aj mladých ľudí je v Českej republike žalostne málo. Pritom to je ten základ, báza úspechu akéhokoľvek tímu, tvoreného na jednej strane slobodnými ľuďmi, ktorí sú však na strane druhej schopní lojality. Nie k Mičánkovi alebo k firme. Ale predovšetkým je to lojalita k ostatným členom tímu, voči klientom, voči všetkému, čo je súčasou podnikania. Ešte raz chcem ale zdôrazni, že nesmie ís o prázdne reči, o frázy.

* Znamená to, že svojich ľudí ani nekontrolujete? A čo spätná väzba o plnení pracovných úloh?

- Nemáme vo firme jediného človeka, ktorý by mal na starosti kontrolu. Nie je predsa vôbec ažké zisti, ako pracuje daný človek. Nakoniec sa vždy ukáže v samotných číslach ako ľudia pracujú. Viete, ak má manažér pocit, že musí svojich podriadených kontrolova, to je začiatok konca v tom zmysle, že podnikanie je predsa založené na dôvere. Ak sa nad tým zamyslíte, práve nedôvera je to najdrahšie na podnikaní. My sa teda držíme hesla, že u nás nie je potreba nikoho kontrolova a ak náhodou takáto potreba vznikne, tak je nám jasné, že človek, ktorého sa týka, musí odís.

Dobre teda, nekontrolujete ľudí, ale už ste povedali, že kontrolujete čísla, o ktorých máte prehľad a tie veľmi jasne ukážu, kto a kde urobil chybu...

- Preruším vás. Môžem to poveda aj tak, že my sa vlastne kontrolujeme nepretržite a navzájom. Spontánne. Nepriamo. Vidíme predsa, ako život okolo nás prebieha. Sme súčasou jednej firmy a máme prístup k informáciám. To stačí. Niečo iné však je firemný controlling. Touto činnosou sa u nás zaoberá dokonca celé jedno oddelenie, ktoré pre nás spracováva potrebné analýzy a informácie. Ale to nie je kontrola, ktorá v zaužívaných predstavách aj lesníkov v Českej republike znamená buzeráciu, žalovanie, spisovanie zápisov a podobne.

* Hovorili sme doteraz o ľuďoch, ktorí predstavujú najcennejší kapitál firmy. Ale aby dokázala firma prekona takú situáciu, akej sme svedkami v súčasnosti, musí by schopná včas prija zásadné strategické rozhodnutia a zrealizova ich v praxi, či nie?

- U nás je to tak, že strategické rozhodnutia nie sú prijímané pod tlakom vonkajších okolností a len vedením firmy. Robia ich všetci a robia ich vlastne stále. Nerobíme nejaké globálne rozhodnutia o tom, čo musia robi všetci, aby sme niečomu odolali. To nie. Ale pretože naša firma má vnútornú pružnos, založenú na kreativite konkrétnych jednotlivcov a ich individuálnych schopnostiach zareagova na akúkoľvek zmenu, rozpozna trendy, očakávaný vývoj na trhu, meniace sa požiadavky klientov, sú to konkrétni ľudia, ktorí robia za oblas, za ktorú sú zodpovední strategické rozhodnutia.

* Ako potom vysvetlíte napríklad rozhodnutie o nákupe harvestorov firmou LESS v čase, keď ostatní na českom trhu neverili v ich efektívne využitie, keď mali strach zainvestova do nákupu tejto modernej technológie?

- Už som povedal v úvode, že náš tím tvoria múdri ľudia. Jednoducho každý z nás sa snaží robi tú svoju prácu čo najlepšie. Každý z nás stále premýšľa nad tým, ako dosiahnu zlepšenie. Miera ľudskej slobody a na ňu naviazaná zodpovednos sú kľúčom k úspechu. Iný recept neexistuje. Firma LESS túto pravdu nemá nikde napísanú, nemáme vydané žiadne firemné materiály, ktoré by ju nejako definovali. Nič také ani nepotrebujeme.

* Nie je sloboda podnikania firmy LESS ako celku deformovaná politikou a prostredím, v ktorom sa pohybujete? Vaši kritici vás totiž obviňujú z toho, že ste úspešní aj preto, lebo vy ako osoba ste mali vždy kontakty na rozhodujúcich ľudí, nech vládla v Českej republike akákoľvek koalícia a dokázali ste ovplyvňova politické rozhodnutia tak, aby z toho vždy profitovala vaša firma.

