Vidiek živí mesto, nie naopak
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Médiá občas prinášajú správy, z ktorých ostáva človeku rozum stáť. Prednedávnom ma zaujala správička, že vo Francúzsku bol prijatý zákon, ktorý chráni zvuky a pachy vidieka ako „zmyslové dedičstvo“. Teda pach hnoja aj kikiríkanie kohúta. Dôvodom na prijatie takéhoto legislatívneho aktu bol stúpajúci počet žalôb, podaných na vidiečanov. V uplynulých rokoch sa totiž s francúzskymi vidiečanmi súdili viacerí rekreanti či prisťahovalci z miest. Prekážali im zvukové prejavy zvierat, pach či hluk poľnohospodárskej techniky. Najznámejším bol prípad francúzskeho kohúta Maurica, ktorý sa začal ako obyčajný susedský spor. Mauriceovo ranné kikiríkanie rušilo dvojicu penzistov pri pobyte v ich vidieckom sídle natoľko, že sa rozhodli dotiahnuť sťažnosť na kohúta svojej susedky až pred súd.
Pritiahnuté za vlasy? Nie, realita.
S podobnými problémami sa zaoberajú aj v Nemecku: súd v Mníchove zamietol sťažnosť obyvateľa bavorského mestečka Holzkirchen, ktorý sa sťažoval na farmárku v susedstve. Podľa jeho názoru zvonili zvonce jej kráv príliš hlučne. Tvrdil, že zvonce sú pre kravy nepríjemné a že ide o týranie zvierat. Ujmu, ktorú podľa sťažovateľa farmárka pastvou kráv pri jeho dome jemu a jeho manželke spôsobila, muž vyčíslil zhruba na stotisíc eur. Tento spor sa vliekol viac ako päť rokov.
Absurdné? Nie, skutočnosť.
Čo majú tieto dve správy spoločné? Že súdiť sa možno aj o úplnú hlúposť? Nič nového pod slnkom. Spoločným menovateľom týchto dvoch správ je jav, ktorý pozorujeme v poslednom čase aj u nás. Mestská populácia (ale aby som nebol nespravodlivý: len jej časť) má ambíciu diktovať vidieckej populácii, ako má alebo nemá žiť. Niektorí obyvatelia mesta prídu na víkend na vidiek a nedokážu strpieť, že ich vyrušuje to, čo v meste nemajú: kikiríkanie, békanie, zápach hospodárskych zvierat, hluk poľnohospodárskych mechanizmov, v lese hluk motorových píl a koľaje vyjazdené od kolies stroja, ktorý približoval vyťažené kmene. Hotové barbarstvo!
Nie, nie, milí obyvatelia miest, to nie je barbarstvo, to je život na vidieku. Vyzerá to tak, že je najvyšší čas začať láskavo a trpezlivo vysvetľovať, že vidiek živí mesto. Les dáva (okrem mnohých iných úžitkov) drevo, polia úrodu, z maštalí a salašov pochádza mlieko a mäso, z fariem mäso a vajíčka, zo sadov ovocie, z vinohradov víno...
Všetky tieto produkty (ktoré mnohí poznáte len pekne zabalené a úhľadne uložené v regáloch supermarketov) sú výsledkom práce ľudí z vidieka, pri ktorej vzniká okrem iného aj pach, hluk, rozrytá lesná cesta a iné dôsledky. Ale inak to nejde – iba ak by sme všetky produkty doviezli zo zahraničia a naše pôdohospodárstvo ponechali na samovývoj. Ale bude to tak správne a rozumné?
Peter Gogola