TÝŽDŇOVKA: Zástancovia ničnerobenia v lesoch sa chytajú každej slamky, karta sa začína obracať
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Slovenské príslovie o tom, že topiaci sa aj slamky chytá alebo frazeologizmus, hovoriaci o človeku, ktorý v cudzom oku vidí aj smietku a vo vlastnom ani brvno nevidí, teda na inom zbadá aj tú najmenšiu chybičku a na sebe žiadnu, sa v poslednom čase asi najlepšie hodia na diskusné príspevky ortodoxných zástancov ničnerobenia v lesoch, nespracovávania vetrovej a podkôrnikovej kalamity, rozširujúcej sa do zdravých porastov a ponechávania lesov v bezzásahu, ktoré v tomto pasívnom režime manažmentu kultúrnej krajiny odumierajú, nasledované častokrát pôdnou a vodnou eróziou na veľkých výmerách pôvodne zdravého a vitálneho lesa.
Na internete a na sociálnych sieťach títo odporcovia trvalo udržateľného, odborného obhospodarovania a aktívnej ochrany lesov zásadne neoponujú vecnými a racionálnymi argumentami, ale pokračujú v stupňujúcom sa emociálnom spochybňovaní prezentovaných faktov, očierňovaní a odsudzovaní ich pôvodcov a tých, ktorí si ich dovolia publikovať, poukazovaním na bezvýznamné nepresnosti a zároveň ignorovaním podstatných tvrdení, či dokonca konšpirovaním o motívoch ich zverejňovania.
Títo ľudia, ktorí sa bezostyšne pasujú do pozície nositeľov jedinej pravdy tak znova dokazujú, že nie sú ochotní diskutovať o inom názore ako majú oni sami a nepripúšťajú nič iné ako súhlas s ich postojom. Zároveň svojimi reakciami potvrdzujú, že má zmysel ďalej a trpezlivo uverejňovať, šíriť, zdieľať a obhajovať overené a objektívne vedomosti, poznatky a skúsenosti o význame odbornej starostlivosti o lesné porasty a ich aktívnej ochrane pre prírodu, spoločnosť aj ekonomiku našej malej, urbanizovanej a husto osídlenej krajiny.
Sarkazmus, irónia, nervozita a niekedy až zloba vo vyjadrovaní v diskusných príspevkoch zástancov doktríny všemocnosti prírody totiž potvrdzujú, že aj oni si pravdepodobne uvedomujú, ako sa karta vo verejnej mienke začína obracať v ich neprospech. A vôbec nie je dôležité, či je to vďaka prevládajúcemu zdravému rozumu alebo prostému pudu sebazáchovy, vlastnému aj človeku, ktorý je takisto súčasťou prírody. Podstatné je rozumieť tomu, že človek chce a vie žiť v súlade s prírodou.
Jozef Marko