Prečo je nutné odstráni rozpory medzi ochranou lesa a ochranou prírody?

Zhovárame sa s Ing. Jánom Švančarom, vedúcim Odboru usmerňovania lesníckych činností š.p. Lesy SR

Nie je tomu tak dávno, možno pätnás – dvadsa rokov, kedy lesníci a ochrancovia prírody postupovali spoločne pri navrhovaní a vyhlasovaní veľkoplošných a maloplošných chránených území na Slovensku. Boli schopní sa dohodnú na režime ich ochrany, na pravidlách, ktoré v nich majú dodržiava všetky záujmové skupiny. Postupom času sa však začali v mediálne i spoločensky čoraz silnejšom a agresívnejšom hnutí ochrany prírody stále dôraznejšie a ortodoxnejšie prezentova predstavitelia mimovládnych organizácií a niektorých správ národných parkov a chránených krajinných oblastí. Došlo k stretu filozofií. Títo ľudia začali chráni prírodu pred človekom. Lesníci stále ostávali na platforme jej ochrany pre človeka. V dôsledku týchto rozdielnych postojov sa dostali do nelogického a neprirodzeného protikladu pojmy ako ochrana lesa a ochrana prírody. Dnes môže aj široká laická verejnos prakticky na celom území Slovenska vidie, kam tento rozpor vedie. Najvypuklejšie príklady sú dostatočne známe – Tichá a Kôprová dolina, Prírodná rezervácia Fabova hoľa, Prírodná rezervácia Šramková (Babia hora), horná hranica lesa na hrebeni Nízkych Tatier z horehronskej i liptovskej strany a ďalšie. Rozpad, rozklad, apokalyptický obraz odumierajúceho a zdevastovaného lesa. O tom, prečo to muselo dôjs tak ďaleko, a ako z tejto situácie von, sme sa porozprávali s vedúcim Odboru usmerňovania lesníckych činností na generálnom riaditeľstve š.p. LESY SR Ing. Jánom ŠVANČAROM.

* Skúsme zača náš rozhovor reminiscenciou. Kedy sa začali podľa vás rozchádza názory a postoje lesníkov a ochrancov prírody? A prečo vlastne?

- Predpokladám, že neočakávate nejaký presný dátum alebo hranicu, od ktorej sa akoby čarovným prútikom rozdelili názorové smery lesníkov a ochrancov prírody. S odstupom času si myslím, že prvopočiatočná ústretovos, prípadne názorová jednota, či už na spôsob hospodárenia alebo priamo pri tvorbe lesných hospodárskych plánov, bola len istým spôsobom kamufláže na získanie priestoru a času pre legislatívne zmeny (zákon 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny), ktoré potom umožnili postupné presadzovanie extrémnych, diametrálne odlišných názorov tak na ochranu, ako aj na obhospodarovanie lesov.

Odpoveď na otázku, prečo došlo k radikálnej zmene na strane tzv. ochranárov, môžem zhrnú len do teoretických úvah ich ničím nepodloženej snahy o zmenu hospodára v chránených územiach za každú cenu. Neobhájiteľné, praxou a vedeckými poznatkami nepodložené snahy sa dajú presadi len za cenu prijatia zákona, ktorý bol pravdepodobne zámerne vypracovaný a schválený spôsobom nezodpovedajúcim základným legislatívnym zásadám. Svedčí o tom rýchlos, s akou bol schválený, ale najmä zásadné disproporcie a nesúlad s dovtedy platnou legislatívou aj napriek dodržaniu celého systému kontrolných mechanizmov pri jeho tvorbe. Počas existencie tohto zákona (od r. 2002) bolo rozhodnutiami orgánov štátnej správy ochrany prírody, samozrejme na základe jednostranných stanovísk orgánizácii štátnej ochrany prírody, napáchané množstvo priamych, ale aj nepriamych škôd na lesných porastoch a to v územiach, ktoré patrili a stále ešte patria medzi najprísnejšie chránené.