- Nie, tak to nie je. Mojou osobnou snahou je jedna jediná vec – vedie. Ma informácie a na ich základe odhadnú, ako sa bude situácia ďalej vyvíja. Ale to je všetko. Nemám medzi politikmi žiadnych kamarátov, nikomu neodvádzam žiadne peniaze. Nikdy doteraz sme ani ja, ani moji kolegovia nič neprivatizovali. V histórii tejto firmy nikto nenájde žiadny prípad žiadnej konkrétnej väzby na žiadne politické zoskupenie a žiadneho politika. Ale opakujem - chceme vedie. To je dôležité. Preto som sa vždy usiloval načúva ľuďom v politike. Klás im otázky a zariadi sa na základe ich odpovedí. Preto tvrdenia, o ktorých ste hovorili, sú úplný „blábol“. Hádam nechce nikto reálne trva na tom, že Mičánek je natoľko plastický, flexibilný a možno až geniálny, aby si podriadil všetky politické garnitúry! A že sa ich tu za tie roky vystriedalo! Len ministrov pôdohospodárstva bolo osem či devä a zhruba rovnaký počet generálnych riaditeľov Lesov ČR.

* Je však nepopierateľné, že politici výrazne ovplyvňujú podnikateľské prostredie v Českej republike a aj vaša firma sa v ňom musí zorientova. Do akej miery politika deformuje podnikanie?

- Zásadným spôsobom. Česká republika má tú smolu, že 60 percent lesov pripadá na štátne lesy. To je zásadný faktor. Pozrite sa do Rakúska a zistíte, že rakúske štátne lesy majú 15 percent z výmery všetkých lesov. Ale to nie je zďaleka rozhodujúce. Rozhodujúci je ich podiel na trhu s drevom. A ten je zhruba polovičný – teda 8-percentný. Znamená to jediné - štátne lesy v Rakúsku sa musia chova ako jeden z mnohých subjektov, pretože nemajú dominantnú pozíciu. Tým pádom teda aj politici v krajine našich južných susedov môžu vstupova do podnikateľského priestoru lesníckeho a drevárskeho komplexu, ktorý nás zaujíma, iba tými - v úvodzovkách povedané - ôsmimi percentami. Majú jedinú cestu ako sa v takomto rozložení síl drža v hre – tou je legislatíva. A to je správne, úplne v poriadku. Politici v Rakúsku teda tvoria zákony, v medziach ktorých sa pohybujú vlastníci, obhospodarovatelia lesa, firmy, ktoré ažia drevo, ktoré ho umiestňujú na trh a tak ďalej. Týmto spôsobom sa chová celý sektor normálne, podobne ako trebárs automobilový priemysel. Chcem tým poveda, že čím je zásah do podnikateľského prostredia väčší, tým je to väčší problém.

* Minister pôdohospodárstva ČR Petr Gandalovič už niekoľkokrát vyhlásil, že považuje za potrebné zníži podiel štátnych lesov ich privatizáciou, ale hovorí vždy iba výhľadovo, akoby sa bál nies politickú zodpovednos za takéto rozhodnutie. Nie je to navyše len polovičaté riešenie, sprivatizova napríklad 30 percent lesného majetku štátu?

- Som presvedčený o tom, že všade tam, kde je štát dominantným vlastníkom, to nemôže by dobré. Myslím, že táto vláda neurobí krok, o ktorom hovorí minister Gandalovič. Ale raz tu budú vládnu ľudia, ktorí takéto rozhodnutie urobia. Viete, vo verejnosti u nás panuje akýsi inštinktívny pocit, že je správne, ak štát vlastní lesy. Keď sa však opýtate konkrétneho človeka s týmto názorom, prečo si to myslí, prečo je o tom presvedčený, tak zistíte, že ide o ďalší mýtus. Keď zastaví autom kdekoľvek v Českej republike pri lese a vyberie sa do neho na huby, tak absolútne nepozná, v akom lese sa pohybuje. Nevie, či je v súkromnom, obecnom alebo štátnom lese. A nevie to aj preto, lebo je u nás dlhodobo zabezpečené právo voľného vstupu do lesa a pokiaľ viem, neexistuje žiadna politická sila, ktorá by sa usilovala na tomto fakte niečo zmeni. Považujem to za správne.

