TÝŽDŇOVKA: V prírode stačí chodiť s otvorenými očami, a nie zaslepený ideológiou bezzásahu

Tento týždeň, v utorok 16. júla, som si časť Monkovej doliny so zničeným turistickým chodníkom prešiel spoločne s vedúcim Ochranného obvodu Tatranská Javorina, pracovníkom Správy TANAP-u Ing. Jánom Slivinským. Skúsený lesník, ktorý pôsobí v tomto regióne už takmer 30 rokov, mi porozprával o tragických udalostiach v Monkovej doline v širších súvislostiach a svoje poznatky názorne dokumentoval v teréne. Celý rozhovor s rešpektovaným lesníckym odborníkom si budete môcť prečítať v časopise LES & Letokruhy, dnes z neho vyberám úvodné dve otázky a odpovede.

Na základe vašich dlhoročných skúseností tvrdíte, že práve vysokohorské lesy vystavia človeku najrýchlejšie vizitku za nesprávne rozhodnutie a nevhodne zvolené opatrenie, akým je v tomto prípade bezzásahový režim. Je tragédia v Monkovej doline potvrdením vašich slov?

„Myslím, že ide o učebnicový príklad, z ktorého by sme sa mali všetci poučiť. Akonáhle si vedome likvidujeme vysokohorské lesy, ktoré sú mimoriadne zraniteľné a citlivé na neodborné rozhodovanie, tak príroda nám v takýchto zložitejších situáciách, akú sme tu videli pred štyrmi dňami, vystavuje hrozné vysvedčenie. Myslím, že pracovníci štátnej správy, pedagógovia a študenti škôl s ekologickým zameraním by mal povinne navštíviť tieto miesta a presvedčiť sa na vlastné oči, kde môže skončiť rozhodovanie spoza zeleného stola o bezzásahovosti.“

Ekoaktivisti ale tvrdia, že neexistujú vedecké dôkazy o tom, že odumierajúci alebo suchý les nezachytí toľko prívalových zrážok ako zdravý a zelený les. Čo si o tom myslí skúsený lesnícky praktik?

„Ľudia mali odjakživa úctu k vysokohorským lesom, ktoré majú pre túto krajinu hodnotu diamantov. Vysokohorské lesy majú rozhodujúci a neoceniteľný význam pre ochranu vody, pôdy a ovzdušia. Preto by sme mali byť veľmi, veľmi opatrní pri rozhodovaní o tom, ako k nim pristupujeme. Stále sa pýtam, prečo neboli vypracované štúdie hodnotenia vplyvov plánovaných zámerov alebo ich zmien na životné prostredie, známych ako EIA, pri vyhlasovaní bezzásahových zón, v ktorých by boli zohľadnené všetky riziká takýchto rozhodnutí?!

Namiesto toho sme boli svedkami toho, že sa rozhodovalo o bezzásahových zónach ako na bežiacom páse. Vôbec neboli zohľadnené možné riziká a dopady takýchto rozhodnutí. A teraz je to tu, pretože práve z odumretých lesov v bezzásahových územiach valiaca sa voda, ktorá strhla so sebou popadané uschnuté stromy, vytvárajúce v žľaboch hate, zabíjala a mala neporovnateľne ničivejšie účinky ako voda, ktorá sa valila do údolia zo zelených lesov. Preto sa rýchlo sa poučme a neubližujme už prírode.  A nielen prírode, ale aj ľuďom, žijúcim v horských oblastiach a turistom, ktorí ich navštevujú. Nevystavujme ich zbytočnému riziku a nebezpečenstvu.“

S Ing. Jánom Slivinským sme videli na zasiahnutých miestach názorný rozdiel medzi tým, ako podľahli obrovskej mase valiacej sa vody po prívalových dažďoch sucháre s odumretým koreňovým systémom a ako jej dokázali vzdorovať ešte zdravé a zelené stromy. Môj sprievodca iba dodal, že stačí chodiť v prírode s otvorenými očami, učiť sa z nej a v tomto prípade si všímať, čo ešte dokáže bohatý koreňový systém zdravého a čo už nedokáže poškodený koreňový systém odumretého stromu. Pomyslel som si, že tieto slová by mali konečne začať s porozumením počúvať všetci, ktorí sa na prírodu objektívne pozerať nedokážu, pretože sú zaslepení ideológiou bezzásahu.

Jozef Marko