* Niektorí naši kolegovia z lesníckej praxe sa pri pohľade spä domnievajú, že v strete so stanoviskami a rozhodnutiami úradov životného prostredia, orgánov štátnej ochrany prírody a mimovládnych neziskových organizácií nemali lesníci stále iba ustupova. Prečo nefungovala protiváha štátnej správy lesného hospodárstva, odborných lesníckych inštitúcií, lesníckeho výskumu a akademikov, aj v zahraničí rešpektovaných lesníckych autorít? Kde a kedy sme urobili podľa vášho názoru vo vzahu k inštitútom ochrany prírody zásadné chyby?

- Lesníkom sa veľmi často vyčíta ich konzervativizmus, ľpenie na stáročiami overených hodnotách, ich istota, že to, čo robia je vedecky a aj históriu overené a správne. Lesníci nikdy nepatrili medzi tých tzv. krikľúňov, ktorí sa snažili vo veľa prípadoch obháji neobhájiteľné. Skôr naopak, vedomí si svojej potrebnosti, vidiac dobré výsledky svojej práce, ostávala ich činnos akoby v pozadí verejného záujmu a zdravý les bol považovaný za niečo samozrejmé, nevyžadujúce si pozornos človeka. Spoločnos ako keby automaticky využívala všetky úžitky a celospoločenské funkcie lesov bez toho, aby si uvedomila, že za tým všetkým stojí lesný hospodár.

Z uvedených dôvodov aj počiatočné reakcie lesníkov na - z ich pohľadu - nezmyselné požiadavky ochranárov boli neadekvátne alebo žiadne. Keď zo strany orgánov ochrany prírody došlo k pritvrdeniu požiadaviek, najmä po kalamite z 19.novembra 2004, začali lesníci vyvíja snahu o urýchlenie rozhodovacieho procesu úradov štátnej správy ochrany prírody. Uskutočnilo sa niekoľko stretnutí s jednotlivými organizáciami ŠOP, kde sme jasne deklarovali požiadavky na spracovanie kalamity, sprístupnenie postihnutých lokalít, prípadne ošetrenia vetrom vyvrátených porastov. Výsledkom bolo, že len v komplexe Nízkych Tatier muselo osta leža viac ako 100 tis. m3 nespracovaného, prevažne smrekového dreva. Správanie sa Ministerstva životného prostredia SR a všetkých jeho zložiek (štátna správa, inšpekcia a organizácie ŠOP) bolo podriadené základnému cieľu – predlžovaním vydávania stanovísk a rozhodnutí zabráni spracovaniu, prípadne ošetreniu kalamity. Zaujímavou na celej veci je skutočnos, že každý sa snažil dodržiava platnú legislatívu, a teda nikto nespravil chybu. Jedinou a rozhodujúcou chybou je zhoršujúci sa zdravotný stav takto obhospodarovaných území, a v niektorých prípadoch ich likvidácia, respektíve zánik predmetu ochrany, teda hlavného dôvodu ich vyhlásenia za chránené.

* Takže nepripúšate, že by lesníci v niečom pochybili?

- V poslednom období ako keby sa stalo módou vini lesníkov aj z toho, čo nezapríčinili. Hromadné hynutie smrečín, vysádzanie nepôvodných drevín v minulosti, v súčasnosti slabý odpor voči nepodloženým požiadavkám ochranárov nebola a nie je chyba lesníkov. Lesníci aj pred 100 rokmi veľmi dobre vedeli, ktoré dreviny a kde majú zalesni, ale tlak spoločnosti a jej požiadavky museli by splnené aj za takúto cenu. Podobne môžeme hovori o vplyve exhalátov, globálnych zmenách atmosféry, cykličnosti vývoja v prírode a podobne.

* Dobre, tak sa pozrime podrobnejšie na už spomenutý zákon č. 543 o ochrane prírody a krajiny, ktorý nadobudol účinnos v roku 2002. Pod hlavičkou jeho paragrafu 12g orgány životného prostredia v roku 2005 svojimi rozhodnutiami neumožnili lesníkom spracova desiatky tisíc kubíkov kalamitnej hmoty po ničivej vetrovej smršti z 19. novembra 2004. V roku 2003 Vláda SR vo svojom uznesení rozhodla o tom, že do konca roka 2006 bude na Slovensku vyhlásených 38 chránených vtáčích území (CHVÚ) na ploche 1,2 milióna hektárov, čo predstavuje 25 percent územia celej krajiny. Rozpor „ochranárskeho“ zákona so zákonom o lesoch, neakceptovanie pripomienok lesníkov pri vyhlasovaní CHVÚ, ktoré boli v mnohých prípadoch aj v rozpore s inými platnými právnymi normami – to boli tie momenty, ktoré konflikt filozofií a postojov lesníkov a ochrancov prírody vyhrotili?