Ale vrátim sa k návštevníkovi lesa, ktorý za prvé nepozná, komu les patrí. Za druhé, ak niekto hovorí, že štát je dobrý hospodár, tak tým vlastne hovorí, že napríklad Stalin alebo Hitler boli dobrí hospodári. S tým nemôžem súhlasi. Neexistuje žiadna garancia toho, že štát je dobrý hospodár. Naopak, všetky argumenty nasvedčujú tomu, že dobrým hospodárom nie je. Štát sa má podľa môjho názoru iba postara o to, aby sa všetci vlastníci lesa pohybovali v takom legislatívnom prostredí, ktoré zabezpečí, že sa budú správa korektne. O tom, čo tento pojem znamená, môžeme diskutova. Tak, ako sa vyvíja pohľad na les a lesníctvo, nemôže sa ani lesnícka legislatíva opiera na zákony z čias Márie Terézie. Musíme bra do úvahy, že spoločnos očakáva od lesa a lesníctva niečo iné než pred sto alebo dvesto rokmi.

* Nadviažem na to, čo ste povedali. Na Slovensku existujú veľké obavy z toho, že ak by aj došlo k sprivatizovaniu štátneho lesného majetku, jeho noví vlastníci by nemali záujem zabezpečova okrem produkčných aj celospoločensky dôležité, verejnoprospešné funkcie lesa.

- Opä si myslím, že je to neopodstatnene živený mýtus, jednoducho nezmysel. Veď u nás aj u vás na Slovensku máte zákony, ktoré jasne hovoria, ako sa majú vlastníci lesa chova. Existencia inštitútu lesného hospodárskeho plánu a lesný zákon jednoznačne garantujú, aby bol les obhospodarovaný tak, ako má by – riadne.

* Lenže my na Slovensku sme už roky svedkami toho, že štátna správa lesného hospodárstva nie je schopná v prípade niektorých súkromných vlastníkov lesných pozemkov efektívne zabezpeči, aby nakladali s lesným majetkom v súlade so zákonom a predpismi LHP...

- Ale to je pre mňa správa o neschopnosti štátu, nie o neschopnosti tých vlastníkov.

* Chcel som tým poveda, že verejnos nedôveruje kontrolným mechanizmom štátu a vymožiteľnosti práva vo vzahu k vlastníkom lesných pozemkov a lesných porastov, ktorí nedodržujú zákony a predpisy. Preto zaujíma skôr odmietavé stanovisko k privatizácii lesa.

- Opakujem, to je problém štátu, nie vlastníkov. Možno sa niekto obáva, že privatizácia znamená lesy rozda. My ich nesmieme rozda, ale dobre preda. Ak má niekto dos peňazí na to, aby si kúpil 30 tisíc hektárov lesa, tak ten predpoklad, že sa bude k takto nadobudnutému majetku chova ako riadny hospodár s dlhodobým pohľadom je podľa mňa veľmi vysoký. Navyše, ak sa zhodneme na tom, že aplikácia našej lesníckej legislatívy jednoznačne zabezpečuje, aby sa každý, zdôrazňujem každý vlastník lesa choval k lesu riadne, tak si v súkromnom vlastníctve lesov neviem predstavi žiadny problém.

* Vy sám alebo firma LESS vlastní nejaký les?

- Našou firemnou stratégiou nie je vlastni les. Ale nejaké drobné lesy vlastníme.

* Už dávnejšie ste prekročili v podnikaní hranice domovskej krajiny a rozvíjate svoje aktivity vo viacerých európskych krajinách. Aké sú vaše skúsenosti z podnikania v zahraničí? Neoľutovali ste zatiaľ, že ste sa pustili do podnikania v dovtedy nepoznanom priestore?

- Asi by som mal teraz odpoveda na základnú otázku: Prečo človek vlastne podniká? Určite nie preto, aby bol bohatý. To je najväčšia hlúpos. Poznám medzi podnikateľmi množstvo úspešných ľudí, ale ani jedného z nich, ktorý by to robil preto, aby bol bohatý. Podnikajú preto, že ich to baví a preto, že chcú by slobodní. Skúša stále niečo nové, púša sa do dobrodružstva aj za cenu rizika, to predsa k podnikaniu patrí.

* Na Slovensku majú niektorí bohatí ľudia svoje hračky, ktoré radi vystavujú na obdiv - jachty, helikoptéry, honosné vily a luxusné autá. Vy ste dali zrekonštruova starý statok a vytvorili ste z komplexu budov pri malej dedinke Ostrov reprezentačné sídlo firmy LESS. Prečo?

