TÝŽDŇOVKA: To, čo je v tatranských lesoch suché, už mohlo byť zelené
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Tento týždeň som sa stretol v Tatranskej Lomnici so známou lesníckou osobnosťou, 80-ročným Ing. Mikulášom Michelčíkom. Jeho otec zakladal Tatranský národný park (TANAP), sám je spoluzakladateľom Slovenskej lesníckej komory. Časopis Lesník o ňom na začiatku tohto roka napísal, že počas svojej práce v lesnom hospodárstve prešiel všetky činnosti lesníckej prevádzky v priamej starostlivosti o lesnícke ekosystémy na lesných závodoch a v Tatranskom národnom parku.
„Má za sebou odborné riadenie a metodické usmerňovanie odbornej prípravy na stredných odborných učilíštiach lesníckych a pracovníkov lesného hospodárstva v ďalšom vzdelávaní, priame riadenie rezortu lesníctva a ústredného orgánu štátnej správy, prípravu a proces schvaľovania Programu starostlivosti o TANAP do roku 2000 vo Vláde SR a riadenie procesov starostlivosti o TANAP vo vlastníctve štátu v podmienkach organizačných zmien v roku 2005. V roku 2018 získal prestížnu lesnícku Cenu Jozefa Dekreta Matejovie,“ uviedol časopis Lesník.
Na stretnutí sme sa teda prirodzene venovali predovšetkým súčasnému vývoju v TANAP-e. Názory a odporúčania tohto rešpektovaného odborníka uverejníme v časopise LES & Letokruhy. Na portáli Lesmedium.sk dnes publikujeme z jeho rozprávania zaujímavosť, ktorá si zaslúži osobitnú pozornosť a zamyslenie.
„Pozrite, toto je moja diplomová práca z roku 1965. Jej vedúcim bol profesor Hubert Bezačinský, ktorý viedol Katedru pestovania lesov. Názov diplomovej práce znie: Odôvodnenie prirodzených typov pre Tatranský národný park na typologickom podklade a vypracovanie pestovných opatrení pre tieto typy a vytvorenie dnešných porastov. To znamená kroky, ktoré bolo treba spraviť, aby sa zmenené porasty dostali do prírode blízkeho stavu na základe typových zvyškov porastov, ktoré sa tu zachovali.
Profesor Alojz Zlatník začiatkom 50-tych rokov ohodnotil stav prírodného prostredia z typologického hľadiska a rozlíšil, že v tom čase bolo na celom území TANAP-u 2,7 percenta pôvodných lesných porastov, teda mimo oravskej časti, ktorá bola vtedy iba ochranným pásmom národného parku. Hovoriť preto o divočine a bezzásahu na 75 percentách územia národného parku považujem za bludy, pretože v tatranských lesoch sa normálne hospodárilo a ťažilo. Bolo tu rozvinuté baníctvo, poľnohospodárstvo a ďalšie ľudské aktivity. Čiže nejde o pôvodné lesy.
Ale tým, že sa nachádzali v odľahlých dolinách a pôsobením prírody sa dostali do prírode blízkeho stavu. Považovali sme ho stav, do ktorého by sa mali dostať lesné porasty v bývalých hospodárskych lesoch. Pretože v TANAP-e nemohli byť podľa zákona iné lesy ako lesy osobitného určenia a lesy ochranné. Presadzovať ničnerobenie je ale veľká blbosť, lebo sa ním zastavuje niečo, čo robila bývalá Správa TANAP- u, teda opatrenia, aby sa lesné porasty postupne čo najviac priblížili k stavu pôvodných porastov. Bezzásahový režim toto úsilie zastavil.
Aj v prísne chránených prírodných rezerváciách predtým existovala poistka na taký stav, aký bol po kalamite v roku 2004. V prípade, že by následkom kalamitného premnoženia podkôrneho hmyzu alebo iného biotického škodcu došlo k narušeniu okolitých porastov platilo, že Správa TANAP-u má povinnosť asanovať ich a ponechať na mieste. Bolo to uvedené vo vykonávacej vyhláške. Vedúci ochranných obvodov na základe tejto vyhlášky vyhľadávali v prísne chránených prírodných rezerváciách aktívne chrobačiare.
V súčasnosti je to znegované. Dnes nikto otvorene nepovie a ja to hovorím, že ak by sa v TANAP-e uplatňovali tieto poznatky, celá kalamita z roku 2004 by bola za dva roky spracovaná. To, čo je teraz v tatranských lesoch suché, mohlo byť zelené. Rozpad smrekových porastov v dôsledku klimatickej zmeny by bol postupný, nie taký radikálny, ako v dôsledku premnoženia lykožrúta.
Odborný správca územia by tak dostal šancu dostať do tohto územia melioračné dreviny, ako sú lieska, breza, jarabina, aby sa ekotyp smreka postupne prispôsobil meniacim sa klimatickým podmienkam a aby sa drevinové zloženie postupne menilo v prospech stavu, vyžadovaného miestnou klímou.
Pozrite sa, ako dnes vyzerajú Vysoké Tatry v dolnej časti, v ktorej lesníci kalamitu spracovali. A pozrite si hornú časť, ako vyzerá v dôsledku ochranárskych rozhodnutí. Celé Tatry už mohli byť zelené,“ povedal Ing. Mikuláš Michelčík.
Jozef Marko