- Veľmi pádnym argumentom sa pre tzv. ochranárov stáva odvolávanie sa na požiadavky a tlak z EÚ. Pokiaľ sme boli správne informovaní pánom Mikom – zástupcom SR v EÚ, tak orgány EU nie sú direktívnymi inštitúciami, ktoré by nútili jednotlivé krajiny k bezzásahovosti v územiach európskeho významu (§ 12g) a nestanovili ani rozsah týchto území, ani rozsah navrhovaných chránených vtáčích území. V tomto kontexte by som vám vrátil otázku v tejto podobe: Kto a prečo poslal EÚ rozsah navrhovaných chránených vtáčích území a stanovil v nich podmienky ochrany, s ktorými má SR (nielen lesníci) v súčasnosti problémy? Prečo boli tieto subjektívne požiadavky deklarované ako celospoločenský záujem SR, pričom zodpovedné osoby (predpokladám, že sú známe) neboli vzaté na zodpovednos? Takže toto sú tie vážne otázky, ktoré je potrebné seriózne zodpoveda, aby si mohli lesníci a ochrancovia prírody vyčisti stôl a zača znova korektne spolupracova.

* Nedá mi však neopýta sa, prečo sa neobrátili lesníci na prokuratúru, prečo neriešili súdnou cestou skutočnos, že rozhodnutia úradov životného prostredia boli v rozpore s povinnosami zadefinovanými v ustanoveniach zákona o lesoch? Niekedy ostalo všetko len na rozhodnutí konkrétnych vedúcich pracovníkov lesníckej prevádzky, ako sa zachovajú, ale na systémové riešenie zosúladenia legislatívy čakali neúmerne dlhý čas márne...

- Radikálnejší boj lesníkov s „veternými mlynmi“ začal až po roku 2004, kedy sa v plnej miere začal spočiatku nenápadný tlak ochranárov negatívne prejavova na stave lesných porastov, za ktoré stále niesol zodpovednos odborný lesný hospodár. Postupne sa vyvíjali aj reakcie lesníkov a odborne sa zdokonaľovali aj lesní hospodári. Pokiaľ sme neboli dostatočne úderní a razantní, treba si uvedomi skutočnos, že toto všetko sa dialo pri plnom nasadení v spracovávaní kalamity, kedy trinás odštepných závodov š.p. Lesy SR pomáhalo ostatným, najviac postihnutým závodom v čo najkratšom čase spracova 2 mil. m³ vetrom zvalených stromov. Najdôležitejšia je však skutočnos, že plnenie jedného zákona je ovplyvnené dodržaním druhého a že existujú vzájomné väzby, ktoré znemožňujú plni oba zákony súčasne. Za tento stav nemožno vini výkonných lesných hospodárov, ani žiada nápravu od nich.

* V tomto roku sme sa dočkali novelizácie zákona o lesoch i zákona o ochrane prírody a krajiny. Odstránili obidve novely v plnom rozsahu antagonizmy, ktoré proti sebe stavali ochranu prírody a ochranu lesa, alebo je ešte potrebné niektoré ustanovenia doladi tak, aby nešli lesníci a ochrancovia prírody proti sebe, ale aby dokázali komunikova, spolupracova a tak efektívne chráni prírodu i les?

- Čo sa týka novelizácie zákona o ochrane prírody je to len čiastočné riešenie, ktoré obrúsilo niektoré najostrejšie hrany (§ 12, písm. g). Som toho názoru, že ochrana lesa vykonávaná v plnej kompetencii, ale aj zodpovednosti lesného hospodára, bola dostatočne účinná a umožnila tzv. ochranárom vyhlasova nové chránené územia. Preto by som uvítal, keby plnú zodpovednos a kompetenciu, čo sa týka ochrany lesného majetku štátu, opä dostali lesní hospodári. A to sa dá vyrieši len novým zákonom. Potreba akýchkoľvek následných žiadostí, zmien, súhlasov, stanovísk orgánov ochrany prírody vedie do patovej situácie a je závislá na konkrétnych osobách, najmä na strane ochrany prírody.