- Pretože je to pekné. Mám rád, ak majú veci viac významov.

* Takže sa netešíte zo žiadnych jácht a helikoptér?

- Mám hodnotnejšie veci, ktoré ma tešia. Napríklad v Čáslavi staviame podnik za 1,8 miliardy korún.

* Povedali ste, že riziko patrí k podnikaniu. Stalo sa vám, že ste zle odhadli mieru rizika a projekt, do ktorého ste sa pustili, zlyhal?

- Jasné. Myslím si, že nie je na svete úspešný podnikateľ, ktorý by nemal za sebou niekoľko neúspešných projektov. Neviem si predstavi podnikanie, ktoré by bolo vždy, vo všetkom a všade úspešné.

* Lesy ČR sú najväčším hráčom na trhu s drevom v Českej republike, najvýznamnejšie ovplyvňujúcim podnikateľské prostredie lesníckeho a drevárskeho sektora v krajine. Podľa ministra Gandaloviča vyvíjajú súkromní podnikatelia na tento štátny podnik a na neho samotného obrovský tlak, pretože sú nervózni z krízy a jej dopadov. Čo podľa vás spôsobilo také napätie medzi štátnym podnikom Lesy ČR a jeho obchodnými partnermi?

- Odpoviem v širších súvislostiach. Začnem tým, že som veľmi pyšný na spoluautorstvo českej cesty v transformácii lesného hospodárstva. Som totiž presvedčený o tom, že bola a stále je úspešná. Existuje pre toto tvrdenie mnoho dôkazov. Iste, dá sa na tento model pozera aj cez prizmu súčasných problémov, ale dôležité je pochopi príčiny, ktoré zdeformovali výsledky úspešného projektu transformácie. Keď sme v roku 1990 nastupovali s kolegami na ministerstvo, mali sme pred sebou tri úlohy. Prvou boli reštitúcie, čo bola vlastne triviálna záležitos, pretože sme mali k dispozícii legislatívu a na ňu sme napasovali mechanizmus vydávania majetkov. Druhou bola samotná transformácia štátnych lesov ako inštitúcie do nejakej organizačnej štruktúry. Rozhodli sme sa, že založíme jeden podnik, čo bola v histórii bývalého Československa úplná novinka. Pred rokom 1918 predsa žiadne štátne lesy v českých krajinách a na Slovensku neboli a nikomu to nevadilo. Za 1. ČSR boli zasa štátne lesy IV. odborom ministerstva pôdohospodárstva. Preto sme nemali pre tento postup žiadny vzor alebo model. Každopádne sme sa vybrali inou cestou ako Slováci a podnik sme založili prakticky hneď po revolúcii. Slováci sa k tomuto kroku dopracovali postupne a štátny podnik LESY SR vznikol od 1. januára 2000.

Treou úlohou bola privatizácia. To bol tvrdý oriešok, pretože variant ako ju zrealizova, bolo mnoho. Váhali sme medzi kombináciou malej privatizácie, ako sa tomu vtedy hovorilo a ktorá znamenala rozpredávanie traktorov, manipulačných skladov atď. Vzhľadom na rozsah majetku štátnych lesov to bola marginálna a nepodstatná záležitos. Potom sme diskutovali o tom, či tento majetok privatizova na úrovni polesia, závodu alebo podniku. Rozhodli sme sa pre úroveň lesných závodov, pretože tie boli - čo sa týka infraštruktúry, výroby a celého lesníckeho procesu – samostatnými jednotkami. Všetok majetok technologického charakteru sme previedli na akciové spoločnosti, založené na báze lesných závodov a všetko ostatné, čo tvorilo infraštruktúru lesa sme previedli na štátny podnik Lesy ČR. Zhodou okolností podiel takto rozdeleného majetku bol zhruba 50:50. No a lesné akciové spoločnosti boli sprivatizované kupónovou metódou, čo nebolo najšastnejšie.

