TÝŽDŇOVKA: Výskumník, ktorý pôsobil v Tatranskom národnom parku celý pracovný život, hovorí o smutnom osude limby

Ing. Ján Ferenčík si zaspomínal okrem iného aj na to, ako začal byť od roku 1991, ktorý bol extrémne suchý a prejavil sa na zdravotnom stave smrečín, témou v TANAP-e lykožrút. Najskôr sa podľa jeho slov v porastoch objavovali jednotlivé chrobačiare, v roku 1992 tento proces pokračoval a v nasledujúcich rokoch mal stúpajúci trend. V rokoch 1995 – 1996 podkôrniková kalamita vyvrcholila hromadným hynutím smrekov v Tatranskej Javorine. 

„V tom čase sme tam pristúpili k tvorbe opatrení, ktoré mali zásadný vplyv na zníženie šírenia podkôrneho a drevokazného hmyzu. Za tri roky sa podarilo manažment prispôsobiť tak, že sme každé ráno viacerí vyrážali do porastov v Tatranskej Javorine s ďalekohľadmi a vyznačovali sme jednotlivé stromy, napadnuté lykožrútmi. Bez ďalekohľadov nebolo možné identifikovať všetky aktívne chrobačiare. Večer sme mávali bolesti krčných svalov z toľkého pozerania do korún stromov.

Malo to ale svoj význam, pretože bolo včas podchytených maximum napadnutých smrekov. Vzápätí za nami išli čaty, ktoré ich vyrúbali a asanovali. Treba povedať aj to, že sme intenzívne striekali kmene stromov, aby sme zabránili vyleteniu ďalšej generácie lykožrútov. Asanácia odkôrňovaním pri takých objemoch, pretože išlo o tisíce kubíkov, nebola možná. Dokonca sme využívali aj vrtuľník, len aby sme zabránili šíreniu podkôrneho hmyzu do zdravých porastov,“ uviedol J. Ferenčík.

V rozprávaní o svojich skúsenostiach, zážitkoch a názoroch smutne skonštatoval, že sme vo Vysokých Tatrách prišli v uplynulých rokoch o mnoho vzácnych límb. „Podkôrniková kalamita sa dostala postupne až k nim a borovice limby neodolali tlaku lykožrútov. Pritom po kalamite z roku 1944, ktorá mala takmer identický rozsah ako kalamita z roku 2004, ale bola čo najskôr spracovaná, odumrelo sedem límb a bolo o tom napísaných mnoho článkov. Vtedy to pokladali za veľkú stratu. A teraz? V intravilánoch tatranských osád odumrelo množstvo starých límb, pestovaných ako okrasná drevina, nehovoriac o tom, ako sú zasiahnuté limby škodcami vo vysokohorských porastoch.

Jedným zo základných princípov pri vzniku TANAP-u v roku 1949 bola rekonštrukcia hornej hranice lesa, zdevastovanej pastierstvom, ktoré skončilo v TANAP-e v roku 1957. Začiatkom 90-tych rokov však bolo rozhodnuté o tom, že v rekonštrukcii sa nebude pokračovať, pretože už nemá význam. A ja sa stále pýtam prečo? Lavíny nepadajú? Rekonštrukcia hornej hranice lesa totiž znamenala aj takmer každoročné vysádzanie lavínisk limbou a kosodrevinou, aby boli stabilizované.

V TANAP-e sme pestovali limbu vo viacerých škôlkarskych strediskách a po tomto rozhodnutí sme dospeli do štádia, že vypestované a odrastené sadenice limby a kosodreviny sme museli dať zoštiepkovať, pretože sme ich nesmeli sadiť. Zber limbových šišiek bol do roku 1989 jednou z prvoradých úloh každého lesníka. Riaditeľ TANAP-u mal dokonca zber limbového semena stanovený ako jeden z prémiových ukazovateľov.

Borovica limba je pritom vo Vysokých Tatrách pôvodná. Rastie aj inde, ale tam bola prenesená. Kamzík, svišť a limba sú glaciálne relikty, ktoré tu ostali ako pamiatka na poslednú dobu ľadovú. My si však limbu nevážime!“

Jozef Marko