TÝŽDŇOVKA: Vlastníci pôdy sa nechcú pozerať na odumierajúcu dedovizeň v chránených územiach

Najmä starší ľudia, ktorí už niečo pamätajú a ich dedovia a otcovia museli odísť zo Slovenska za prácou do Ameriky, majú slzy v očiach, keď sa pozerajú na dedovizeň, ktorá sa mení v bezzásahovom režime v dôsledku ničnerobenia na spúšť. Nechápu, ako je možné, že po tom, ako im štát majetok v socializme zobral, v demokratickej spoločnosti štát dopustí, že sa im pred očami znehodnocuje vlastníctvo, ktoré ich predkovia kúpili za ťažko zarobené peniaze v baniach a oceliarňach za „veľkou mlákou.“

Týmto ľuďom celoživotnej práce na vidieku nejde do hlavy, že nemôžu hospodáriť tam, kde sa vždy doteraz hospodárilo. Sú presvedčení o tom, že nemá nič spoločné so zdravým sedliackym rozumom ponechať na prírodu na obrovských výmerách lesov a lúk, aby si poradila sama so sebou. Bez človeka. V našej urbanizovanej a husto osídlenej krajine, v ktorej ľudia pásli aj vysoko na holiach ovce a hovädzí dobytok a starali sa o každý švík zeme, ktorý im patril.  

Vo všetkých spomenutých regiónoch je zároveň stále dosť ľudí v najlepších rokoch, ktorým som videl v očiach veľké odhodlanie a túžbu dosiahnuť, aby aj ich deti a deti ich detí mohli zodpovedne hospodáriť na svojom majetku a rozumne ho zhodnocovať v súlade s prírodou. Nechcú sa prizerať tomu, ako im pred očami mrú ďalšie hektáre lesov ich dedovizne, ku ktorej majú silný vzťah. A takéto puto určite dokáže prekonať všetky prekážky.

Jozef Marko