Všetky, prepáčte mi za výraz sviňačiny, ktoré sa v českom lesníctve odohrali, sa stali až po tejto privatizácii. To by som chcel zdôrazni. Vtedajší minister zodpovedný za privatizáciu pán Ježek nám nedávno povedal niečo, čo nás milo prekvapilo. Lesníctvo bolo azda jediným rezortom, v ktorom nikto počas privatizácie neukradol ani klinec. Všetko v lesníctve bolo sprivatizované legálne a transparentne. Dodnes si môžete tieto informácie preveri a dohľada. Na ministerstve som bol iba trinás mesiacov a po nastavení systému som odišiel, pretože som sa nikdy necítil úradníkom. Podotýkam, že som sa na privatizácii osobne nezúčastnil. Neodniesol som si ani „ň“ zo sprivatizovaného majetku.

* U nás na Slovensku sa objavujú v súvislosti s ekonomickými problémami, ktoré v súčasnosti štátny podnik LESY SR má názory, že jednou z príčin je, že tento veľký kolos nie je schopný pružne reagova na krízové situácie na trhu. Po jeho rozdelení by boli menšie podniky podľa niektorých názorov schopné lepšie zvládnu súčasnú krízu. Bolo skutočne správne, že v Českej republike aj na Slovensku vznikli tieto veľké štátne podniky?

- Povedzme si, čo je to kolos. Skúste si porovna štátny podnik, či u nás alebo u vás, s americkými lesnými privátnymi podnikmi. Tie naše nebude vidie.

* Ani v stredoeurópskych podmienkach nie sú zbytočne veľkými kolosmi?

- Pozrite sa teda bližšie, napríklad do Škandinávie. Tam sú ďaleko väčšie lesnícke privátne podniky. Umiestňujú na trh neporovnateľne viac dreva a nič sa nedeje. V tom to predsa nie je. LESY SR pokiaľ viem vyažili minulý rok približne 3,5 milióna kubíkov dreva. Viete, koľko umiestnila na trh len naša firma LESS? Konkrétne 1,6 milióna kubíkov. Takže sme v takomto ponímaní tiež kolosom, však? Viete, podľa môjho názoru vôbec nie je dôležité, koľko kubíkov dáva akákoľvek firma a LESY SR sú takisto firma, aj keď štátna, na trh. Podstatné je, v akých legislatívnych rámcoch a pod akým politickým vplyvom firma existuje. Základným problémom teda nie je veľkos podniku, ale jeho veľkos vo vzahu k politickému vplyvu, podiel outsourcingu, systém a štruktúra obhospodarovania lesa a ďalšie aspekty.

* Vráme sa k Lesom ČR. Niektorí odborníci sa domnievajú, že hraničným termínom vzniku problémov na českom trhu s drevom je odchod generálneho riaditeľa Jiøího Olivu z tohto postu v roku 2003. Považujete aj vy jeho odvolanie za začiatok chaosu a neporiadku?

- Súhlasím s tým, že spúšacím mechanizmom problémov bolo odvolanie Olivu. Rozhodujúcu úlohu v deformovaní vzahov a pravidiel zohrala politika. Pred odídením Olivu dvanás rokov nevedel o lesoch nikto – nepísalo sa o žiadnych kauzách súvisiacich s lesníctvom v novinách, politici nemuseli rieši žiadne problémy, týkajúce sa lesov. Až minister Palas urobil z Lesov ČR podobne problematickú inštitúciu ako boli do tej doby štátne dráhy, zdravotníctvo a tak ďalej. Ale je potrebné k tomu ešte doda, že už Olivovo vedenie postupne strácalo schopnos dotiahnu projekt reštrukturalizácie úspešne až do úplného konca. Ak by ste sa ho dnes na to opýtali, tak bude s tým, čo som povedal, súhlasi. Projekt bol totiž od samého začiatku založený na absolútnom outsourcingu. Všetky procesy, ktoré sa od roku 2003 odohrávajú, predstavujú akési odkrajovanie a ohlodávanie podnikateľského priestoru. Pretože politici chcú ma veci pod kontrolou. Len tak sú schopní vytrieska z nich moc a peniaze. Čím viac toho majú pod kontrolou, tým sú spokojnejší. A je úplne jedno, či sú pravicoví alebo ľavicoví, čierni, zelení alebo modrí. Je to vlastne prirodzené a pochopiteľné, ale musí existova určitá hranica, definovaná pevne zakotvenou mierou politickej kultúry, ktorá je u nás nízka, ak teda vôbec nejaká je. Podľa môjho názoru je dnes v Českej republike húf politikov, vrátane tých pravicových, ktorí by boli najspokojnejší, keby všetko patrilo štátu.