Práve v oblasti medziľudských vzahov došlo kàčovitým dodržiavaním zákona o ochrane prírody a krajiny k vyhroteniu situácie a v určitom období orgány ŠOP vydávali zásadne len negatívne stanoviská bez ohľadu na skutočný stav. V poslednej dobe vplyvom personálnych zmien, ale aj novelizácie oboch zákonov, došlo k určitému uvoľneniu napätia. Napriek všetkému, s tak dôležitou oblasou akou je životné prostredie, a samozrejme, akým je aj vplyv lesných porastov naň, by sme nemali hazardova na žiadnej úrovni riadenia spoločnosti, lesného závodu či lesného obvodu.

* Vo vzahoch a komunikácii vrcholných predstaviteľov ministerstiev pôdohospodárstva a životného prostredia nastalo po voľbách „oteplenie“, v orgánoch štátnej ochrany prírody boli vymenení kľúčoví ľudia, mimovládnym organizáciám je načúvané viac v zahraničí ako na Slovensku. Už ste naznačili, ako vnímate vy osobne a lesníci v praxi túto zmenu v personálnom obsadení a rétorike ochrany prírody. Je nádej, že prestaneme proti sebe bojova, ale naopak dohodneme sa na obojstranne rešpektovaných pravidlách, ktoré budú v súlade so zásadami trvalo udržateľného obhospodarovania lesov a v rovnováhe zabezpečovania produkčných a mimoprodukčných funkcií lesa?

- Povedal som už, že zmeny oboch zákonov a nesporne aj niektoré personálne zmeny skutočne prispeli k postupnej obnove stratených pozícií. Jednoznačná, radikálna zmena môže nasta len vydaním nových zákonných noriem tak pre ochranu prírody, ako aj pre lesného hospodára. Nebránime sa ani bezzásahovým zónam, ak budú splnené minimálne tri základné podmienky. Po prvé, spoločnos musí ma dostatok finančných zdrojov na bezzásahový režim, ktorý predpokladá žiadne tržby, ale o to vyššie náklady. Po druhé, musí by jednoznačne a trvalo stanovená zodpovedná osoba za stav porastov aj v izolačnom ochrannom páse. No a po tretie, musí by zabezpečená maximálne možná izolovanos bezzásahovej zóny od ostatných porastov, aby nedochádzalo k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Na základe takto stanovených kritérií sa Slovensko ako vysoko urbanizovaná krajina nehodí na pokusné sledovanie bezzásahovosti a samovývoja pôvodných lesných porastov, pretože takto požadované kritériá sú nesplniteľné.

Skåbi produkčné schopnosti lesa a ich prínos pre fungovanie samotného lesného hospodárstva v úzkej korelácii na plnenie mimoprodukčných funkcií lesov by mala by po určitej kolíznej dobe opä primárna úloha pre lesníkov. Robili a robia to na základe najnovších vedeckých poznatkov a overených dlhodobých výsledkov. Tlaky spoločnosti tu boli, sú a aj budú. Do akej miery budú korešpondova s optimálnym obhospodarovaním lesov nie je parketa pre lesného hospodára, ale spoločnos ako takú. Budúcnos vidím veľmi jednoducho ak skutočným a jediným „kohútom na smetisku“ bude odborne vzdelaný, skúsený lesný hospodár, ktorému spoločnos dá nielen dôveru, ale aj legislatívne ošetrenú právomoc kona to, čo neustále deklarujeme: Zabezpeči trvalo udržateľný rozvoj našich lesov.

* Na záver mi dovoľte ešte jednu rečnícku otázku. Predstavme si obdobnú situáciu v automobilke. Robotník pracujúci za pásom sa musí ís spýta riaditeľa, aj to nie svojho, ale zo susednej fabriky, či môže uskutočni operáciu, ktorá patrí medzi jeho základné povinnosti. Prečo je to v automobilke totálny nezmysel, ale v obhospodarovaní lesa smutná skutočnos...?

Zhováral sa Jozef Marko