* Kde je podľa vás východisko zo súčasnej neprehľadnej situácie na trhu s drevom, zamotanej výberovými konaniami, súdnymi procesmi a vyjadreniami protimonopolného úradu?

- To skutočne neviem.

* Netrúfate si ani poveda, kedy by mohla skonči globálna ekonomická kríza?

- V Amerike žije človek, ktorý riadi inštitúciu FED a ten to nevie. Vy si skutočne myslíte, že by to mohol vedie český horár?

* Skúsim teda položi zodpovedateľnú otázku. Na Slovensku ste vytvorili dve dcérske spoločnosti. Čo chcete dosiahnu na slovenskom trhu?

- Chceme by najlepší, chceme vlastni všetky lesy, chceme tam zamestnáva všetkých lesníkov, chceme tam zarába najviac peňazí a chceme tam reza všetko drevo...

* A čo urobíte v takom prípade so slovenskými politikmi, ktorí sa tým vaším podobajú ako vajce vajcu?

- Až to všetko, o čom som hovoril dosiahneme, tak oni budú potrebova nás, nie my ich. Ale vážne. Kde je vlastne hranica úspechu? Povedzte mi to. No žiadna predsa nie je! Prečo by sa mal nejaký podnikateľ obmedzova dosiahnutím iba nejakého čiastočného podielu na trhu? Povedzte mi jediný dôvod, prečo by nemal chcie viac.

* Týmto ste však poriadne vystrašili konkurentov na Slovensku...

- Ale to je úplne v poriadku. Ak nás takých ako sme my bude na Slovensku viac, tak je to určite dobrá správa pre Slovensko. Naše dcérske spoločnosti na Slovensku zatiaľ vytvárajú stratu, ale my chápeme ich prítomnos na slovenskom trhu ako investíciu do budúcnosti. Mimochodom, bol by som rád, keby slovenskí kolegovia podnikali v Čechách. Bolo by to dobré pre všetkých, každá konkurencia je predsa zdravá. Pretože nikto z nás nebude robi všetko. Nikto z nás nebude vlastni všetky fabriky, lesy atď. To by bol samozrejme nezmysel. Ale pokiaľ o to bude usilova dos subjektov čestnými prostriedkami a čistými spôsobmi, len tým, že bude lepší než tí druhí, bude to skutočne tá najlepšia správa pre Slovensko. Takéto podnikateľské prostredie by som prial Čechom i Slovákom.

* Ak už sme sa dotkli témy strachu a obáv, tak u nás sú veľké z toho, čo u vás dlhodobo fungovalo a funguje – z predaja dreva na pni. Niektorí kolegovia lesníci sú presvedčení o tom, že tento model hospodárenia v lesoch a nakladanie s drevnou hmotou vytvára pre súkromné firmy veľký priestor na nekorektné postupy, prakticky nekontrolovateľné a reálne škodiace lesu. Čo by ste im odkázali?

- Skúste sa slovenských kolegov opýta, v čom konkrétne vidia problém v predaji dreva na pni?

* Možno ho tak vnímajú preto, že si nedôverujú. Že sa nepovažujú za tak obchodne zdatných ako sú súkromní podnikatelia.

- Predsa môžu uplatni také metódy predaja, ktoré sú skutočne čisté. Vtedy nemôže dôjs k tomu, že obchodník oklame lesníka. Predstavte si napríklad, že vlastníte hektár rubného lesa. Vlastníte ho, ale neviete, koľko je v ňom kubíkov a akej dreviny. Vy ste ten svoj les nikdy nevideli, nerozumiete mu, bývate niekde vo vzdialenom meste. Neviete o svojom lese nič, ale chcete z neho preda drevo. Nechcete s tým ma žiadne starosti, chcete dosta iba peniaze za predané drevo. Najmete si niekoho, kto do vášho lesa privedie záujemcov a ten niekto povie: Kto dá viac, toho to je. Ten si to drevo vyaží a odvezie si ho. A čo by mal ten človek, ktorého ste si najali urobi? No mal by ma za prvé schopnos urči minimálnu cenu. To je veľmi dôležitý moment. Vedie, odborne pozna, obháji, by presvedčený o tom, že poznám minimálnu cenu, ktorú chcem dosiahnu. Pokiaľ predávam za najvyššiu cenu, ktorá prekračuje mnou určenú cenu minimálnu, nemusím sa ani zvl᚝ zaobera počtom kubíkov. Nie je totiž dôležité, či predávam 500 kubíkov alebo 550 kubíkov. Dôležitejšie je, či dostanem za to isté drevo 500 tisíc korún alebo 800 tisíc korún. Navyše drevo sa dá predáva napríklad s „bremenom“ zaistenej kultúry (jej náklady môžu by súčasou ceny dreva). Ak som toto schopný urči a rozhodnú sa, mám jasnú čiaru. Nič ma nenúti preda to drevo z lesa, ktorý žije, je zelený a nepýta peniaze okamžite. Lebo ak to nebude dnes, tak to bude zajtra. A nič ma takisto nenúti preda to svoje drevo pod cenu. Pokiaľ nie som pod tlakom a štát nie je pod tlakom, aby musel to drevo preda, tak v prípade, že nedostanem v ponuke lepšiu ako minimálnu cenu, to drevo jednoducho nepredám!

Teraz premýšľajme ďalej. Zíde sa desa záujemcov a každý z nich chce to moje drevo kúpi. Urobím to klasickou verejnou dražbou. Ako vlastne vzniká tá cena, za ktorú sú záujemcovia ochotní drevo kúpi? Je na ich schopnosti urči podľa nejakej metodiky, čo môžu z toho kúpeného dreva dosta. V tom je ten fígeľ! Ten, ktorý ponúkne najvyššiu cenu, svojou ponukou vlastne hovorí, že si dokáže s tým drevom najlepšie poradi. Inými slovami povedané, dosta ho na trh lepšie než ostatní. Teraz sa opýtam: Potrebuje vlastník vedie, koľko má v lese kubíkov? Je to dôležité? Vôbec nie! Ale štát ho núti, aby to vedel. Ten, kto vymyslel túto zákonnú povinnos evidova drevo v lese na stotiny kubíkov, tak to bol úplný idiot. Predstavte si, že vo vašom lese máte dvetisíc kubíkov dreva. Z tých desiatich chlapov, ktorí chcú to drevo kúpi, ho predáte predsa tomu, kto vám dá zaň najviac peňazí, nie tomu, kto zistí, že v lese máte viac kubíkov. Ten kupec predsa odvezie z toho lesa len to drevo, ktoré v ňom vyrástlo a ktoré ste vyznačili. Tam nie je žiadne riziko, o ktorom hovoríte. Ide predsa o peniaze, nie o kubíky! Kto rozumie nášmu remeslu vie, že objem dreva je veličina veľmi premenná. Ktoré kubíky vlastne predávam? Zásobu môžem zisti relaskopicky alebo „priemerkovaním“ na stojato. Kmeň môžem mera po zrúbaní alebo môžem mera výrezy po dokončenej sortimentácii. Často predsa predávam až drevo z elektronickej prebierky, alebo dokonca lutro či atro tonu. A takto by som mohol pokračova. Každou metódou dostávam iný objem dreva. Ktorý z tých objemov vlastne predávam...?

* Vráme sa v tejto súvislosti ku komplikovaným obchodným vzahom s Lesmi ČR. Čo sa musí udia, aby sa stali výberové konania na predaj dreva na pni akceptovateľné všetkými zainteresovanými stranami?

- Podľa môjho názoru sa štát musí postara o to, aby si urobil jasno v koncepcii a stratégii obhospodarovania svojho lesa. Je veľkou chybou, keď s každým ministrom, s každým riaditeľom Lesov ČR prichádza nový názor a veci sa stále menia. V takom prostredí sa nedá pracova, respektíve nedá sa pracova dobre. A takisto sa v ňom veľmi zle investuje.

* Pokúsme sa teraz o niečo reálne nemožné. Odmyslime si na chvíľu tento negatívny vplyv politiky a povedzme si, kde je „zakopaný pes“, že obchodné vzahy s Lesmi ČR nefungujú tak, ako by mali?

- Ceny dreva sú v nich nastavené na kubík. Ak by bol dokončený v štátnom podniku outsourcing do takej podoby, že budeme plati za právo, tak nemusíme mera žiadne kubíky. V súčasnosti meriame drevo z dvoch dôvodov. Po prvé, aby sme dokázali zaplati ľudí, ktorí sa nejakej časti celého procesu zúčastňujú, alebo firmu, ktorá to drevo, vyaží, odvezie a podobne. Po druhé preto, lebo nakupujeme kubíky dreva. Tvrdím, že je to komplikácia, ktorá stojí veľa peňazí. Viete, čo je vlastne najažšie v tom našom lesníckom remesle? Najažšie je, čo najlepšie to drevo preda. Štát nedokáže zabezpeči jednu, zdanlivo prostú vec. Dvaja ľudia – napríklad operátor harvestora, ktorý reálne to drevo aží a horár, ktorý mu vlastne velí, musia ma kontinuálne, teda v každom okamihu, k dispozícii aktuálne informácie o štruktúre kontraktu, pre ktorý to drevo vyrábajú a o nákladoch, spojených s daným kontraktom.

Toto je tá najažšia vec v podnikaní v lesníckych službách. Pretože každý deň zabezpečujeme iné kontrakty. Každý deň máme iné náklady na dopravu. Tým sa absolútne menia zadania pre prácu v lese. Ak si predstavíme zjednodušenie, ktoré harvestor umožňuje a v ktorom môžeme zmeni sortimentáciu z hodiny na hodinu, tak to musí robi na základe aktuálnych informácií. Ako motivova ľudí, aby pracovali s aktuálnymi informáciami a pracovali s nimi stále, nepretržite? Aby denne komunikovali tam a spä, trvale? Veď to je šialená drina, do úmoru komunikova, udrža celý systém výmeny informácií pružný a schopný v každom momente zareagova na akúkoľvek zmenu. Žiadny štátny úradník, žiadny štát takýto systém nedokáže vybudova a zaisti, aby takto fungoval. Len privátna firma je schopná motivova ľudí, aby to dokázali. Tým pádom je to v celom reazci dobrá správa pre vlastníka lesa aj vtedy, ak je vlastníkom lesa štát. Vďaka tomu, že naša firma takto dokáže pracova, aj štát môže dosta viac za svoje drevo.

* Ako je teda najvýhodnejšie predáva drevo – pri pni, na odvoznom mieste, alebo na stojato?

- Treba si najskôr ujasni, že žiadny vlastník lesa si predsa nenajíma firmu, aby za neho predávala drevo. Ak tomu takto niekto rozumie, tak tomu zjavne nerozumie! Nikto z privátneho sektora predsa nehovorí o tom, že bude aži drevo v štátnych lesoch a bude ho aj obchodova. Tak to nie je. Štátne lesy budú vždy sami predáva svoje drevo! Z tohto pohľadu je jedno, či ho predávajú na stojato, pri pni alebo na odvoznom mieste. Ide ale v tomto procese o jednu dôležitú vec. Kam posunieme hranicu priestoru pre súkromné podnikania. Toho priestoru, o ktorom tvrdím, že je výsostne efektívny. Štátne lesy sa časom budú musie nauči predáva na stojato. A to nie je jednoduché. Naopak, je to mimoriadne zložité a preto sa tomu štátni lesníci bránia, nechce sa im do toho. Nikto mi však predsa nemôže tvrdi, že človek predávajúci drevo na stojato alebo na odvoznom mieste nerobí principiálne to isté. Robí to isté! On akurát musí vedie, čo predáva na stojato, koľko to stojí a za akú cenu to chce preda. Určite sa zhodneme na tom, že ak ideme predáva kubíky, tak ich predsa dokážeme úplne spoľahlivo zmera aj na stojato. Osobne s tým nemám žiadny problém.

Ak by som ja vlastnil trebárs 50 tisíc hektárov lesa, tak by som všetko drevo z neho predával na stojato. No pretože by som zaň dostal najviac peňazí. Pretože by som vlastne „neprežral“ svoje peniaze v nákladoch súvisiacich s tým, o čom som už hovoril. A presne to štátne lesy robia. Prešustrujú v nákladoch potenciál, ktoré im drevo dáva. Nech si nechajú iba tých ľudí, ktorí dokážu dobre predáva drevo na stojato a zbavia sa všetkých nákladov, ktoré presunú na privátne firmy v rámci outsourcingu. Skutočne len privátne firmy dokážu zabezpečova tok dreva s minimálnymi nákladmi. V našej firme neustále hľadáme a nachádzame stále nové možnosti, ako minimalizova náklady. Naši ľudia majú nápady a riešenia, pretože stále rozmýšľajú a sú pracovití. A v tom to celé je.

Pripravil: Jozef Marko